Poznámka autora: Tento príspevok je zo série Kresťanstvíčko, štúdia Prvého listu Korinťanom. „Kresťanstvíčko“ je môj názov pre povrchnú, pohodlnú a pasívnu formu viery, ktorá sa vyhýba skutočnej zodpovednosti, obeti a aktívnemu nasledovaniu Boha.
Pavol, z Božej vôle povolaný apoštol Krista Ježiša, a brat Sóstenés Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Ježišovi Kristovi, povolaným svätým a všetkým, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.
1. Korinťanom 1:1-3
„Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Takéto otázky si kladie mnoho z nás. Ale často zostanú bez odpovede. Pre niektorých je to téma natoľko náročná, že ju radšej úplne vytesnia. Sem-tam im síce napadne, ale rýchlo ju zase zaženú. Možno by to totiž znamenalo, že budú musieť v živote niečo zmeniť.
Niekedy sa navyše uspokojíme s predstavou, že v cirkvi sú predsa „tí platení“ ľudia, ktorí tvrdia, že akési povolanie našli. A pre nás ostatných? Tam občasné nedeľné stretnutie stačí. Túto myšlienku podporuje práve to, čo nazývam „kresťanstvíčko“:
- Povolanie je pre určitú sortu ľudí. Pre fanatikov, ktorí tvrdia, že počuli od Boha. Pre tých, čo nemajú veľmi veľké ambície, tak slúžia v službe v cirkvi za málo peňazí. Ja si budem robiť svoju prácu a môžete odo mňa tak maximálne očakávať, že budem chodiť raz za týždeň na bohoslužbu. A to ešte nijako pravidelne.
- Čas na energiu, žitie pre Boha aj počas týždňa a skutočná služba v cirkvi sú maximálne záležitosťou nejakej aktívnej mládeže. V Česku kresťanská kariéra končí odchodom z mládeže. Odchodom do kresťanského dôchodku návštevy cirkvi raz za týždeň a potom hneď domov na obed. Nech slúžia tí ostatní, povolaní.
Napriek tomu nás vnútorne napadá: „Naozaj mám robiť práve toto? Nechce Boh, aby som bol inde?“ Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno – označuje sa za „povolaného apoštola“. Ako veľmi by sme si priali mať rovnakú istotu! A tak možno pozeráme na ľudí, ktorí pracujú naplno v cirkvi, a hovoríme si: „Bože, ale čo ja? Mne si nikdy nič také jasné nepovedal… Alebo som to nepočul?“
Dal by som čokoľvek za tú istotu, že moja práca naozaj má zmysel. Že nie som na svete len tak zbytočne, ale že ma Boh skutočne povolal k niečomu konkrétnemu. Nechcem sa cítiť uväznený v zamestnaní bez jasného cieľa a konca. Túžim vedieť, že som „Karol“, ktorý je povolaný pracovať v sklade na potraviny, alebo „Zuzka“, ktorá má miesto za priehradkou v banke. Že práve takto to odo mňa Boh chce.
Túžime mať pevné zakotvenie, istotu, že to, čo robíme, nie je zbytočné. Že náš život má konkrétny zmysel, že sme tu správne. Čo ak sa ale celé roky namáhame s niečím, čo Boh ani nemal v pláne? Naozaj je Božie povolanie len pre „vyvolených“? Alebo sa týka aj nás, ktorí zarábame mimo cirkev a robíme skôr obyčajné veci?
V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba. Akoby veril v nejakú elitnú skupinu „svätých“, ktorí by si Božie povolanie zaslúžili tvrdou prácou, náročnými skúškami, zvýšenou mierou modlitieb alebo lepším výsledkom v dotazníku o duchovných daroch. Namiesto toho jasne hovorí, že všetci adresáti jeho listu sú rovnako povolaní.
Niekedy môžeme mať dojem, že Boh sa viac zaujíma o „lepších“ kresťanov – morálne vyspelejších, tých, čo poznajú Bibliu naspamäť. A tak si hovoríme: „Prečo by sa staral práve o mňa?“ Možno sme sa už zmierili s tým, že Boh od nás nič konkrétne nechce. Stačí predsa chodiť do práce a v nedeľu do kostola. Nič viac.
