Piate evanjelium a naratívna štruktúra listu Židom
Keď myslíme na „evanjeliové rozprávania“, prirodzene myslíme na Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Koniec koncov, sú to hlavné záznamy, ktoré máme o Ježišovom živote. Pre trvalé zameranie sa na Ježiša a jeho službu neexistuje nič lepšie ako štyri evanjeliá.
Ale jedna kniha sa im približuje: List Hebrejom. Nie je napísaná ako rozprávanie, a predsa opisuje toľko etáp Ježišovho príbehu, že je to miestami takmer ako piate evanjelium. Medzi najzreteľnejšie dejové body patrí Ježišovo vtelenie (Heb 2:14), bezhriešny život (Heb 4:15) a nebeský príhovor (Heb 7:25).
Jeden učenec to nazval „naratívnou subštruktúrou“ Listu Hebrejom. Je to rozprávanie rozosiate nesúvisle po celej knihe. Preskúmajme toto rozprávanie v chronologickom poradí. Identifikoval som 17 dejových bodov, zoskupených do štyroch širokých okruhov. Je to rozprávanie o Ježišovi: nielen o tom, kto je, ale aj o tom, čo urobil, čo robí a čo sa chystá urobiť.
Pred vtelením: „Odblesk jeho slávy“ (Heb 1:3)
1. Večná božská existencia
Syn existuje večne ako „odblesk [Božej] slávy a obraz jeho podstaty“ (Heb 1:3). Jeho božskosť je zdôraznená v celej 1. kapitole tým, že zdieľa rovnaké Božie pocty (uctievanie od anjelov a miesto na Božom tróne, v. 3, 6, 13), Božie vlastnosti (nemennosť a večnosť, v. 11-12), Božie mená („Boh“ a „Pán“, v. 8, 10) a Božie skutky (stvorenie a udržiavanie všetkých vecí, v. 3, 10-12). Starozmluvné pasáže o Bohu sa znova a znova vzťahujú na Syna (pozri najmä vv. 8-12).
2. Stvorenie
Syn je osobný božský činiteľ, „ cez ktorého [Boh] stvoril aj svet“ (v. 2). Ako Pán „na začiatku založil zem a nebesia sú dielom [jeho] rúk“ (vv. 10-12, citát Ž 102:25-27; porov. Iz 44:24).
3. Zachovanie
Syn nielenže stvoril vesmír, ale ho aj „udržuje svojím mocným slovom“ (Heb 1:3). Prítomný čas príčastia „udržuje“ poukazuje na prebiehajúcu činnosť, na rozdiel od minulého času príčastia „stvoril“ (Heb 1:2).
Vtelenie: „Keď Kristus prichádza na svet“ (Heb 10:5)
4. Vtelenie
Pretože sa Bohu nepáčili zvieracie obety a obete, pripravil pre Krista telo (Heb 10:5). Pretože „deti“, ktoré mu Boh dal, „[mali] účasť na krvi a tele, podobne i on sa stal jedným z nich“ (Heb 2:14). Tým, že sa Syn stal človekom, bol postavený „o niečo nižšie ako sú anjeli“ (v. 7, 9). Autor hovorí o Kristovom čase na zemi ako o „dňoch [jeho] pozemského života“ (Heb 5:7; porov. Heb 9:26). Nasledujúce tri body z rôznych uhlov pohľadu opisujú, čo Ježiš robil v dňoch svojho tela.
5. Bezhriešna poslušnosť
Ježiš „vo všetkom prešiel skúškami podobne ako my, avšak bez hriechu“ (Heb 4:15). Jeho bezhriešnosť bola podmienkou, aby sa mohol stať dokonalým veľkňazom – takým, ktorý na rozdiel od Árona nemusel „prinášať obety . … za svoje hriechy“ (Heb 7:27; porov. Heb 5:3). Jeho bezhriešnosť bola potrebná aj preto, aby to, čo ako veľkňaz obetoval v nebi (t. j. seba samého a jeho obetnú smrť), bolo bez poškvrny (Heb 9:14; porov. Heb 7:26). Odvrátenou stranou jeho bezhriešnosti bola jeho poslušnosť. Kristus prišiel plniť Božiu vôľu (Heb 10:7). Nielenže poslúchal, ale aj „vo svojom utrpení sa naučil poslušnosti“ (Heb 5:8) – učil sa poslúchať čoraz ťažšie príkazy a prechádzať čoraz väčšími skúškami.
6. Utrpenie
V dňoch svojho tela Kristus trpel, keď „bol skúšaný“, dokonca „mocným krikom hlasom a so slzami prednášal modlitby a prosby“ (Heb 2:18; Heb 5:7-8) svojmu Otcovi. Znášal potupu „za bránou“ (Heb 13:12-13) a „pretrpel muky na kríži, pohrdol potupou“ (Heb 12:2). Práve „cez utrpenie“ bol Syn nakoniec „dosiahol dokonalosť“ (Heb 2:10; Heb 5:9; porov. Heb 7:28) – to znamená, že bol dokonale pripravený slúžiť ako veľkňaz (Heb 5:9). Práve vďaka jeho utrpeniu máme veľkňaza, ktorý je schopný „súcitiť v našich slabostiach“ (Heb 4:15; porov. Heb 2:17).
