Poznámka autora: Tento príspevok je zo série Kresťanstvíčko, štúdia Prvého listu Korinťanom. „Kresťanstvíčko“ je môj názov pre povrchnú, pohodlnú a pasívnu formu viery, ktorá sa vyhýba skutočnej zodpovednosti, obeti a aktívnemu nasledovaniu Boha.
Dokonca počuť, že je medzi vami smilstvo, a to také smilstvo, akého niet ani medzi pohanmi, totiž, že niekto obcuje s manželkou svojho otca. A vy sa ešte vystatujete, nie aby ste sa radšej rmútili a vylúčili spomedzi seba toho, kto sa takéhoto činu dopustil.“
1. Korinťanom 5:1-2
Kresťanstvo neberie hriech vážne, aj keď si to o sebe myslí. Vníma hriech len ako porušenie zákona – ako keby Boh bol policajt, ktorý stojí pri ceste s radarom a čaká, kým niekto pôjde trochu rýchlejšie, aby ho mohol zastaviť. V kresťanstvíčku sa hriech buď vôbec nerieši, alebo slúži len ako nástroj moralizmu, vďaka ktorému sa človek môže cítiť lepší ako tí ostatní.
Než som sa stal veriacim, úprimne som o viere moc nerozmýšľal. Bral som ju ako prežitok – niečo, čo možno patrí do 16. storočia, ale určite nie do nášho moderného sveta. Prečo by dnes mal byť ešte niekto veriaci? Na aké otázky odpovedá viera, na ktoré by sme bez nej nedokázali inak odpovedať? Odpovede typu „Každý predsa musí v niečo veriť“ alebo „Je dobré mať aspoň trochu nádeje“ ma nikdy veľmi neuspokojovali.
Až keď som stretol kresťanov, ktorí skutočne premýšľali o svojej viere, začal som si klásť otázky, na ktoré som sám nedokázal nájsť uspokojivú odpoveď. Jednou z nich bola práve táto: Ako vieme, že niečo je dobré alebo zlé? Kto určuje naše morálne hodnoty? Odkiaľ vlastne pochádza dobro a zlo? Ako môžeme s istotou povedať, že niečo je dobré a niečo iné zlé? Pritom toto označovanie robíme bežne každý deň. Prečo je vražda zlá? Prečo sú pokora alebo štedrosť dobré? Prečo považujeme krádež alebo lož za zlé? Všimli ste si, že vo filmoch takmer vždy vyhráva hrdina – ten, kto reprezentuje dobro, zatiaľ čo zlo nakoniec prehrá?
V tomto bode niektorí neveriaci začínajú odpovedať trochu ako veriaci. Jednoducho povedia: „Proste to tak je.“ Bodka. Radšej sa tým ďalej nezaoberajú. Odvážnejší sa však pokúsia nájsť nejaký základ, podľa ktorého by sme mohli posudzovať morálne hodnoty bez toho, aby sme potrebovali Boha. Presne tak som to kedysi skúšal aj ja.
Zdá sa mi, že bez Boha máme v podstate štyri možnosti – a úprimne, žiadna z nich nie je príliš uspokojivá. Aké sú to možnosti?
1. Objektívne dobro a zlo neexistuje
Toto je prvá zrejmá možnosť – všetko je relatívne, všetko je subjektívne. Skutočné dobro a zlo vlastne neexistujú; sú len výplodom našej fantázie. Každý si musí sám prísť na to, čo je v živote dobré a čo zlé.
Slávny ateista Richard Dawkins vo svojej knihe Selfish Gene (Sebecký gén) píše: “Vo vesmíre elektrónov a sebeckých génov, slepých fyzikálnych síl a genetických replikácií niektorí ľudia ubližujú a iní majú šťastie. Nenájdeme v tom žiadny rytmus, zmysel ani spravodlivosť. Vesmír, ktorý pozorujeme, má presne také vlastnosti, aké by sme mali očakávať, ak by ho nikto nestvoril – žiadny zmysel, žiadne zlo, žiadne dobro, len nemilosrdná ľahostajnosť.”
Je zaujímavé, že ľudia, ktorí zastávajú tento názor, zároveň trávia veľa času odsudzovaním náboženstva ako nemorálneho zla. Slávne to urobil napríklad Christopher Hitchens vo svojej knihe: God Is Not Great: How Religion Poisons Everything. Ale ako môžu odsudzovať náboženstvo ako zlo, ak žiadne skutočné zlo neexistuje?