Cirkev navyše v dejinách sama často podporovala toto nešťastné rozdelenie: na jednu stranu „špeciálnu“ vrstvu kresťanov, ktorí akoby mali priamu linku k Bohu, a na druhú stranu obyčajných pracujúcich, ktorí Bohu neslúžia. Lenže v Biblii podobné rozdeľovanie nevidíme. Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich – nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“. Si kresťan? Potom aj ty si svätý. Pritom korintská cirkev práve nevyzerala ako výkladná skriňa duchovnosti. Hádky, rozdelenie, súdy, sexuálny hriech – to všetko malo do tradičného poňatia svätosti veľmi ďaleko. A napriek tomu ich Pavol nazýva „povolanými svätými“.
Ak to platilo pre Korinťanov, platí to aj pre nás. Aj my sme „povolaní svätí“. A teraz ide o to, čo to vlastne znamená – pre teba a pre mňa.
Svoj život dávame niečomu
Jednou z prvých otázok, ktorú nám ľudia kladú už v okamihu, keď sa naučíme hovoriť, je: „Čo z teba raz bude?“ Alebo si napríklad s úsmevom hovoria: „Z tohto bude určite učiteľ.“ Ja som najčastejšie počúval niečo v štýle: „No, som zvedavý, čo z neho raz vyrastie.“ Keď som totiž v prvej triede „naštartoval svoju kariéru“ a v žiackej knižke mi do konca roka pribudlo cez šesťdesiat poznámok za nevhodné správanie, vážne by si na moju budúcnosť kazateľa stavil málokto.
A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať. Či už túžime po konkrétnej profesii, kariérnom postupe, finančnom zabezpečení, uznaní a obdive, po kráse, pokoji alebo po tom zmeniť svet, založiť rodinu či to niekam dotiahnuť, často do toho vložíme toľko úsilia, až sa to stane našou identitou. Som Peter, politik. Honza, futbalista. Tereza, ktorá pracuje s deťmi. A nejde len o to, čo o nás hovoria druhí – sami sa tak začneme vnútorne vnímať: Som mama. Som… (doplň si sám).
Ale čo nám dáva v živote ten najväčší zmysel? Pre čo sme sa rozhodli žiť? Do čoho investovať energiu a čas, čo budovať? A ako sme vôbec dospeli k záveru, že je to práve toto? Nikde vo vesmíre predsa nie je vytesané, že by sme mali robiť práve to či ono. Keď sa v noci pozeráme na oblohu, hviezdy sa neposkladajú do nápisu: „Skús to na manažéra v Lidli, plat je tam fajn.“
Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život – aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ja by som to ale postavil úplne naruby. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička. Život by totiž nemal žiadny zmysel, pretože nevznikol kvôli žiadnemu cieľu a s žiadnym zámerom. Neostáva teda než si nejaký zmysel sám vymyslieť a zúfalo sa ho snažiť naplniť a žiť – lenže ozajstná snaha žiť s vedomím, že vlastne nič nemá význam, vedie k šialenstvu. Paradoxne je to tak neveriaci, kto si musí vytvoriť barličku, aby sa nezbláznil.
Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom. Navyše neostal len pri samotnom stvorení, ale k tomuto svetu aj prehovoril. Veríme, že nás ľudí stvoril preto, aby sme žili pre niečo väčšie, než sme my sami – a práve v tom je náš skutočný zmysel a cieľ.
Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel. Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať. Žiť pre neho.
Môžeme tráviť veľa času hľadaním odpovedí na otázky ako: Kde máme pracovať? Čomu sa mám presne venovať? Skutočnosť je, že v Biblii budeme len ťažko hľadať presné pokyny, akú prácu by sme mali robiť, koho si vziať alebo do akého mesta sa presťahovať. Autori Biblie netrávia veľa času tým, aby nám povedali, kde presne máme byť a akú prácu máme robiť, ale skôr zdôrazňujú, akí máme byť, nech už sme kdekoľvek a robíme čokoľvek.
