1700 rokov od Nicejského koncilu
Kresťania ho nazývajú Kristom; židia ho volajú Mesiáš; budhisti mu hovoria piaty Budha; moslimovia ho nazývajú imám Mahdi; hinduisti ho volajú Krišna. Všetky tieto mená označujú tú istú osobu. Na jednom stretnutí náboženských predstaviteľov som sa spýtal jedného farára: „Veríte, že Kristus je jedinou cestou k Bohu?“ Jasná odpoveď bola: „Samozrejme verím, že Kristus je jedinou cestou k Bohu!“ Predsa som len pokračoval: „Veríte, že všetky náboženstvá sú rovnako platné?“ Aj na to mi jasne prisvedčil. Keď videl, že som z toho rozporu zmätený, tak mi to vysvetlil: „Keď ja hovorím o Kristovi, tak nehovorím o Ježišovi z Nazareta.“ Kristus je pre neho pomenovaním akéhokoľvek boha. Pre neho to nie je Ježiš Biblie.
Teológia bola vždy dôležitá, a dnes je ešte dôležitejšia. Cirkev mimovoľne vstrebáva staré herézy, a ani si to neuvedomuje. Preto sa musíme vracať k prvým cirkevným koncilom. Tie sa schádzali, aby objasňovali učenie, odhaľovali herézy a zdôvodňovali kresťanskú vieru. Nicejský koncil, ktorý sa zišiel v roku 325 bol prvým všeobecným koncilom po Jeruzalemskom koncile, o ktorom sa dozvedáme v Skutkoch 15. Nicejský koncil odhalil dva zásadne odlišné názory na Krista, hoci v gréčtine išlo o rozdiel iba v jednom písmenku (homoousios a homoiousios). Na jednej strane sú tí, čo majú síce vysokú mienku o Kristovi, ale veria, že je o niečo menej ako Boh. Na druhej strane sú tí, ktorí veria, že Kristus je pravý Boh. Tento koncil ukázal, že je možné veriť v Krista, a predsa byť navždy zatratený. Sú tisíce ľudí, ktorí sa považujú za veriacich, ale jedného dňa s hrôzou zistia, že verili v nesprávneho Krista. K tomu sa však ešte dostaneme.
Jeden Boh alebo traja Bohovia
Predstav si, že čítaš Novú zmluvu po prvýkrát. Ako by si interpretoval Ježišove modlitby k Bohu Otcovi? Myslel by si si, že je menej ako Boh? A ak je Boh, tak sa rozpráva sám so sebou?
Prvotná cirkev bola konfrontovaná záhadným paradoxom: Na jednej strane sa Ježiš prezentoval ako odlišný od Boha Otca. Veď Otec oslovoval Ježiša pri jeho krste a Ježiš často oslovoval Otca v modlitbe. A na druhej strane bol Kristus jasne prezentovaný ako Boh. Už Izaiáš predpovedal, že Mesiáš bude „Mocný Boh“ (Iz 9:5). Ak Ježiš je Boh, ale odlišný od Boha Otca, tak to nie sú dvaja Bohovia? Ak aj Svätý Duch je Bohom, tak nie sú traja Bohovia? Apoštolskí otcovia sa snažili riešiť tento paradox niekoľkými spôsobmi.
Keď sa cisár Konštantín obrátil na kresťanstvo, vydal v roku 312 edikt, ktorým v podstate vyhlásil kresťanstvo za náboženstvo celej ríše. My sme dnes zatvorili teológiu do univerzitných posluchární. Ale v tom čase každý rozprával o osobe Krista. Jeden z vtedajších biskupov hovoril, že keď ste v Konštantinopole poprosili niekoho na trhu o drobné, tak ten s vami rozprával aj o tom, či Kristus bol počatý, alebo nebol. Ak ste si pýtali chlieb, tak ste sa dozvedeli aj to, že Boh Otec je väčší a Syn je menší. Ak ste sa chceli vykúpať, tak vám tiež povedali, že predtým ako bol stvorený Boh Syn, nič neexistovalo.[i]
Konštantín bol z týchto debát zmätený, a tak zvolal všeobecný koncil do Niceji, ktorý to mal vyriešiť. Dúfal, že sa nájde konsenzus, lebo v tom čase náboženská jednota bola základom pre politickú jednotu.
