Ako Luther a Kalvín obrátili svet naruby
Keď 31. októbra 1517 pribil Martin Luther svojich 95 téz na dvere Wittenberského chrámu, chcel tým len vyvolať verejnú debatu so svojimi kolegami. Vtedy ešte netušil, že tieto Tézy, a to, čo nasledovalo bezprostredne po nich, zmenia tvár Európy a presmerujú kresťanské dejiny. Tak to vidíme my dnes, ale čo si o tom myslel Martin Luther a Ján Kalvín vtedy?
Keď Luther a Kalvín opisovali, čo viedlo k prevratným zmenám ich doby, jednohlasne vyhlásili, že obnovenie evanjelia a jasné kázanie tohto evanjelia spôsobilo, že ľudia vyšli z duchovnej tmy do svetla. Sola fide (iba vierou) vyplynulo zo sola Scriptura (iba Písmom). Luther sa mesiace (alebo aj dlhšie!) snažil pochopiť, ako môže byť „Božia spravodlivosť“ (o ktorej si myslel, že sa musí týkať Božej trestajúcej spravodlivosti) „dobrou zvesťou“ v Liste Rimanom 1:16-17. Keď napokon pochopil, že Boh milostivo pripočítal Kristovu spravodlivosť svojmu veriacemu ľudu, Luther opísal doktrínu ospravedlnenia iba vierou ako „súhrn celej kresťanskej náuky“ a „článok, na ktorom stojí alebo padá cirkev“. Na inom mieste poznamenal: „Ničoho sa v tomto článku [ospravedlnenia] nemožno vzdať ani kompromitovať, aj keby mali byť zničené nebo, zem a všetky časné veci… Na tomto článku spočíva všetko, čo učíme a praktizujeme proti pápežovi, diablovi a svetu.“
Luther tvrdil, že vlna reformácie sa valila vpred len na základe kázania Božieho slova: „Ja som len učil, kázal a písal Božie slovo; inak som nerobil nič. A potom, keď som spal alebo pil wittenberské pivo… slovo tak veľmi oslabilo pápežstvo, že mu žiadne knieža ani cisár nikdy nespôsobili takú škodu. Ja som neurobil nič. Všetko urobilo slovo.“
Tak to je! Všetko to urobilo slovo. Aby sa cirkev mohla zhromažďovať ako Boží ľud, musí existovať kázanie Božieho slova aj modlitba, nabádal Luther. „Na každej bohoslužbe sa má prečítať úryvok z Písma a potom sa má vyložiť. Potom má nasledovať modlitba žalmov a iných modlitieb.“ Luther zdôrazňoval, že to slovo bolo slovom samotného Krista. A Kristus priniesol slovo, aby pôsobilo prostredníctvom jeho Ducha. Hoci „Boh používa bežné prostriedky čítania a kázania slova prostredníctvom služobníkov evanjelia“, slovo „sa stáva skutočným, keď je vnútorne prijaté a uverené. To je dielo Ducha Svätého. Duch Svätý pôsobí prostredníctvom slova.“
Kalvín súhlasil s priekopníkom Lutherom. Opísal ospravedlnenie vierou ako „hlavný pánt, na ktorom sa otáča náboženstvo“. A prostriedkom na hlásanie tohto nádherného evanjelia je bežné kázanie Božieho slova. Kalvín to považoval za „jedinečné privilégium“, že Boh posvätil „sám sebe ústa a jazyky ľudí, aby z nich mohol znieť Jeho hlas“. Kázanie je nevyhnutné. V skutočnosti nie je v cirkvi nič „významnejšie alebo slávnejšie ako služba evanjelia, keďže je službou Ducha, spravodlivosti a večného života.“ A Kalvín žil tak, ako písal. Kázal – a to veľa!
Luther aj Kalvín verili, že obnovenie biblického evanjelia ospravedlnenia iba vierou je nevyhnutné, ak majú ľudia byť znovuzrodení. Zároveň kázané evanjelium spôsobovalo aj rast kresťanov. Lebo v kázaní Boh hovoril svojím Duchom. A konal! Luther a Kalvín sa teda jednoducho venovali štúdiu, modlitbám a kázaniu – písali, vychovávali učeníkov, viedli ľudí a pracovali takmer až do smrti. A Boh použil týchto nedokonalých, ale oddaných mužov, aby obrátil svet naruby.
Boh svojím Duchom pokračuje v rovnakom diele aj dnes. Pán žehná tomu istému evanjeliu a takým istým obyčajným kazateľom, ktorí veria v autoritu jeho slova a v nevyhnutnosť Ducha Svätého, ktorý usvedčuje a osvecuje ľudí. Od čias reformácie to všetko dokázalo Božie slovo. Nech sa o ďalších päťsto rokov bude dať povedať to isté aj o vašej a mojej službe!