7. Vykupiteľská smrť
Ako vrchol svojho utrpenia Syn „pretrpel smrť“ (Heb 2:9). Práve preto prijal telo a krv svojich bratov: „aby smrťou zničil toho, čo mal moc nad smrťou“ (Heb 2:14). To je dôvod, prečo bol na krátky čas postavený „o niečo nižšie ako sú anjeli“: aby „okúsil smrť za každého“ (Heb 2:9). Práve jeho smrť nás vykúpi „z previnení spáchaných počas prvej zmluvy“ (Heb 9:15).
Tak ako závet nadobúda platnosť až smrťou, je to Ježišova smrť, ktorá ustanovuje novú zmluvu (Heb 9:15-18). Ako obetná obeť bol Kristus „raz obetovaný“ svojím Otcom, „aby vzal na seba hriechy mnohých“ (Heb 9:28; porov. Iz 53:12). Každá zmienka o Ježišovej krvi je implicitným odkazom na jeho smrť (Heb 9:12,14; Heb 13:12,20).
Jeho smrť však nebola koncom.
Povýšenie: Pomazaný … nad svojich druhov (Heb 1:9)
8. Vzkriesenie
Keď sa hovorí, že Ježiš „bol vypočutý“, musí to byť odkaz na jeho vzkriesenie (Heb 5:7). Koniec koncov, Boh ho zjavne nezachránil pred smrťou tým, že by mu zabránil zomrieť. Namiesto toho sa dozvedáme, že „Boh pokoja… vyviedol spomedzi mŕtvych . . . nášho Pána Ježiša“ (Heb 13:20).
Toto vzkriesenie je základom Ježišovho kňazstva (Židia totiž jeho kňazstvo nevnímajú ako úrad, ktorý zastával na zemi, ale ako úrad, do ktorého vstúpil po tom, čo „dosiahol dokonalosť“, Heb 5:9; Heb 8:4). Na rozdiel od smrteľného Árona sa Kristus stal kňazom „mocou nezničiteľného života“ (Heb 7:16). Na rozdiel od levitských kňazov Ježiš nikdy nezomrie vo svojom úrade. „[M]á kňazstvo, ktoré neprechádza na iného,“ pretože „zostáva naveky“ (Heb 7:24).
Svojou smrťou sa Ježiš stal obetnou obeťou, ktorej krv odstráni hriech. Ale práve jeho zmŕtvychvstanie mu umožňuje byť vyhlásený za veľkňaza navždy „na spôsob Melchisedeka“ (Heb 5:10; Heb 7:15-17).
9. Nanebovstúpenie
Niekedy po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš „prenikol nebesia“ (Heb 4:14). Samotná cesta nie je podrobne rozpracovaná, pretože sa sústreďuje skôr na to, čo urobil, keď dosiahol nebo. Napriek tomu je tento prechod nebesami tým, čo označuje prechod od dní jeho „pozemského života“ (Heb 5:7) k jeho súčasnej kňazskej službe v nebi (Heb 8:4). Je to tiež to, čo ho priviedlo na miesto, kde mohol priniesť svoju jednorazovú obetu (Heb 9:24-25).
10. Nebeská sebaobeta
Toto je azda najjedinečnejší príspevok listu Hebrejom do biblického príbehu: Ježišova kňazská sebaobeta v nebi. Po vystúpení „raz navždy vošiel do svätyne, no nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Heb 9:12). Tak ako veľkňaz raz ročne vstupoval do Svätyne svätých na zemi „nie preto, aby samého seba . . . obetoval“ (v. 25, porov. v. 1-7), tak Kristus vstupoval do Svätyne svätých v nebi so svojou vlastnou krvou. Ale zatiaľ čo oni tam vstupovali raz za rok, Kristus tam vstúpil raz navždy (Heb 9:7; Heb 10:10,12).
Na rozdiel od Árona je Kristus obetnou obeťou, ktorej krv sa vylieva, a zároveň veľkňazom, ktorý obetnú krv nesie za oponu, aby ju obetoval (čo je opäť dôvod, prečo muselo medzi tým dôjsť k vzkrieseniu, pretože mŕtvy kňaz nikdy nič neobetoval). Stal sa obetnou obeťou na zemi (Heb 9:28), ale v nebi pôsobil ako veľkňaz, ktorý sa obetuje sám (Heb 9:24), po čom nasledovalo jeho zasadnutie.
11. Zasadnutie
„Po vykonaní očisťovania za hriechy [t. j. v nebeskej svätyni] si [Ježiš] sadol po pravici Majestátu na výsostiach“ (Heb 1:3). Na rozdiel od Krista „každý [levitský] kňaz stojí denne pri svojej službe a opakovane prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odňať hriechy“ (Heb 10:11). Ale „keď Kristus priniesol naveky jedinú obetu za hriechy [t. j. v nebi], posadil sa po pravici Boha“ (Heb 10:12).