Pozrime sa teda, o čo vlastne išlo. V predchádzajúcom storočí (okolo r. 250) Origenes tvrdil, že Syn bol podriadený Otcovi. Zároveň však veril v božského Krista. Čo presne myslel pod podriadenosťou Syna Otcovi, nie je celkom jasné. Arius posunul Origenove názory o kúsok ďalej: Ak Syn má inú podstatu ako Otec, tak je logické, že Syn je stvorenou bytosťou. Tým sa dá vysvetliť podriadenosť Syna Otcovi v takých pasážach ako Ján 14:28, kde Ježiš hovorí, že „Otec je väčší ako ja“. Ďalšie relevantné state sú Marek 13:32; Ján 5:19 a 1. Korinťanom 15:28. Arius hovorí: „Ak Otec splodil Syna, tak ten, čo bol splodený, mal začiatok. Z toho je zrejmé, že bol čas, keď Syn nebol.“ Arius veril, že Syn bol stvorený z ničoho, ale bol prvou a najväčšou bytosťou. Prostredníctvom tohto Syna Boh stvoril svet. Syn je hoden úcty, pretože bol adoptovaný Bohom. Ariusove názory nadobudli veľký vplyv, lebo bol šikovným komunikátorom. Svoje myšlienky často formuloval do krátkych sloganov, detských veršovaniek, dokonca aj krčmových popevkov. Prirodzene si tak získal veľa followerov. Arius prezentoval svoje názory na koncile v Niceji.
Opačné stanoviská zastával veľký teológ a apologéta Atanázius (cca. 296-373). Trval na tom, že Ježiš Kristus bol plne Boh a mal rovnakú podstatu ako Otec. Tvrdil, že nasledujúce všetky 3 výroky je možné zachovávať bez protirečenia: (1) Ježiš Kristus a Svätý Duch sú obaja naplno Boh; (2) obaja sa líšia jeden od druhého a od Otca; (3) Boh je jeden. Atanázius i uvedomoval, že iba ak Kristus je Bohom bezvýhradne, tak Boh sa stal človekom, a len vtedy máme spoločenstvo s Bohom, odpustenie hriechov a istotu nesmrteľnosti.
Ako to už býva, na každej konferencii sa objaví niekto, kto si myslí, že našiel kompromis, ktorý uspokojí obidve strany. V tomto prípade ním bol historik Eusebius z Cesareje. Postavil sa na stranu ariánov, keď povedal, že Kristus bol inej podstaty ako Boh Otec, ale súhlasil s Athanaziom, že Kristus je Boh. Navrhol označiť Kristovu podstatu ako homoiousios (podobnú) podstate Boha Otca. Kristus by bol podobný Bohu, ale nebol by Bohom bez výhrad. Takto vyzerala scéna pred jedným z najdôležitejších koncilov cirkevných dejín. Ktorý z týchto troch názorov zvíťazí?
Koncil zasadá
Cisár Konštantín si uvedomoval, že tieto rozdiely môžu jeho ríšu roztrhnúť. Pozval teda delegátov do Niceji, necelých 40 km od vtedajšieho hlavného mesta (dnešný Istanbul). Od júna 325 sa 318 biskupov vyrovnávalo s otázkou božstva Ježiša Krista a svätej Trojice. Predstavte si tú situáciu. Boli tam muži, ktorí ešte pred pár rokmi boli prenasledovaní za svoju vieru. Mnohí z nich mali na tele jazvy po mučení. A teraz po Konštantínovom obrátení išli otvorene na koncil, ktorý im all-inclusive zaplatil cisár!
Konštantín sám predniesol otváraciu reč. Pripomenul biskupom, že tieto teologické záležitosti musia vyriešiť, lebo rozdelenie v ríši je horšie než vojna. Dúfal v rýchle a priateľské rozhodnutie.