Väčšina ľudí však intuitívne cíti, že objektívne morálne hodnoty existujú. Znásilniť malé dievčatko len pre zábavu rozhodne nie je neutrálna vec; je to zlo najvyššieho kalibru. Na tom sa väčšina z nás zhoduje. A keby si niekto skutočne myslel, že taká vec je v poriadku, cítili by sme, že s ním niečo nie je v poriadku. Nezáleží len na uhle pohľadu, je to jednoducho zlé.
Ale aké sú teda ďalšie možnosti?
2. Výchova určuje dobro a zlo
Niekto môže povedať, že dobro a zlo určuje naša výchova. Rodičia nás jednoducho vychovali a vštepili nám, ako sa máme správať, a vďaka tomu vieme rozlíšiť dobro od zla. Ale ak dobro a zlo určuje len výchova, potom vzniká otázka: Ktorá výchova je vlastne tá správna?
Ľudia nie sú vychovávaní rovnako. Môžeme vôbec povedať, že niekto vychováva deti dobre a niekto zle? Ak áno, znamená to, že existuje nejaký vyšší štandard dobra a zla, podľa ktorého hodnotíme aj samotnú výchovu. Len preto, že sme vychovaní inak ako ľudia napríklad na Blízkom východe, je naša výchova lepšia? Podľa akého štandardu to meriame?
Ak matka vychová svojho syna tak, že bude ubližovať ostatným deťom v škôlke, ako môžeme povedať, že ho vychováva zle, ak práve výchova je tým, čo určuje morálne hodnoty? Aby sme mohli vôbec povedať, že nejaká výchova je zlá, musí existovať niečo viac – niečo, čomu sa samotná výchova podriaďuje.
3. Spoločnosť určuje dobro a zlo
Dobre, ak to nie je výchova, potom to musí byť niečo väčšie. Čo napríklad spoločnosť? Ľudia spoločne vytvárajú zákony, dohodnú sa, čo je dobro a čo zlo, a to potom platí. Väčšina jednoducho rozhodne. Tu však nastáva úplne rovnaký problém ako s výchovou.
Stačí, keď si dnes večer zapnete správy a uvidíte, ako niektoré štáty páchajú zlo voči iným štátom. Vieme to z našej doby aj z histórie – len preto, že sa niekde väčšina ľudí na niečom zhodne, ešte neznamená, že je to správne. Ak spoločnosť skutočne vytvára morálne hodnoty, ako môžeme o nejakej spoločnosti povedať, že je zlá? Keď sa napríklad v nacistickom Nemecku väčšina ľudí zhodla na určitých zákonoch ako na dobrých, znamená to snáď, že tieto zákony boli naozaj dobré?
Ak je spoločnosť jediným zdrojom morálnych hodnôt, ako potom môžeme hodnotiť samotnú spoločnosť? Dodnes existujú spoločnosti, ktoré majú zákony, ktoré považujeme za nemorálne. A možno takéto zákony existujú aj v našej spoločnosti. Ale podľa akého štandardu môžeme hodnotiť spoločnosť, ak práve zo samotnej spoločnosti vychádzajú tieto hodnoty?
Naopak, zdá sa, že postupne objavujeme, čo je dobro a zlo, a snažíme sa spoločnosť posúvať práve týmto smerom. Objektívne morálne hodnoty musia byť preto v niečom väčšom ako len v spoločnosti a jej rozhodnutiach. Musia byť niekde mimo nej.
4. Evolúcia určuje dobro a zlo
Poslednou možnosťou pre neveriaceho človeka môže byť evolúcia. Máme v sebe gény, ktoré sú jednoducho výhodné pre prežitie. A podľa nich konáme. Morálne hodnoty sú teda len biologickým nástrojom, ktorý nám pomáha budovať spoločnosť, aby sme sa navzájom nezabili – jednoducho preto, aby sme ako druh prežili.
Ale aj toto riešenie je dosť krátkozraké. Ak sú morálne hodnoty skutočne len otázkou biológie, prečo by sme sa nimi mali riadiť? Cieľom evolúcie predsa nie je odhaliť pravdu a lož, ale len to, čo je výhodné pre prežitie. Môžeme však ísť ešte ďalej. Prečo je prežitie samo o sebe dobrá vec? Prečo by malo byť lepšie, aby ľudstvo existovalo, ako keby neexistovalo? A prečo by týmto dôvodom mal byť viazaný ktokoľvek z nás osobne?