Za všetkými týmito odkazmi stojí Žalm 110:1, ktorý je explicitne citovaný v Liste Hebrejom 1:13 a opakuje sa v Hebrejom 1:3; Hebrejom 8:1; Hebrejom 10:12 a Hebrejom 1:12. Zasadnutie na Božom tróne ustanovuje Ježiša nielen ako kňaza, ale aj ako kráľa (Heb 1:8; Heb 2:9).
12. Príhovor
Náš veľkňaz síce sedí, ale nie je nečinný. „[Ž]ije neustále, aby sa za [nás] prihováral“ (Heb 7). Ide o spásonosný príhovor. Ježiš vstúpil do neba, „aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Heb 9:24, zvýraznenie pridané). Preto sme vyzývaní, aby sme pristupovali „s dôverou k trónu milosti“ (Heb 4:16).
Zavŕšenie: Ustanovený „za dediča všetkého“ (Heb 1:2)
13. Druhý príchod
Tak ako sa Kristus „zjavil teraz na konci vekov, raz a navždy“ pri vtelení (Heb 9:26), tak sa „druhý raz zjaví“ (Heb 9:28). Keď sme v pokušení vzdať to, mali by sme si na to spomenúť: „Veď už len celkom krátky čas a príde ten, čo má prísť, nebude meškať“ (Heb 10:37).
14. Záchrana jeho ľudu
Tie isté pasáže, ktoré spomínajú Kristov druhý príchod, ho opisujú aj ako čas, keď „sa zjaví . . . na spásu tým, čo ho očakávajú“ (Heb 9:28), a keď dosiahneme „prisľúbenie“ (Heb 10:36). Bude to deň, keď zdedíme „spásu“ (Heb 1:14) a zažijeme zmŕtvychvstanie (Heb 6:2).
15. Premena vesmíru
Jedného dňa nebesia „pominú“ a Ježiš ich zvinie „ako plášť“ a zmení „ako odev“ (Heb 1:10-12). To bude tvoriť súčasť prechodu z tohto sveta do budúceho sveta (Heb 2:5). Máme tiež prísľub, že „ešte raz [Boh] zatrasie nielen zemou, ale aj nebom“, čo naznačuje „premenu toho, čo je otrasiteľné…, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné“ (Heb 12:26-27). To, čo zostane, bude neotrasiteľné kráľovstvo (Heb 12:28).
16. Súd nad jeho nepriateľmi
Jedného dňa sa Ježišovi nepriatelia stanú podnožkou [jeho] nôh (Heb 1:13; Heb 10:13). Táto pravda o „večnom súde“ je súčasťou základného „učenia o Kristovi“ (Heb 6:1-2). Pre tých, ktorí odmietajú Syna, je ich koncom vypálenie (Heb 6:8). Nezostáva im nič iné ako „hrozné očakávanie súdu a žeravý oheň, ktorý strávi odporcov“ (Heb 10:27; porov. Heb 10:29-30).
17. Vláda nad budúcim svetom
Po tomto všetkom bude nasledovať „budúci svet“, ktorý Boh nepodriadil anjelom, ale človeku – najprv Ježišovi, neskôr nám (Heb 2:5-9). Toto „mesto“ už existuje v nebi, kde tróni Ježiš (Heb 12:22; Heb 1:3,8,13). Ale nebo nestačí na to, aby sa v ňom udržalo jeho dedičstvo. Bol ustanovený „za dediča všetkého“, čo zahŕňa nielen nebo, ale aj zem (Heb 1:2).
Kázanie evanjelia podľa Listu Hebrejom
List Hebrejom je známy svojimi varovaniami – a právom. Koniec koncov, List Hebrejom je kázňou (t. j. „slovo napomenutia“, Žid 13:22) a každá kázeň, ktoré stojí za to, bude plná varovaní. Avšak ani v Liste Hebrejom sa tieto varovania nevznášajú vo vzduchu; sú postavené na rozprávačskej podštruktúre. Hlavným napomenutím je „pozorne sa [zahľadieť] na Ježiša“ (Heb 3:1). Preto je to dobrá správa, nielen dobrá rada.
Preto všetkými prostriedkami prešpikujme naše kázanie varovaniami a napomenutiami. Ale dbajme aj na to, aby naše kázne boli pretkané tým istým evanjeliovým príbehom. Nemusíme do každej kázne vtesnať všetkých 17 dejových bodov, ale možno by sme ich mohli použiť ako rubriku, aby sme sa pýtali: „Sú nejaké aspekty Ježišovej služby, ktoré zriedkavo spomínam alebo z nich čerpám aplikácie?“
Pokiaľ ide o evanjeliové rozprávanie, List Hebrejom je dobrým doplnkom štyroch evanjelií práve preto, že sa viac zameriava na etapy Ježišovej služby, ktoré ležia mimo ich časového rámca – najmä na jeho kňazskú službu v nebi. Nech už je to akokoľvek, evanjelium je príbeh. Ak teda potrebujete pomoc pri rozprávaní tohto príbehu, zvážte List Hebrejom.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
