Opustil nás velikán. Je správne a dobré, aby sme sa zamysleli nad niektorými vecami, ktoré sme sa od neho naučili. Jeho odchod si vyžiada starostlivé, informované nekrológy, ale toto nie je jeden z nich. Mojím skromnejším cieľom je podeliť sa o niekoľko spomienok, aby Tim, podobne ako Ábel, „stále hovoril, hoci je mŕtvy“ (Heb 11:3).
Predtým, ako sme sa stretli tvárou v tvár, sme s Timom spolupracovali na knižnom projekte. Pod názvom Worship by the Book (Uctievanie podľa knihy) skupina pastorov z rôznych denominácií, ale všetci hlboko oddaných výkladovému kázaniu, napísala dlhé kapitoly, v ktorých načrtla, ako by podľa nich malo vyzerať spoločné uctievanie, vrátane vzorových bohoslužieb. Tim bol náš presbyterián. Približne v čase, keď kniha vyšla (v roku 2002), sme sa s Timom konečne stretli – najprv v Londýne, kde sme obaja prednášali na tej istej konferencii, a potom v New Yorku. Pri tej poslednej príležitosti som bol kvôli niečomu v Princetone a Tim mi navrhol, aby som sa rýchlikom presunul do mesta, kde sme si spolu vychutnali obed v pouličnej kaviarni.
Občas stretnete človeka, s ktorým si okamžite vytvoríte puto. Tim bol takýto priateľ. Naše rozhovory nikdy neutíchali, akoby sme museli tápavo hľadať niečo, o čom by sme sa mohli rozprávať. Teológia, stav cirkvi, silné a slabé stránky konfesionálneho evanjelikalizmu, naliehavá potreba výkladového kázania, analýza súčasných kultúrnych a iných trendov v Amerike a inde, význam niektorých biblických textov, duchovné disciplíny – to všetko a ešte viac ovládalo naše rozhovory, pričom sme nejaký čas venovali aj našim rodinám.
Myslím, že sme sa nikdy nerozprávali o Wimbledone, PGA Tour, Svetovom pohári, Stanleyho pohári ani o ich príbuzných. Keďže Tim a Kathy žili počas celého obdobia v New Yorku v byte, jeho konverzácia zriedkakedy zachádzala do záhrad, spevu vtákov a kvetov (na rozdiel od C. H. Spurgeona!). Veľmi často sme sa rozprávali o evanjelizácii. Asi pred desiatimi rokmi sme si telefonovali, aby sme si porovnali poznámky: on sa práve vrátil z misie na Oxfordskej univerzite a ja z Melbourne v Austrálii. Táto perspektíva – ako sa stať plodnejším v evanjelizácii – bola jednou z mnohých oblastí, kde bol oveľa nadanejší ako ja.
A to nás privádza k jeho mimoriadne plodnému štvrťstoročiu v New Yorku. Mnohí kazatelia vybudovali megazbory; relatívne málo z nich to dokázalo cez rast počtu obrátených vo vysoko sekulárnom a mestskom prostredí presiaknutom biblickou negramotnosťou. Pre Timove kázne bolo charakteristické, že mali výkladovú formu a dizajn: jeho prvoradou úlohou bolo vysvetliť text Písma. Jeho textovou jednotkou bol zvyčajne odsek, perikopa alebo kapitola, nie polverš alebo ezoterický výraz. Mal neobyčajnú schopnosť hovoriť staré pravdy novým spôsobom. Čiastočne to dokázal vďaka priestoru a energii, ktoré vkladal do aplikácie textu. Tu sa venoval nielen individuálnym hriechom a individuálnym potrebám, ale aj rozsiahlym morálnym a kultúrnym trendom. Podobne ako starozákonný prorok neváhal osloviť kultúru a národ a vyzývať k spravodlivosti, ako aj k pokániu. Horlil za Božiu slávu. Rýchlo si všimol, ako trajektórie Písma, štruktúra biblickej teológie, znova a znova hnali premýšľavých čitateľov späť k evanjeliu. Jeho kázanie učilo ľudí čítať Bibliu. Hoci jeho newyorský zbor bol zväčša dobre vzdelaný, jeho kázne boli prístupné širšiemu okruhu ľudí – nepochybne to bol výsledok takmer tucta rokov kázania v trochu menej sofistikovanom zbore.
Jeho čitateľské návyky boli zázračné. Našiel si čas na čítanie mnohých kníh o spoločenskej analýze a aktuálnych udalostiach, ale hltal aj historickú teológiu, komentáre a širšiu literatúru. Istý čas sa v rámci každodennej disciplíny (opäť!) prepracovával cez Kalvínove Inštitúcie. Každý, kto ho počul kázať, spozorovall, ako dôkladne strávil C. S. Lewisa – nie preto, že by chcel napodobňovať Lewisovu teológiu, ale aby sa poučil z jeho obrazov, používania jazyka a úspešnej apologetiky. A to všetko bolo zasadené do rámca jeho záväzku voči Westminsterskému vyznaniu.
Niektorí jeho nasledovníci to nedokázali postrehnúť: priťahovala ich jeho kultúrna analýza a nie vždy rozoznali, ako hlboko je jeho kázanie zviazané s historickým konfesionalizmom. A toto všetko sa marinovalo v pokornej zbožnosti: jeho kázne nikdy neboli také cerebrálne, aby argumenty mohli vytlačiť vyznanie, modlitbu a hlboký zmysel pre Božiu prítomnosť. Nikde sa táto niť Timovho života a služby nestala takou dojímavou a prenikavou ako v posledných rokoch jeho života, keď bojoval s rakovinou.