Naozaj si myslíme, že keď niekto zavraždí nevinného človeka, dotkne sa nás to len preto, že niekto porušil nejaký biologický proces? Alebo hlboko vnútri cítime, že sa stalo niečo objektívne zlé a nesprávne – niečo oveľa hlbšie ako len narušenie biologickej funkcie?
Niečo viac
Musí existovať niečo viac, čo je štandardom dobra a zla. Niečo, podľa čoho všetko meriame. Väčšina z nás jasne vníma, keď sa deje zlo alebo nespravodlivosť. Máme v sebe akýsi vnútorný morálny kompas, podľa ktorého rozpoznávame, že niečo nie je správne. Ale aký štandard vlastne používame, keď nám ani jedna zo spomenutých štyroch možností nedáva uspokojivú odpoveď?
S. Lewis, ktorý dlho zápasil s podobnou otázkou, napísal vo svojej knihe K jádru křesťanství: „Ak bol svet stvorený dobrým Bohom, prečo sa dostal na scestie? A kresťanské odpovede na túto otázku som celé roky jednoducho odmietal počúvať, pretože som mal pocit, že ‚čokoľvek poviete a akokoľvek múdre argumenty máte, je predsa podstatne jednoduchšie a ľahšie povedať, že svet nevytvorila žiadna inteligentná sila? Nie sú všetky vaše argumenty len zložitým pokusom obísť to, čo je zrejmé?’ To ma však nakoniec priviedlo do inej slepej uličky. Mojím argumentom proti Bohu bolo, že vesmír sa zdá byť taký krutý a nespravodlivý. Odkiaľ som však získal túto predstavu o spravodlivosti a nespravodlivosti? Človek nepovie, že čiara je krivá, ak nemá pojem, ako vypadá čiara rovná. S čím som tento vesmír porovnával, keď som ho nazval nespravodlivým?“
Keby som vám nakreslil krivú čiaru, ako by ste vedeli, že je krivá? Jedine tak, že máte predstavu rovnej čiary a môžete ju porovnať. Inými slovami, poznáte štandard, podľa ktorého rovnosť meriate.
Mnoho ľudí si kresťanstvo predstavuje len ako súbor pravidiel, kde hriech je len porušením zákona. Ako už spomenutá predstava Boha ako policajta, ktorý s radarom čaká pri ceste, aby zastavil každého, kto ide o niečo rýchlejšie, ako je povolené. Ale tak to nie je.
Aký je teda v kresťanstve skutočný štandard dobra, podľa ktorého všetko meriame? Týmto štandardom je samotný Boh. On je zdrojom všetkých objektívnych morálnych hodnôt. Tie nezávisia od človeka, od našej nálady alebo momentálnych názorov.
Ako kresťania nechápeme dobro a morálne hodnoty ako niečo, čo existuje nezávisle od Boha, alebo ako niečo, čo sa Boh svojvoľne rozhodol prikázať alebo zakázať. Dobro samo je zakorenené priamo v ňom – v jeho podstate a prirodzenosti. Boh je samotným štandardom dobra. Dobro nie je mimo neho a nie je ani len súborom prikázaní alebo zákazov. Boh je samotné dobro. Prikazuje nám preto, že je taký, aký je.
Prečo je lož zlá? Nie je to len preto, že to povedal Boh, ani preto, že by nejaký štandard existoval niekde mimo neho. Lož je zlá, pretože Boh je pravda a v ňom nie je žiadna lož ani faloš. V ňom nie je žiadna zrada. Lož je zlá, pretože je v rozpore s najvyšším štandardom, aký existuje – samotným Bohom. Keď Boh hovorí „neklam“, nie je to preto, že by ho práve napadlo, že by bolo pekné, keby ľudia neklamali. Hovorí to preto, lebo On sám je pravdivý a nikdy neklame.
Rovnako sú zlé aj hádky a spory, lebo Boh sám žije v dokonalej jednote a harmónii. Akékoľvek konflikty sú v rozpore s Jeho vlastnou povahou. Pýcha je zlá, lebo pýcha hovorí: „Ja som ten najdôležitejší, ja som stredom vesmíru.“ Ale to je lož. Pravda je, že skutočným stredom všetkého je Boh – On jediný je najdôležitejší. A vražda je zlá, pretože Boh sám je autorom života, jeho vlastníkom, a iba On má právo život dať alebo vziať. Nie my.
