Poznámka autora: Tento príspevok je zo série Kresťanstvíčko, štúdia Prvého listu Korinťanom. „Kresťanstvíčko“ je môj názov pre povrchnú, pohodlnú a pasívnu formu viery, ktorá sa vyhýba skutočnej zodpovednosti, obeti a aktívnemu nasledovaniu Boha.
Veď slovo o kríži je bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube, nám však, ktorí smerujeme k spáse, je Božou mocou. Veď je napísané: Zmarím múdrosť múdrych a rozumnosť rozumných zničím. Kde je múdry? Kde zákonník? Kde rečník tohto veku? Neobrátil azda Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Pretože svet z prejavov Božej múdrosti nepoznal Boha svojou múdrosťou, zapáčilo sa Bohu zachrániť bláznovstvom tejto zvesti tých, ktorí veria. Židia totiž žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však hlásame Krista ukrižovaného — pre Židov síce pohoršenie a pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov, ako aj Grékov, Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť. Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia.
Prvý list Korinťanom 1:18-25
Snažíme sa zachovať si tvár. Nechceme sa dostať do situácie, v ktorej by sme pred ostatnými vyzerali hlúpo, a dúfame, že nás nikto nebude považovať za bláznov. V dôsledku toho sa o svojej viere radšej vôbec nezdieľame, alebo ju pretvoríme do čo najprijateľnejšej podoby.
Kresťanstvo je bláznovstvo
Existuje mnoho dôvodov, prečo ľudia nechcú chodiť do kostola. Jedným z hlavných je, že tomu jednoducho nerozumejú. Cirkev má svoju vlastnú kultúru. Ľudia, ktorí tam chodia celý život, presne vedia, kedy majú stáť, kedy sedieť, kedy majú naspamäť povedať tú či onú modlitbu. Vedia, čo majú spievať, keď brat slúžiaci zaspí pri powerpointe, kedy majú ísť za kazateľom a čo znamená jeho komplikovaný prejav (alebo sa aspoň tvária, že to vedia). Niekomu, kto takmer nikdy nebol v kostole, to môže pripadať ako úplné bláznovstvo alebo len mŕtvy rituál.
Keď sme zakladali Kostel Jinak, jednou z našich filozofií bolo, aby bolo všetko zrozumiteľné. Chceli sme, aby ľudia skutočne chápali, prečo robíme to, čo robíme, a aby rozumeli kázaniu. Nemusia s ním nutne súhlasiť, ale mali by vedieť, prečo s ním nesúhlasia. Preto sme začali tlačiť bulletiny, kde sme napríklad vysvetľovali, prečo spievame konkrétne piesne a podobne.
Stretávame sa na mieste, ktoré rozhodne nevyzerá ako typický kostol. V skutočnosti bol pôvodný zámer budovy, v ktorej sa teraz stretávame, úplne iný – bol to verejný dom. Od začiatku sme však mali jasný cieľ: zrozumiteľnosť. A tú v cirkvi definujem tak, aby bolo jasné, čo je jediným skutočným „bláznovstvom“. Aby jediná skutočná prekážka, ktorá môže ľudí odradiť, bola viditeľná. Pretože kresťanstvo je naozaj bláznovstvom – a zvlášť tu v Českej republike.
Evanjelium – posolstvo kresťanstva – bude ľudí vždy urážať. Naším cieľom ako kresťanov by preto malo byť, aby sme ich zbytočne neurážali ničím iným než práve tým, čím urážaný byť majú. Chceme odstrániť každú prekážku, ktorá by ľuďom bránila dostať sa k tej skutočnej prekážke, ktorou je sám Kristus. „Veď slovo o kríži je bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube.“
Nemusíme si nič nahovárať: posolstvo kríža – evanjelium – je bláznivé. Je to najlepšia správa na svete, pretože reaguje na najhoršiu možnú správu. Uráža ľudí tým, že im hovorí, že sú hriešni, a preto si zaslúžia odsúdenie vo večnom odlúčení od Boha. Koľko ľudí asi jasá, keď im oznámite, že sú ešte horší, než si sami dokážu predstaviť?
Nikdy sa to nedá povedať spôsobom, aby to bolo úplne prijateľné. Evanjelium však nekonštatuje len to, že sme horší, než si myslíme. Tvrdí tiež, že Boh nás miluje viac, než si dokážeme predstaviť. Posolstvo kresťanstva hovorí o tom, čo urobil sám Boh. Boh nečakal, kým sa polepšíme z vlastnej sily, ale sám zasiahol a zachránil človeka, ktorý sa sám zachrániť nedokázal. Namiesto toho, aby človek dostal smrť, ktorú si zaslúžil, Boh trpel namiesto neho smrť, ktorú si nezaslúžil, ale dobrovoľne ju vzal na seba.