To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím. „Kresťanstvíčko“ hovorí, že od Boha musím počuť úplne presne, čo mám robiť. A ak to nepočujem, zrejme Boh volá niekoho iného a ja som z obliga. Skutočné kresťanstvo ale učí, že Boh povoláva každého – nehovorí nám nutne, kde máme byť, ale akí máme byť, nech už sme kdekoľvek.
Všimni si, koho sa to týka. Len tých, ktorí sú zamestnaní v cirkvi? Alebo nejakých vedúcich? Pavol zdôrazňuje, že je to určené pre všetkých v Korinte. A tam ani nekončí – píše: „povolaným svätým a všetkým, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás.“
Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“. Či už si v nejakej cirkvi dlho, krátko, alebo vôbec nevieš, kam momentálne patríš, si povolaný k tomu, aby tvoj život patril Bohu, nech už si kdekoľvek a robíš čokoľvek.
Neprestajne ďakujem svojmu Bohu za vás, pre Božiu milosť, ktorá vám bola daná v Ježišovi Kristovi, za to, že ste v ňom boli obohatení všetkým: každým slovom i každým poznaním. Keďže sa medzi vami utvrdilo svedectvo o Kristovi, nechýba vám nijaký dar milosti, kým čakáte na zjavenie nášho Pána Ježiša Krista. On vás bude upevňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. 1. Korinťanom 1:4-9
Čo nám jednoducho hovorí zvyšok tohto textu? Že nie sme len povolaní. Nejde o to, že by nás Boh zavolal a povedal: „Bolo by fajn, keby ste pre mňa niečo skúsili robiť… Prídem o pár tisíc rokov skontrolovať, ako ste to zvládli.“
Nie sme totiž len povolaní. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť. Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí. Ak som kresťan, už teraz mám všetko potrebné na to, aby som mohol pre Boha žiť.
Ako to? Čo vlastne mám? Ten text nám odpovedá: Mám Jeho samotného. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela. Boh premieňa človeka tým, že mu zjavuje to jediné, čo ho môže skutočne zmeniť – samého Seba.
Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás. A to je nesmierne oslobodzujúce. Oslobodzuje nás to od pýchy k pokore. Už nestaviam svoj život na tom, čo všetko som dokázal alebo musím dokázať, ale na tom, čo pre mňa dokázal Boh. A vďaka tomu môžem žiť aj ten najobyčajnejší, ale zároveň najzmysluplnejší život.
Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Apoštol Peter to vyjadruje podobne:
Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou. 2. Petrov 1:3
Preto odmietame „kresťanstvíčko“, ktoré len pasívne čaká na nejaké nové zjavenie od Boha a medzitým rezignuje na aktivitu a zodpovednosť. Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť – a predovšetkým to napĺňať v praxi. Ako to môže vyzerať v pondelok ráno?
Pondelok ráno
Jozef vstáva do práce. Je tu nový týždeň ako vždy. Prečo nemá víkend aspoň tri dni?! Urobí si raňajky a vyjde z domu. Premýšľa, či toto všetko má vôbec zmysel. Nemal by sa venovať niečomu dôležitejšiemu? Jeho práca je predsa taká obyčajná. Potom si ale spomenie na to, o čom kazateľ hovoril včera: Biblia nehovorí, kde presne máme byť, ale akí máme byť tam, kde sme.
Namiesto toho, aby pokračoval vo svojom zúfaní, rozhodne sa, že aj jeho zamestnanie môže byť miestom oddeleným pre Boha. Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí. Po ceste povie jednoduchú modlitbu:
„Otče, ďakujem Ti za príležitosti, ktoré mi dávaš, za život, ktorý si mi daroval, aj za silu, aby som ho mohol žiť pre Teba. Nech je tento deň naozaj prežitý pre Teba, nech už to znamená čokoľvek.“
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Kostel jinak