Biblia hovorí, že tento Boh stvoril človeka na svoj obraz. Zmyslom nášho života je odrážať to, kým On je, a žiť pre Neho. Morálne hodnoty teda nie sú len pravidlá alebo spoločenské dohody, ale odraz Božej povahy. Sú objavovaním toho, ako sa Božia povaha premieta do všetkých veľkých aj každodenných situácií nášho života. Bez Boha nemáme objektívne morálne hodnoty, pretože nemáme žiadny štandard, ktorý by bol väčší ako my sami a na ktorý by sme sa mohli odvolávať. Bez neho nám zostáva len subjektívny pocit alebo slepé hádanie.
A práve na to sme museli odpovedať, než sme sa dostali k tomu, čo je samotným jadrom tohto článku.
Čo je hriech?
Hriech je fundamentálna zrada toho, kým je Boh a prečo nás stvoril. Je to život v klamstve o tom, čo je svet skutočne zač. Keď som pyšný, žijem tak, ako keby som bol stredom všetkého. Keď kradnem, žijem tak, ako keby som mal právo na všetko, čo chcem, a ostatní sú tu len kvôli mne.
Hriech v Biblii nie je len voľbou zla; je to aj odmietnutie dobra. Nie je to len porušenie zákona, ale predovšetkým opustenie samotného Zákonodarcu. Keď my kresťania hovoríme o hriechu, nerobíme to preto, že by sme chceli byť tými najmorálnejšími alebo najdokonalejšími ľuďmi. Chceme sa hriechu vyhnúť, pretože túžime po živote, pre ktorý sme boli skutočne stvorení. Vidíme, že život má väčší zmysel a má svojho Stvoriteľa.
Hriech je vážna vec. Hriechom hovoríme Bohu: „Nechcem život, ktorý máš pre mňa. A nechcem ani teba samotného.“ Hriech nakoniec vedie k smrti.
V Ježišovi Kristovi nám Boh ukazuje skutočnú hĺbku hriechu. Ako kresťania neveríme, že Ježiš zomrel na kríži len preto, že sa mu nepodarila kariéra učiteľa. Veríme, že Ježiš zomrel za naše hriechy – namiesto nás. Inými slovami: Tam, kde bol On, som mal byť ja. To, čo dostal On, som mal dostať ja. To je totiž dôsledok hriechu. Ale On to vzal na seba. Nebol to len rímsky kríž, ktorý zabil Ježiša – bol to môj hriech, ktorý rozdrvil Božieho Syna. Namiesto toho, aby som bol rozdrvený ja, bol rozdrvený On.
V Kristovi teda vidíme skutočnú špinu a realitu nášho hriechu, ale zároveň objavujeme hĺbku a realitu Božej lásky. Tak hlboký a vážny je hriech, že zaň mohol zaplatiť len sám Boh. A práve tak hlboká je Božia láska, že Boh skutočne zaplatil.
Nádej a nový život
Práve v tom vidia kresťania nádej na nový život. Život, v ktorom máme nový vzťah s Bohom – a teda nevyhnutne aj nový vzťah k hriechu. Už to nie je život, v ktorom len utekáme pred zlými vecami, ale život, v ktorom predovšetkým utekáme k Bohu. Nie preto, aby sme boli lepšími ľuďmi, alebo preto, že sme prijali nejakú novú morálku. Robíme to preto, že Boh je lepší ako hriech.
V Korinte sa stalo, že ľudia otupeli voči hriechu. Namiesto toho, aby cítili smútok nad hriechom, stali sa namyslenými. A to navyše v situácii, ktorú by netolerovali ani neveriaci. Niekto tam má ženu svojho otca? Ak boli otupení voči niečomu takému, voči čomu všetkému boli ešte slepí?
Čo ty? Začínaš byť tiež otupený voči hriechu? Prestáva ti vadiť tak ako predtým? Už to neriešiš s takou vážnosťou ako keď si prvýkrát uveril?
Biblia nás jasne vyzýva, aby sme bojovali proti hriechu a nenechali sa uchlácholiť. Lebo boj proti hriechu nie je len otázkou toho, či sme dobrí alebo zlí ľudia. Je to otázka toho, či skutočne žijeme pre Boha, alebo nie. Či skutočne žijeme ten život, pre ktorý same boli stvorení.