Väčšina ľudí, ktorí trávili čas s Timom, si myslela, že patria medzi jeho najlepších priateľov. Podobne ako apoštol Ján, ktorý sa považoval za toho, koho Ježiš miluje, aj nemálo Timových farníkov si o sebe myslelo, že ich pastor ich mimoriadne miluje. To je bežný znak dobre opatrovaného zboru. Je to tiež meradlo pastora, ktorý nikdy nestráca chladnú hlavu: ani raz som nevidel, že by Tim bol na pokraji „straty nervov“, a už vôbec nie, že by sa znížil k zraňujúcim alebo povýšeneckým hodnoteniam druhých. V širšom zmysle slova sa veľká časť Timovej príťažlivosti v jeho apologetickom kázaní odvíjala od jeho schopnosti zhrnúť argumentáciu oponenta s väčšou presnosťou a nestrannosťou, než by to dokázal oponent. Pokušenie získať body medzi svojimi prívržencami niekedy ničí našu schopnosť získať si oponenta. To je pasca, do ktorej som Tima nikdy nevidel zakopnúť – ani raz. Prial by som si, aby som to mohol tvrdiť aj o sebe.
Rovnaká sebadisciplína a kresťanská zdvorilosť sa vždy prejavovali aj uprostred kontroverzie. Pôvodná Eada toho, čo sa vyvinulo do The Gospel Coalition, sa prvýkrát stretla v roku 2005. Tima požiadali, aby vypracoval dokument, ktorý sme nazvali Teologická vízia služby (TVS). Túto proto-Radu tvorilo asi 40 pastorov, z ktorých väčšina boli silne zmýšľajúci ľudia s pevnými názormi na to, aké zmeny by sa mali zaviesť do našej TVS. Keď je niečia práca spochybňovaná, je veľmi ľahké ustúpiť do podráždenej defenzívy, ale u Tima som nikdy nevidel ani náznak toho. Jeden brat prišiel s 50 návrhmi na zlepšenie. Tim a tento brat ich jeden po druhom prešli. Vo väčšine prípadov Tim radostne uznal, že navrhovaná zmena je zlepšením, a poďakoval za ňu svojmu kritikovi. Tento postoj mu tiež dodal dôveryhodnosť, keď sa mu zdalo, že bratov návrh oslabuje dokument – a v takýchto prípadoch si kritika získal. Toto cvičenie bolo dôležité nielen pre zlepšenie TVS (a iných dokumentov), ale stalo sa charakteristickým znakom nášho fungovania: mohli sme sa nezhodnúť a nezhodli sme sa na mnohých veciach, ale učili sme sa jeden od druhého. Členovia Rady sa stali dôveryhodnými priateľmi; trávili sme veľa času vzájomným počúvaním a modlitbami. Niekoľko krát Tim povedal, že stretnutie Rady TGC bolo jeho najobľúbenejším stretnutím v roku. Veľký podiel na tom mala kvalita vzťahov, ktoré Timove vlastné interakcie pomáhali trénovať na stretnutiach.
Dobrý zmysel pre humor pomáha. Počas nášho druhého stretnutia Rady (v roku 2006) sa Tim, ktorý sedel vedľa mňa, ticho rozosmial a otočil ku mne obrazovku svojho notebooku, aby som ju videl. Zrejme počas diskusie o nejakom teologickom bode Tim povedal niečo, čo prekvapilo iného člena Rady. Ten člen Rady poslal e-mail jednému zo svojich asistentov a zhrnul, čo Tim povedal. Asistent to zverejnil na internete: „Tim Keller práve povedal to a to.“ Jeden z Timových asistentov si to všimol na internete a poslal e-mail svojmu šéfovi, ktorý stále sedel vedľa mňa: „Naozaj si to povedal?“ Podstata toho, čo Tim povedal, sa mu vrátila za necelých 15 minút. Menšieho človeka by to, čo vyzeralo ako porušenie dôvery, urazilo, ale Timovi to pripadalo vtipné.
Netreba dodávať, že sme sprísnili naše záväzky týkajúce sa súkromia: čo sa povie na zasadnutiach Rady, má zostať na zasadnutiach Rady. (Neviem o tom, že by sa toto jednoduché pravidlo v nasledujúcich rokoch niekedy porušilo). Ale Timov smiech, o ktorý sa podelil so skupinou, nám pomohol dosiahnuť tento bod. Tim nerád rozprával vtipy pre vtipy – ale mal veľmi dobrý zmysel pre humor.
Bolo by nesprávne, keby som túto spomienku ukončil bez toho, aby som povedal niečo o Kathy, presnejšie o Timovom vzťahu ku Kathy. Keď som ho mnohokrát počul kázať, len veľmi zriedkavo dokončil kázeň bez toho, aby sa zmienil o svojej manželke. To isté platí aj o mojich súkromných rozhovoroch s Timom: bolo nezvyčajné nepočuť, že by sa nevyjadril k tomu, čo si Kathy myslí, alebo nerozprával niečo z jej vlastných skúseností s milosťou a službou. Nikdy, ani raz som nepočul nejakú hanlivú poznámku na jej adresu, dokonca ani v žarte. Jednoducho, Tim svoju ženu miloval a vážil si ju a všetci to vedeli. V priebehu desaťročí sa zblížili a keď Tim začal skĺzavať do svojej poslednej choroby, bol ich vzťah ešte hlbší. Určite nie som jediný, komu sa Tim zveril, že počas tejto choroby spolu s Kathy plakali viac ako kedykoľvek predtým a nikdy sa nemali radšej.
Prišli sme o velikána.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
