Keď sme nášho syna viezli domov po prvom ročníku na univerzite, jasne som si uvedomila, čo sa deje.
„Mami, celý minulý týždeň som strávil v posteli,“ povedal mi Adam. „Nevyšiel som zo svojej izby na intráku. Nedokončil som všetky svoje predmety. Tá video hra so mnou niečo urobila.“
Nikdy nezabudnem na šok, ktorý som vtedy cítila. Čo tým chceš povedať, že „tá hra s tebou niečo urobila“?
V tom momente mi začalo posledných šesť rokov konfliktov dávať zmysel. Konečne som si uvedomila: náš syn je uväznený vo virtuálnom svete a nevie sa z neho dostať.
Problém
Mala som si všimnúť varovné signály už na konci základnej školy, keď Adam prestal hrávať športy a zaujímať sa o svoje predchádzajúce záľuby a namiesto toho začal hrávať viac video hier. Začal si aj častejšie vyberať svoj svet hier pred časom stráveným s nami alebo pred chodením do kostola. Svoju novú pozíciu „Mama – Herná policajtka“ som neznášala, stále som musela naťahovať kuchynský budík a hádať sa s ním ohľadom času stráveného pri hrách.
Bolo to normálne, že môj tínedžer šťastne sedával celé hodiny zhrbený pred monitorom v zatemnenej izbe? Moje kamarátky, ktoré boli tiež mamy, ma ubezpečovali: „Aspoň sa nedostáva do problémov. Aspoň vieš, kde je.“ Pamätám si, ako som si hovorila, že to je ale celkom nízka latka. Ale bol mojím prvým dieťaťom a vyzeral, že sa na tej obrazovke toho veľa učil – aspoň to mi tvrdil.
Jeho mediálne návyky sa zhoršili v deviatej triede, keď jeho škola, podobne ako mnohé iné, pridelila každému študentovi jeden laptop. To bol v našej rodine bod zlomu, lebo sme stratili akúkoľvek možnosť kontrolovať čas, ktorý za počítačom strávil. Ako som jedného dňa kráčala po školskej chodbe na stretnutie so psychológom, s ktorým som sa o tomto probléme chcela porozprávať, išla som okolo skupinky chlapcov, ktorí hrali Call of Duty na laptopoch zo školy. Rozmýšľala som, ako to zvládajú iní rodičia.
Zvyšok času, ktorý Adam strávil na strednej škole bol plný konfliktov – tlak a stres spôsobený snahou zvládať jeho nezvládateľnú obsesiu hrami. Boli sme veľmi šťastní, keď odchádzal na univerzitu; verili sme, že zo svojich tínedžerských zvykov vyrastie a konečne začne žiť svoj život. Ale mýlili sme sa. Cestou domov som si uvedomila, že riešime niečo oveľa vážnejšie ako len zlozvyk. Táto situácia vykazovala všetky známky závislosti.
Výskum
V minulosti som pracovala ako zdravotná sestra a preto som sa rozhodla naštudovať si výskum ohľadom vplyvu video hier na mozog. Rozprávala som sa s lekármi a neurovedcami po celej krajine a zistila som, že závislosť na hrách obsahuje veľmi jasne definovaný neurochemický komponent. Vyšetrenie MRI ukazuje, že závislosť na hrách môže byť neurologicky veľmi podobné akýmkoľvek iným závislostiam. Podobne ako závislosť na hazardných hrách alebo na drogách, hry takisto ovplyvňujú dopamínovú dráhu odmeňovania. Prílišná produkcia dopamínu počas hrania spustí sériu neurochemických reakcií, ktoré spôsobia túžbu hrať sa viac. Toto ďalej vedie k neschopnosti ovládať sa a k disfunkcii v oblasti každodenných aktivít a interpersonálnych vzťahov – tieto faktory vidíme úplne pri každej závislosti.
Adam nepreháňal: tá hra skutočne „niečo spravila“ s jeho mozgom.
Prestala som rozmýšľať v rovinách limitov, ktoré nastavujú rodičia – ako sú večierka alebo zákazy filmov, ktoré nie sú odporúčané pre deti – a začala som si uvedomovať hlbšie emocionálne a duchovné následky toho, keď sa dieťa stratí vo virtuálnom svete. Hranie video hier nie je prirodzenou súčasťou dospievania. Naopak, tak ako hocijaká iná aktivita, ktorá vytvára závislosť, aj hry majú potenciál odplaviť dieťa zo základov rodiny a duchovného života. Stáva sa bohom v jeho vlastnom svete kažodenného úteku. Po čase sa virtuálny svet stáva natoľko autentickým a vťahujúcim, že potreba rodiny, Boha alebo prirodzenej radosti sa stále zmenšuje.
Záchrana
Aj keď to boli temné časy a cítila som sa v tomto boji veľmi izolovaná, vo vnútri som vedela, že za tým všetkým je hlbší zmysel. 2. Korinťanom 1:3-5 nám hovorí, že Boh nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, a to útechou, ktorou aj nás Boh potešil. Sľúbila som samej sebe, že nikdy nezabudnem na bolesť, ktorú som prežívala v tomto období svojho života, aby som mohla pomôcť iným rodinám zabrániť tomu, čo sa stalo môjmu najstaršiemu synovi.
Našťastie je náš príbeh príbehom vykúpenia. V prvom rade, o takmer 12 rokov neskôr sa Adamovi veľmi dobre darí – päť rokov slúžil v americkej armáde a skončil vysokú školu. Teraz si dokončuje právnickú školu a je tiež hovorcom neziskovej organizácie ScreenStrong, ktorú sme založili, aby sme zachránili deti pred cestou, ktorou sa vydal on. Adam im hovorí, že by si prial získať späť viac ako 10 000 hodín, ktoré strávil hraním hier a strácaním sa vo virtuálnom svete.