Boh sa dal poznať spôsobom, ktorý nikto nečakal. Prostredníctvom Ježiša z Nazareta, ktorý sa narodil v zapadákove, nikdy nechodil na vysokú školu, nenapísal žiadnu knihu, nikdy necestoval viac ako 200 km od domova a nakoniec zomrel na rímskom kríži. A predsa sa Bohu zapáčilo zachraňovať prostredníctvom bláznovstva tohto posolstva – nie prostredníctvom toho, čo by ľudia považovali za najprijateľnejšie, ale prostredníctvom toho, čo je v jeho očiach skutočnou múdrosťou.
Niektorí hľadajú veľkolepý zázrak alebo mimoriadne znamenie. Židia očakávali Mesiáša ako kráľa, ktorý ich vyslobodí z otroctva a nadvlády Ríma. Očakávali, že mocne rozdrví ich nepriateľov a privedie vojsko. Ježiš však na prvý pohľad nevyzeral ako kráľ. Nemal ani poriadne zázemie, namiesto armády ho nasledovalo iba niekoľko rybárov a chudákov a nakoniec to vyzeralo, že samotný režim porazil jeho, keď ho pribil na kríž.
Niektorí zasa hľadajú múdrosť, veľkého filozofa, ktorý by používal veľké slová, ktoré sa ťažko vyslovujú. Ale Ježiš Kristus sa narodil v malej dedinke, ktorú ľudia buď nepoznali, alebo ňou opovrhovali. Nepochádzal zo vzdelanej rodiny – jeho matka bola pravdepodobne ešte tínedžerka a on väčšinu svojho života pracoval doma v dielni. Často hovoril o semenách, poľnohospodároch, rodinách a stromoch.
Keby som vás požiadal, aby ste vymysleli príbeh o tom, ako sa Boh dáva svetu poznať, možno by ste ho z nášho pohľadu naplánovali „lepšie“. Možno by pristál s tisíckami anjelov. Nie niekedy v prvom storočí, ale v 21. storočí, aby sme si to mohli nahrať na telefóny a starostlivo zdokumentovať. Možno by v našej verzii na konci ani nemusel zomrieť.
Preto toľko ľudí, ktorí nejako zvonka sledujú kresťanstvo, Ježiša rovno odmieta. „Aby som uveril v Boha, musel by mi dať lepší dôkaz, napríklad napísať niečo na oblohu alebo ma zastaviť priamo na ulici a prehovoriť ku mne.“ Mnohí kresťania sami môžu začať pochybovať. V rámci kresťanstvíčka môže byť evanjelium dobré možno tak pre naše osobné pocity a inšpiráciu, ale neveríme, že by Boh mohol prostredníctvom neho niekoho reálne zachrániť. Preto ho radšej s nikým nezdieľame.
Naozaj je Boh ľuďom dlžný to, aby sa im dal spoznať presne podľa ich predstáv? Boh nie je človeku nič dlžný, a predsa vstúpil do ľudských dejín v osobe Krista. Prostredníctvom Krista vidíme, aký Boh v skutočnosti je. Vidíme jeho nenávisť voči hriechu i jeho lásku k človeku, jeho múdrosť, pokoru, milosť a trpezlivosť. A vo vzkriesení dokonca vidíme Boží plán pre budúcnosť – s nami a s celým svetom. Práve toto poznanie, že si v Kristovi zamilujeme to, kým Boh je, človeka skutočne zachraňuje, mení a prebúdza jeho srdce.
Biblia hovorí, že človek sa nezachraňuje vlastnou múdrosťou, ale že Boh nás zachraňuje tým, že sa dáva poznať On sám, svojou múdrosťou. Niekedy máme pocit, že našou úlohou je presvedčiť ľudí, že nie sme blázni. V skutočnosti je však naším cieľom ukázať druhým na Krista a viesť ich k tomu, aby boli bláznami ako my.
Veríme, že evanjelium má moc zachraňovať?
Ako môže vôbec niekto uveriť, stať sa kresťanom a byť zachránený? Predstavte si človeka, ktorý je podľa vás ďaleko od „uverenia“. Niekoho, koho by ste si ani nevedeli predstaviť, že by teraz vyhlásil: „Som kresťan.“ Ako sa práve z takéhoto človeka môže stať kresťan?
V tomto texte sa hovorí, že Bohu sa páči zachraňovať ľudí prostredníctvom „bláznovstva tejto zvesti“. Na inom mieste Biblia hovorí, že evanjelium je Božou mocou na záchranu každého, kto verí. Možno sme to v cirkvi počuli toľkokrát, že sa to pre nás stalo prázdnou frázou. Ale veríme tomu naozaj? Veríme, že Boh bude zachraňovať ľudí prostredníctvom tejto „bláznivej zvesti“? Alebo sa aj pre nás stala skôr bláznovstvom?
Nezdieľame sa s evanjeliom tak často. Nie je to pravda? Počul som mnoho dôvodov, prečo sa ľudia nedelia o evanjelium. A sám ich mám veľa. Ľudia často spomínajú strach alebo hanbu – boja sa, čo si o nich ostatní pomyslia, alebo že sa s nimi nikto nebude chcieť rozprávať. Som si istý, že sú to skutočné emócie, ktoré mnohí z nás poznajú. „Bojím sa, čo o mne povedia.“ Napriek tomu si nemyslím, že je to hlavný dôvod, prečo evanjelium zdieľame málo. Aj keď máme strach alebo hanbu, nie sú to tie najvýznamnejšie prekážky.
