Biblia a teológia

Hľadanie nášho šampióna: Biblická teológia Dávida a Goliáša

Ospravedlňujem sa Malcolmovi Gladwellovi (Pozn. redakcie: autor knihy Underdogs, Misfits, and the Art of Battling Giants – Podceňovaní, outsideri a umenie bojovať s obrami), ale príbeh Dávida a Goliáša z 1. Samuelovej 17. kapitoly nemá za cieľ poskytnúť lekciu o tom, ako môžu podceňovaní hrdinovia poraziť silne favorizovaných protivníkov. Nenájdeme v ňom ani stratégie vedenia firiem či rady, ako sa vysporiadať s obrami v našom živote, od dlhov cez problémy s hmotnosťou až po závislosti. Nenachádza sa tu ani poučenie: „Používaj výzbroj, ktorá je pre teba autentická“.

V akom zmysle je teda príbeh Dávida a Goliáša relevantný?

Užitočnejším prístupom je pýtať sa, čo má Boh na mysli v Písme ako celku, počnúc 1. knihou Samuelovou. Keď čítame tento príbeh v jeho kánonickom kontexte, môžeme začať vidieť, ako sa spája s Ježišom Kristom a prostredníctvom Ježiša Krista s nami.

Vidieť Ježiša: Dávid, Goliáš a veľký príbeh Biblie

V 1 Samuelovej knihe Boh prevádza svoj ľud od vlády náčelníkov k vláde kráľov a povoláva panovníka, s ktorým uzavrie večnú zmluvu (2Sam 7). Keďže táto línia zmluvy presahuje 1. knihu Samuelovu, aj náš výklad by sa mal pravdepodobne riadiť týmto vzorom. A ukazuje sa, že v texte je viacero indícií, ktoré nabádajú k celobiblickému, kristocentrickému výkladu.

Tým, že Goliáš a Filištínci nemilosrdne viedli vojnu proti Božiemu ľudu, sa postavili proti Stvoriteľovi a jeho zámerom. V Genezis 3:15 však Boh prisľúbil, že veľký nepriateľ jeho ľudu bude podmanený. Boh kladie nepriateľstvo medzi ženu a hada, medzi jej potomstvo a jeho potomstvo. Sľubuje, že jej potomstvo rozdrví hlavu pokušiteľa, hoci jeho päta bude pomliaždená. Goliáš sa stáva súčasťou hadovho boja proti Božím zámerom a ľudu, a preto je vhodné, aby zomrel na následky zranenia hlavy (1Sam 17:49,51; porov. Gn 3:15). (Knihy 1. a 2. Samuelova sú posadnuté ranami na hlave. Dokonca aj tí, ktorí uniknú sťatiu, sa na ceste do záhuby zachytia o vlasy alebo bradu).

Ďalšou narážkou na Genezis 3 je Goliášova výzbroj. Biblické preklady dobre vystihujú hebrejský preklad: Goliáš bol oblečený do „šupinatého panciera“ (t. j. krúžková alebo drôtená košeľa). Vo filištínskom kontexte to pripomína Dagona, boha, ktorý je napoly ryba a napoly človek. Aj čitateľ Biblie so skromnou fantáziou tu môže vidieť súvislosť s hadom z Genezis 3. kapitoly.

Napokon, Goliáš je známy ako „šampión“ – bežný preklad toho, čo doslovnejšie znie ako „muž z priestoru medzi [dvoma vojskami]“. Je to zástupca, „muž priestoru medzi“, ktorý bojuje v mene svojho ľudu. Robí to, čo oni nemôžu alebo by nemali robiť. A to robí aj Dávid: stojí medzi svojím ľudom a jeho nepriateľmi a zasadí rozhodujúci úder.

Najväčšími nepriateľmi Božieho ľudu sú však satan a ich vlastný hriech. Ak budeme pozorne čítať a všímať si biblické vzory, uvidíme v tomto texte tieň Dávidovho väčšieho Syna, skutočného zástupcu, ktorý „stojí medzi“ v našom mene a zabezpečuje ešte väčšie víťazstvo.

Vidieť samých seba: Dávid, Goliáš a náš príbeh

Naša úloha však ešte nie je splnená. Keď sme začali vidieť Ježiša sledovaním týchto textových indícií a celobiblických myšlienok, môžeme začať vidieť aj seba.

Môžeme sa vidieť v Izraelitoch, ktorých Dávidovo víťazstvo inšpirovalo k tomu, aby sa pridali k boju a plieneniu (1Sam 17:52-53). Nielenže máme byť príjemcami veľkého zástupného diela muža, ktorý „stojí medzi“, ale máme sa aj pripojiť k jeho boju.