Vyzvali Ária, aby predniesol svoje názory, že Kristus bol stvorenou bytosťou, že bol prvou a najvyššou stvorenou bytosťou, ale predsa len stvorenou. „Syn mal počiatok, ale Boh nemá počiatok.“ Zhromaždenie to zamietlo ako herézu a rúhanie. To sa vybavilo (zdanlivo) rýchlo.
Väčšou výzvou bol Eusebius z Cesareje, ktorý bol osobným priateľom cisára a obdivovateľom Ária. Ten teda predstavil svoj kompromisný návrh: Krista môžeme nazývať Bohom, ale jeho podstata je iná ako podstata Boha Otca. Väčšina biskupov však verila, že ak Kristus mal inú podstatu ako Otec, tak nemôže byť nazývaný Bohom. Iba ak má rovnakú podstatu, môže byť Bohom.
Nakoniec prezentoval svoje stanovisko Atanázius. To, ako sme už uviedli, spočívalo v tom, že Kristus bol „pravým Bohom z Boha pravého; splodený, nie stvorený, jednej (homoousios) s Otcom.“ To sa nedalo chápať inak, iba že Kristus je Bohom bez výhrad.
Po viacdňových debatách cisár videl, že väčšina sa prikláňa k Atanáziovmu stanovisku, takže Eusebiov kompromis neprejde. Rozhodol sa teda postaviť za Atanázia a tak bolo prijaté Nicejské krédo:
Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, všetkých vecí viditeľných i neviditeľných.
I v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho,
Splodeného z Otca pred všetkými vekmi,
Boha z Boha a Svetlo zo Svetla,
Pravého Boha z Boha pravého,
Splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom,
Skrze ktorého bolo všetko stvorené,
Ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie zostúpil z nebies
A vtelil sa skrze Ducha Svätého z Márie panny a človekom sa stal.
Ukrižovaný bol tiež za nás, pod Pontským Pilátom trpel a bol pochovaný,
A na tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písem,
Vstúpil na nebesá, sedí na pravici Otcovej a zas príde v sláve súdiť živých i mŕtvych, a Jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím i v Ducha Svätého, Pána a Darcu života, ktorý pochádza od Otca i Syna, ktorý spolu s Otcom a Synom ctený a slávený býva, ktorý hovoril skrze prorokov.
I v jednu svätú všeobecnú apoštolskú cirkev.
Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život v budúcom veku. Amen.[ii]
Toto krédo podpísali všetci biskupi okrem dvoch. Tých spolu s Áriom poslali do vyhnanstva. Konštantín usporiadal veľký záverečný banket vo viere, že ríša bude už teraz jednotná. Eusebius, ktorému neprešiel kompromisný návrh, potom tiež podpísal nové vierovyznanie, o záverečnom bankete napísal: „Prítomní boli všetci biskupi spolu s cisárom. Vojaci a čestná stráž stála s vytasenými mečmi a Boží muži sa tam mohli voľne prechádzať. Takto by si človek mohol predstavovať Kristovo kráľovstvo, lebo to vyzeralo skôr ako sen než skutočnosť.“
Víťazstvo však malo horkú príchuť. Niektorí delegáti si mysleli, že výsledok bol podmienený Konštantínovým vplyvom. Preto tvrdili, že výsledok spočíva skôr na politických než na teologických dôvodoch. Ani Atanáziovi sa nepáčilo, že Konštantín osobne vstúpil do debaty. Radšej by bol presvedčil delegátov svojimi vlastnými argumentmi.
Žiaľ, spor zďaleka neskončil. Arianizmus sa šíril. Mnohé cirkvi a ďalší cisári sa prikláňali vždy na tú stranu, ktorá mala práve väčšinu. Atanázius teda pokračoval vo svojom boji proti arianizmu s takým odhodlaním, že keď mu povedali, že všetci sú proti nemu, tak odpovedal: „Atanázius sám proti svetu!“ Päťkrát ho vyhnali do exilu, ale nikdy nezaváhal vo svojej oddanosti plnému božstvu Ježiša Krista.
Prečo je toto dôležité pre nás dnes?