Apoštol Jakub to vyjadruje takto: „Podriaďte sa teda Bohu, ale vzoprite sa diablovi a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Očistite si ruky, hriešnici, a vy, vnútorne rozpoltení, posväťte si srdcia! Bedákajte, nariekajte a plačte! Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ.„ Jk 4:7-9
„Bedákajte.“ Úprimne, tieto slová dnes v kostoloch neznejú príliš dobre. Znejú dosť depresívne – veď ľudia potrebujú predovšetkým povzbudiť, nie? Ale niekedy je práve to presne to, čo potrebujeme počuť. Niekedy sa modlíme za radosť, ale možno by sme sa mali modliť aj za slzy. Slzy nad hriechom. Aby sme videli svoju vlastnú hlúposť a prosili Boha, aby nás prebudil a dal nám skutočnú ľútosť nad hriechom. Prečo?
Pretože v hriechu vidíme nielen špinu niečoho zlého, ale zároveň krásu niečoho oveľa lepšieho. Hĺbka nášho hriechu nám totiž ukazuje hĺbku Božej záchrany. Nevedie nás len do priepasti depresie, z ktorej niet cesty von. Ukazuje nám priepasť, do ktorej zostúpil Kristus namiesto nás, a pripomína nám nádej, že vďaka nemu sme z nej vonku.
Kresťanstvo nehovorí ľuďom len to, ako sa majú správať, ani len to, aký odporný je hriech. Evanjelium nás dokonca nevolá len k tomu, aby sme verili, že Ježiš je dobrý. Evanjelium nás volá k tomu, aby sme verili, že Ježiš je lepší – lepší než čokoľvek iné. Vidieť Krista takého, aký skutočne je, znamená stratiť úžas nad sebou samým a nad vecami tohto sveta a namiesto toho nájsť nový, oveľa hlbší úžas nad ním. Je to odvrátenie sa od hriechu, ale predovšetkým obrátenie sa k niečomu oveľa lepšiemu.
Tento príspevok sa mnohým ľuďom na prvý pohľad bude zdať radikálny. A majú pravdu. Skutočnosť je totiž taká, že Boh nás volá k radikálnemu postoju voči hriechu. Chce, aby sme skutočne pocítili jeho ťarchu a rozhodli sa zaujať voči nemu jasný a jednoznačný postoj – rovnaký postoj, aký opisuje autor listu Hebrejom:
„V boji proti hriechu ste sa ešte nevzopreli až do krvi.“ Heb 12:4
Utorok ráno
Jozef je na ceste do práce. Nastúpil do autobusu, ktorý je ako každé ráno úplne plný. Nemá šancu si sadnúť, a tak musí stáť a pevne sa držať, aby nespadol. V hlave sa mu začínajú vracať myšlienky na minulú noc. Mal spor s manželkou. Zase mu niečo vyčíta. Nedokázal sa ovládnuť a zvýšil na ňu hlas. Nechcel by to priznať, ale vlastne jej chcel trochu ublížiť tým, čo povedal. Chcel sa brániť, ale zároveň jej aj oplatiť bolesť. Keď išiel spať, mal pocit, že má pravdu, ale teraz mu to vŕta hlavou.
Nesprával sa dobre. Myslel si, že má pravdu, a použil to ako výhovorku, aby ublížil. Ale prečo by sa mal cítiť zle? Kto môže rozhodnúť, či sa zachoval správne alebo nesprávne?
Potom si zrazu spomenul na rozhovor, ktorý nedávno viedol s ostatnými chalanmi v biblickej skupinke, do ktorej chodí. Rozprávali sa o tom, že samotný Boh je štandardom dobra. Podľa neho sa meriame. Veď nás stvoril na svoj obraz a práve to chceme v živote odzrkadľovať.
Jozef si začal klásť otázku: „Skutočne môj život včera večer odrážal niekoho, kto mal všetko právo ma odsúdiť, dokonca mi dať smrť, a napriek tomu sa namiesto toho za mňa obetoval? Pre niekoho, kto si to vôbec nezaslúžil?“
V duchu sa modlil: „Bože, prosím, nedopusť, aby som bol slepý voči svojim vlastným hriechom. Nedopusť, aby som žil život len pre seba, ale skutočný život pre teba. Pomôž mi, aby som sa k ostatným správal tak, ako sa ty správaš ku mne.“
Poznámka redaktora: Prevzaté z Kostel jinak