To, ako Písmo vytvára toto spojenie, môžeme vidieť v dvoch výrokoch z Listu Rimanom, jednom na začiatku a druhom na konci. Podobne ako rímski kresťania sme oddaní dobrej správe, že Syn Dávidov je teraz Pánom (Rim 1:3-4), ktorý za nás zomrel a porazil našich nepriateľov. A podobne ako rímski kresťania zdieľame zasľúbenie, že sám Boh čoskoro rozdrví satana pod našimi nohami (Rim 16:20). Všimnite si Pavlovu starostlivú gramatiku: Boh sám je ten, kto rozdrví satana;  a používa k tomu naše nohy. Sme zapojení do boja, ale akékoľvek víťazstvá v našom boji nie sú len naším dielom, ale Božím (porov. 1Kor 15:10).

Pavol sa pravdepodobne naučil tento druh výkladu od Ježiša. Keď Syn Dávidov počuje správy o službe kráľovstva od svojich 72 navrátivších sa učeníkov, konštatuje, že satan padá zo svojho mocenského postavenia a že on sám im dal moc šliapať po škorpiónoch a hadoch, tvoroch, ktoré od 3. kapitoly Genezis predstavovali duchovných protivníkov Božieho ľudu (Lk 10:17-20).

Na inom mieste Pavol hovorí aj o našom kresťanskom boji a povzbudzuje nás, aby sme si obliekli Mesiášovu výzbroj a zúčastnili sa na jeho boji proti hriechu a satanovi (Ef 6:10-20; porov. Iz 11:5; Iz 49:2; Iz 52:17). Naše zbrane a boj nie sú fyzické. Tak ako Ježiš bojoval slovami, skutkami a krížom, aj my bojujeme zbraňami, ako sú viera, pokoj a Božie slová, nie kopijami, prakom a kameňmi.

To všetko je zároveň hlboko pokorujúce. Nie sme autormi tohto víťazstva a nie sme skutočnými šampiónmi. Zároveň je to hlboko povzbudzujúce a zušľachťujúce, že sme povolaní do boja. Vidieť seba samého si vyžaduje predstavivosť a vieru – tú istú predstavivosť a vieru, s ktorou Ježiš rozhodujúcim spôsobom zvíťazil nad obrami Satana a hriechu. Z Božej milosti sme zároveň príjemcami veľkého Božieho víťazstva a účastníkmi boja vekov.

Pohľad do budúcnosti: „Ešte nie“ povaha Dávidovho víťazstva

V Dávidovom príbehu vidíme aj Ježiša a seba samých, pretože ani pre Dávida, ani pre jeho väčšieho Syna nie je život len o víťazstve. Po Dávidovom úspechu sa príbeh rýchlo mení na dlhšie obdobie napätia. Pomazaný kráľ a šampión je teraz opovrhovaný a odmietaný, nespravodlivo prenasledovaný Saulom.

Mnohé Dávidove žalmy sa stávajú akousi predlohou pre Ježišov život (nie menej ako päť žalmov vo svojom nadpise výslovne spomína Saulovo prenasledovanie Dávida). Napriek svojmu postaveniu pomazaného kráľa je odmietnutý, musel piť ocot (Ž 69:22), má roztrhaný odev a rozlámané kosti (Ž 22:17-19), čelí ohováraniu a odmietnutiu od blízkych priateľov, ktorí sa s ním delili o chlieb (Ž 41:10), je vystavený falošnému svedectvu (Ž 27:12) a tak ďalej.

Dávidovo utrpenie slúži ako typologický vzor pre pomazaného, no odmietnutého Syna Dávidovho. A keďže žalmy sú stále Božou modlitebnou knihou pre jeho ľud, hovoria nielen o Mesiášovi, ale aj o našej skúsenosti. Sme milované Božie deti, ktoré „zdedia zem“ (Ž 37:11; Mt 5:5), ale to nevylučuje utrpenie v prítomnosti.

Podobne ako Dávid a jeho Syn, aj my musíme niesť svoj kríž, zaprieť sa a vzdorovať úkladom diabla. Dobrou správou však je, že rozhodujúci zápas sa už odohral na Golgote. Hnev, ktorý pociťujeme od Satana, je zúrivosťou porazeného nepriateľa (Zj 12:12). Na rozdiel od Goliáša sa síce ešte stále potuluje okolo nás (1Pt 5:8), ale podobne ako Goliáš, jeho hlava už bola rozdrvená (Kol 2:15; Jn 16:11; Heb 2:14).

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition

Jason Hood

je pastorom v cirkevnom zbore North Shore Fellowship (PCA) v Chattanooge v štáte Tennessee. Pôsobil tiež ako odborný asistent Novej zmluvy na teologickom seminári Gordon-Conwell a je autorom knihy Imitating God in Christ: Recapturing a Biblical Pattern.

Jason Hood tiež napísal