Kritici sa usmievajú nad tým, že Nicejský koncil sa rozdelil na jednom písmenku (homoousios verzus homoiousios). Štiepali teológovia vlas po dĺžke? Nemali nič dôležitejšieho na práci? Nie! Nielen písmenko, ale aj čiarka môže zásadne zmeniť zvesť a môže ísť o život. Je to ako keby ukrajinskí obrancovia Mariupola dostali rozkaz z divízie: „Ustúpiť, nemožno dobyť!“ Veliteľ obrancov by však preposlal svojim vojakom: „Ustúpiť nemožno, dobyť!“ Koľko životov by stálo to posunutie čiarky?!
Hoci Nicejský koncil sa rozdelil na dvoch gréckych slovách „podobný“ a „rovnaký“, išlo o nesmierne závažnú záležitosť. Skutočnou otázkou bolo, či Ježiš Kristus môže byť Spasiteľom? Keby bol Kristus hoci aj prvým a najvyšším stvorením, Boh by sa len nepriamo podieľal na záchrane padlého človeka. Spása by nestála Boha veľa. Boh by bol delegoval špinavú prácu na jedného zo stvorenia. Ale nemohla by sa dosiahnuť spása, keby bol Boh delegoval utrpenie na jedného zo svojho stvorenia? Nie! Biblia konzistentne učí, že Boh trpel. Preto môžeme hovoriť: „Spása je u Hospodina!“
Uznávanie Ježiša Krista za Boha nás tiež chráni pred modlárstvom. Ježiš Kristus už tu na zemi bez váhania prijímal uctievanie od ľudí. On tiež odpúšťal hriechy. Židia dobre chápali, čo to znamená, a preto hovorili: „Odpúšťať hriechy môže jedine Boh“ (Marek 2:7). Ak Ježiš Kristus nie je Bohom, tak Boh nás nespasil; uctievanie Krista a jeho odpúšťanie hriechom by bolo rúhaním.
Teraz sa môžem vrátiť k svojmu rozhovoru so svojím kolegom v úvode. Verí, že Kristus je jedinou cestou k Bohu, ale zároveň tvrdil, že všetky náboženstvá sú vyjadrením Krista. Len Kristus, ktorého on zvestuje, nie je Ježiš z Nazareta. Žiaľ, moja skúsenosť nie je výnimočná. Profesor Colin Gunton z londýnskej King´s College píše:
Redukcia spasiteľského významu Ježiša Krista, je presne tým, čo Áriovi zástancovia v 20. storočí chcú. V modernej kritike starovekej teológie je totiž skrytý predpoklad, že vlastne ani naozaj nepotrebujeme spásu. V istom zmysle sa totiž dokážeme spasiť sami, lebo implicitne alebo potenciálne sme už božskí. Preto osud kresťanstva v modernom západnom svete závisí od pevného pridržiavania sa k nicejskému dedičstvu.[iii]
Tisíce ľudí, ktorí veria v Krista, budú stratení. Uverili totiž v Krista, ktorý ich nemôže spasiť. Preto, keď nám niekto hovorí, že verí v Krista, musíme sa vždy pýtať: „V ktorého Krista?“ Správnu odpoveď nám dáva Nicejské vierovyznanie. Len vtelený Kristus, ktorý je pravým Bohom, môže byť pravým Spasiteľom. Ďakujeme tým, ktorí nás pred 1700 rokmi predišli a trvali na tom, aby sme verili v Ježiša Krista, ktorý je Boh. Vo svojej osobe zjednocuje Boha a človeka. Svojou smrťou zmieril človeka s Bohom. Spása alebo záhuba; nebo alebo peklo. O tom bol Nicejský koncil, a preto je stále dôležitý.
POZNÁMKY:
[i] B. L. Shelley, Church History in Plain Language (Waco: Word Books, 1982), s. 113.
[ii] Toto znenie, ktoré stále používame, je po malej úprave Konštantinopolskej synody z roku 381. Doplnky z Konštantinopolskej synody sme tu rozlíšili kurzívou.
[iii] C. Gunton, ‘And in One Lord Jesus Christ… Begotten not Made.’ In: Pro Ecclesia, 10.3(2001), 261-274.