Som presvedčený, že najčastejším dôvodom, prečo sa nedelíme o evanjelium, je naša nevera, že evanjelium bude naozaj fungovať. Aby sme si to priznali, musíme byť k sebe úprimní: pravdepodobne tomu sami často neveríme, alebo len veľmi slabo; pravdepodobne neveríme, že toto posolstvo má moc niekoho skutočne zmeniť.
Neveríme, že posolstvo o tom, čo Boh urobil skrze Krista, môže niekoho zachrániť. Myslíme si, že ľudia potrebujú niečo viac, že sú príliš inteligentní na to, aby im stačilo „obyčajné“ evanjelium. Určite by ho mal niekto podať čo najchytrejšie, a najlepšie niekto iný ako my – niekto, kto ho študoval a lepšie mu rozumie. Chytrejšie, možno ideálne s nejakým väčším zázrakom.
Zo svojej skúsenosti v cirkvi som si však všimol jednu skupinu, ktorá má tendenciu deliť sa o evanjelium viac ako ostatní: noví kresťania. Nie je to preto, že by nemali strach alebo hanbu, ale preto, že nedávno na vlastnej koži zažili, že táto správa o tom, čo Boh urobil, naozaj mení ľudí.
Podobne aj misionári alebo ľudia, o ktorých sa hovorí, že majú „dar evanjelizácie“, by potvrdili, že im strach ani hanba rozhodne chýbať nemôžu. Napriek tomu stále veria, že Boh môže zachraňovať prostredníctvom evanjelia. Nedostatok zdieľania teda pravdepodobne pramení z nedostatku viery, nie z prebytku strachu.
Aj mne samotnému sa stáva, že prepadnem myšlienke, že ľudia okolo mňa potrebujú niečo iné, niečo múdrejšie, že samotné evanjelium na ich obrátenie nestačí. Mám napríklad rodičov, ktorí nie sú veriaci, a niekedy strácam nádej, že by sa to niekedy mohlo zmeniť. Namiesto toho, aby som v evanjeliu ako kresťan videl Božiu moc a múdrosť, začnem ho vnímať ako „bláznovstvo“, ktoré samo o sebe nič nezmôže. Pritom akoby som očakával, že Boh jedného dňa príde s nejakou lepšou, modernejšou verziou, ktorá sa bude ľahšie používať.
Ľudia však v skutočnosti nepotrebujú, aby som ich o niečom presviedčal nejakými filozofickými argumentmi. Potrebujú, aby ich srdcia premenil sám Boh. Kresťanstvo nie je len o zmene filozofie v hlave, ale o zmene lásky v srdci. Boh v evanjeliu zjavuje seba, a práve preto ho kážeme: chceme, aby ľudia poznali a milovali Boha – nielen aby získali ďalšiu múdru teóriu.
Čo teda môžeme urobiť?
V prvom rade môžeme ako kresťania v modlitbe prosiť Boha, aby nás usvedčil. Aby nás prebudil z nášho kresťanstvíčka, v ktorom má evanjelium moc nanajvýš trochu inšpirovať alebo nás prinútiť na chvíľu otvoriť Bibliu, ale nepočítame s tým, že by malo skutočne moc niekoho zachrániť. Potom je pre nás ľahké rezignovať na úplné šírenie viery alebo ju nahradiť „vlastnými šikovnými nápadmi“.
Viem, že priznať si malú vieru alebo pochybnosti nie je v cirkvi vždy ľahké. “Čo by o nás povedali? Že sme zlí kresťania?” Lenže kresťanstvíčku veľmi záleží na tom, ako vyzeráme pred ostatnými. Pravé kresťanstvo sa naopak pýta, ako je na tom naše srdce pred Bohom.
Pondelok ráno
Ako každé ráno, aj teraz Jozef zamieri do obchodu, aby si kúpil raňajky. Cestou premýšľa o svojej práci a tiež o Markovi, ktorý sedí vedľa neho. Mark je múdry chlapec, možno dokonca múdrejší ako Jozef. Už raz mu povedal, že je veriaci, a viedli o tom krátky rozhovor. Marek sa s ním dokonca podelil o niektoré svoje problémy. Teraz však netuší, ako má ďalej postupovať. Chcel by Marka niekedy pozvať do kostola. Chcel by mu povedať, že Ježiš ponúka skutočnú slobodu. Bojí sa však, aby nevyznel ako blázon.
Nakoniec si však spomenie, že Boh zachraňuje ľudí práve skrze tú zdanlivo bláznivú zvesť. A tak počas prestávky v práci naberie odvahu, príde za Markom a povie mu: „Chcem ti povedať, čomu ako kresťan verím. Urobil by si si na to čas počas prestávky?“