Po druhé, kvôli tomu, čo Adam zažil, sme s manželom zmenili prístup k technológiám v našej domácnosti pre jeho sestru a mladších bratov – dvojčatá a vytvorili sme pre nich detstvo bez videohier a smartfónov.
Znie to radikálne? Áno. Ale našej dcére sa na strednej škole darilo aj bez smartfónu a sociálnych sietí. Nikdy nebola vtiahnutá do drámy textových vojen v četovacích aplikáciách na druhom stupni základnej školy, ani nebola vystavená pokušeniam, ktorým čelia starší tínedžeri na sociálnych sieťach. Dvojčatá na strednej škole prekvitajú a investujú do vzťahov s rôznymi skupinami priateľov, trénerov a učiteľov. Namiesto toho, aby denne štyri hodiny hrali Fortnite, súťažia v bejzbale a cezpoľnom behu, pôsobia v študentskej rade a radi hrajú na husle a klavír. To všetko sú aktivity, o ktoré Adam prišiel kvôli tomu, že svoj čas investoval do pozerania na obrazovku a držania herného ovládača.
Často sa ma ľudia pýtajú, či sa cítili odstrčení. Nie, moji tínedžeri majú blízke vzťahy s priateľmi a našou rodinou. Táto cesta viedla k množstvu radosti v našej domácnosti.
Po tretie, Boh použil Adamov príbeh, aby oslovil mnohé rodiny. Ja teraz trávim svoj čas tým, že pomáham iným mamám a otcom, ktorí zápasia s problémami spojenými s časom stráveným pri obrazovke. Vzdelávanie o vplyve obrazoviek na mozog sa stáva svetlom, ktoré žiari na temných miestach. Rodičia sú schopní porozumieť dopadu nadmerného používania obrazoviek na vyvíjajúce sa dieťa a môžu urobiť pre svoje rodiny tie najlepšie rozhodnutia. A vďaka komunite už rodičia nepociťujú izoláciu a hanbu. Výsledok? Vzťahy sa uzdravujú.
Cesta vpred
Nie je hanba robiť chyby; my sme ich určite urobili veľa. Ako rodičia sa usilujeme žiť v pnutí medzi Božou zvrchovanosťou nad každým štvorcovým centimetrom stvorenia (povedané slovami Abrahama Kuypera) a našou zodpovednosťou byť vernými správcami našich životov a strážcami našich detí.
Ako to robiť dobre? Elementy video hier, ktoré provokujú a vyvolávajú závislosť sú také silné, že si osobne myslím, že je veľmi nebezpečné púšťať ich do našich domovov ako cennú činnosť počas detstva a potom očakávať, že sa našim deťom bude dariť. Pripravujeme ich tým na zlyhanie a nechránime ich; nie je to múdre a neprináša to česť Stvoriteľovi.
Našou rodičovskou zodpovednosťou je chrániť naše deti pred prvkami kultúry, ktoré môžu vytvárať závislosti a môžu im ublížiť. Položte si niekoľko otázok: Trávia deti hraním hier stále viac času? Nahrádzajú hry iné aktivity ako športy či zdravé záľuby? Trpia známky a vzťahy vašich detí? Odvádzajú ich hry od Boha a rodiny?
Ak sa vám zdá, že niečo na vzťahu vášho dieťaťa k obrazovkám nie je veľmi zdravé, neignorujte toto silné vnútorné varovanie – tak ako som to robila ja veľmi dlhú dobu.
Adam mi raz povedal: „Mami, nikdy mi nebude vadiť, keď budeš hovoriť ľuďom môj príbeh. Prosím varuj čo najviac rodín.“
Každá rodina čelí prívalovej vlne digitálnych technológií v detstve, ale nie každá rodina musí byť ňou zmietaná. Nedokážeme u našich tínedžerov vytvoriť imunitu iba tým, že ich budeme lepšie strážiť alebo sa s nimi viac rozprávať. Nedokážeme zmeniť vývinový proces dieťaťa: sú inteligentní, ale ešte nie sú zrelí. Nedokážeme deti prinútiť, aby sa k času strávenému pred obrazovkou stavali „múdro“, pretože ešte nie sú dospelými s plne vyvinutou prednou mozgovou kôrou.
Môžeme však byť informovanejší a dôslednejší, keď zosúladíme aktivity našich detí s našimi hodnotami. Môžeme sa proaktívne vyhýbať boju s obrazovkami a zamerať sa na zdravý rozvoj vzťahov. Riešením nie je vziať našim deťom zábavu, ale vrátiť im hlbšiu radosť zo zapojenia sa do skutočného života. Boh pre ne stvoril svet, ktorý môžu objavovať, a dobrodružstvá, ktoré môžu prežívať v skutočnom svete. Nasmerujme ich teda týmto smerom.
A aj my zamerajme naše oči týmto smerom. Pamätajme si, že Boh je Ten, ktorý nám dáva novú milosť každé ráno (Nár 3:22-23), múdrosť, keď o ňu prosíme (Jk 1:5), a vytrvalosť a povzbudenie, ktoré môžeme zdieľať s inými (Rim 15:5).
Závislosť od video hier je skutočná; nebojte sa hľadať pomoc u rodičov, ktorým sa v boji s obrazovkami podarilo vyhrať. Existuje nádej. Vďaka Božej milosti môžete znovu získať svoje deti a opäť spojiť svoju rodinu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition