Poetka Linda Ellisová hovorí, že najdôležitejším prvkom na každom náhrobku je pomlčka medzi rokmi. „Nie je dôležité, koľko vlastníme, áut,… domov,… peňazí,“ píše. „Dôležité je, ako žijeme a milujeme a čomu venujeme svoju pomlčku.“
Evanjeliá nám hovoria, že Kristus v priestore medzi svojím narodením a smrťou urobil veľkú zmenu. Neprišiel len preto, aby za nás zomrel; prišiel, aby pre nás žil.
Zmenil niečo jeho život? Predstavme si svet bez jeho vplyvu.
Hodnota detí
Staroveký svet bol nebezpečným miestom na narodenie. Úmrtnosť detí, ako píše Robin Lane Foxová, bola „takmer nepredstaviteľne vysoká“. V skutočnosti, píše Everett Ferguson, je to „dominantný fakt o deťoch v starovekom svete“. Obetovanie detí bolo možné nájsť v pohanských samaritánskych rituáloch. Ľudia sa často pokúšali o potrat.
V starovekom Ríme bolo bežnou praxou „zbavovanie sa“ nechcených detí – z dôvodu diskriminácie pohlavia, strachu z veštieb, deformácie dieťaťa alebo jednoducho z túžby znížiť finančné bremeno rodiny. Mnohé z nich zomreli na následky odvrhnutia a tie, ktoré prežili, sa často stali otrokmi. Odvrhnutie sa praktizovalo vo viacerých krajinách a v celom ekonomickom spektre. Na egyptskom papyruse z roku 1 pred n. l. sa uvádza táto rada: „Ak náhodou porodíš dieťa, ak je to chlapec, nechaj ho byť, ak je to dievča, zbav sa ho.“
Potom však na miesto nenávisti a zloby vstúpil Ježiš, ktorý učil a praktizoval iný spôsob a navždy zvýšil hodnotu detí. Ľudia prinášali k Ježišovi malé deti a on ich prijímal s otvorenou náručou, pričom svojim nasledovníkom hovoril, že kľúčom k viere je byť viac ako malé dieťa (Mt 18:3-4; Mt 19:14).
Kresťania si to všimli. List z druhého storočia oznamoval, že kresťania „uzatvárajú manželstvá ako všetci [ostatní], plodia deti, ale svoje potomstvo neničia“.
Cisár Konštantín pri svojom obrátení na kresťanstvo v roku 312 vydal zákony, ktorým sa pripisuje, že odrádzali od zbavovania sa novorodencov a podporovali záchranu opustených detí; o 62 rokov neskôr, za ďalšieho kresťanského cisára Valentiniána I., bolo zbavovanie sa detí zákonne zakázané. Veriaci od prvých storočí považovali ochranu sirôt za kresťanskú povinnosť, vychovávali ich vo svojich domovoch a neskôr využívali cirkevné budovy alebo kláštory ako útulky a školy (Jk 1:27).
Vážite si deti? Ježiš a jeho nasledovníci sú priamo zodpovední za vytvorenie tohto kultúrneho inštinktu.
Hodnota žien
Svet pred Kristom nebol známy vyzdvihovaním žien. Závažná diskriminácia bola bežná a deti ženského rodu boli oveľa častejšie opustené, vystavené nebezpečenstvu alebo potratené. Dokonca aj v Ríme sa so ženami zaobchádzalo (v lepšom prípade) ako s občanmi druhej kategórie, ktorí nemohli voliť ani zastávať politické funkcie.
Potom do hry vstúpil Ježiš. Ženy podporovali Ježišovu službu (Lk 8:1-3), rozprávali ostatným o jeho dobrej správe (Jn 4:29) a boli medzi prvými svedkami jeho zmŕtvychvstania (Mt 28:1-10).
Ježišovi nasledovníci si to všimli. Pavol žiadal, aby manželia milovali svoje manželky tak, ako Kristus miloval cirkev. Z hľadiska spasenia nemala cirkev rozlišovať medzi „mužom a ženou“, pretože sme všetci „jedno v Kristovi Ježišovi“ (Ga 3:28). Západné tradície ľudských práv, rovnosti ľudí a práv žien boli silne ovplyvnené kresťanským myslením. Krajiny s najväčším počtom práv pre ženy majú tradície ovplyvnené kresťanstvom.
Vážite si ženy? Ježiš a jeho nasledovníci vytvorili túto normu.
Starostlivosť o vdovy a staršie osoby
Starostlivosť o ľudí na sklonku života nebola v starovekom svete vysokou prioritou a na mnohých miestach nebola spoločenským záujmom ani starostlivosť o ľudí bez rodiny.
Ježiš však videl hodnotu v tých, ktorí pomoc najviac potrebovali. Vzkriesil k životu syna vdovy, na inú vdovu poukázal ako na najlepší príklad cnosti a zabezpečil starostlivosť o svoju matku po jeho smrti. Brojil proti náboženským zvykom, ktoré „[vyjedali] domy vdov“ (Mk 12:40) alebo umožňovali ľuďom odsúvať na vedľajšiu koľaj zodpovednosť za zabezpečenie starnúcich rodičov (Mk 7:10-13).
Ježišovi nasledovníci si to opäť všimli. Pavol v prvom liste Timotejovi načrtáva vysokú úctu, ktorá sa vzdáva starším mužom a ženám, a hovorí Božiemu ľudu, aby poskytoval peniaze a starostlivosť vdovám medzi nimi. „No ak sa niekto nestará o svojich blízkych, najmä o členov rodiny,“ varoval apoštol, „ten zaprel vieru a je horší než neveriaci“ (1Tim 5:8).
Všimol si to aj nekresťanský svet. Satirik Lucán z druhého storočia tvrdil, že uväzneného veriaceho neustále navštevujú ostatní členovia kresťanského spoločenstva – ľudia, ktorých opísal ako „úbohých nešťastníkov“ a „staré vdovy a osirelé deti“.
Prejavujete praktickú starostlivosť vdovám a starým ľuďom? Ježiš a jeho nasledovníci to robili.
Hodnota ľudského života
Hovorí sa, že nič nie je také bolestivé ako sledovať „neľudskosť človeka voči človeku“. Príkladom sú rímske gladiátorské hry. Počas štvormesačných osláv cisára Trajána bojovalo až 10 000 gladiátorov na život a na smrť. Kresťanov často hádzali do arény, aby ich zjedli divé zvieratá – a ľudia to sledovali ako športové podujatie.
Teda až do piateho storočia, keď mních menom Telemachus skočil do arény, aby sa pokúsil zastaviť gladiátorský zápas, a dav ho ukameňoval za to, že prerušil ich športovú zábavu. Kresťanský cisár Honorius, pohnutý Telemachovým mučeníctvom, gladiátorské zápasy definitívne zakázal.
Vážite si ľudský život a považujete sledovanie ľudí, ktorí umierajú, ako šport za nehumánne? Ježiš a jeho nasledovníci mali vplyv na to, aby si to svet uvedomil tiež.
Rovnosť ľudí
V storočí pred Kristovým narodením tvorili otroci až 30 % talianskeho obyvateľstva – a takmer polovicu z nich vlastnila elita, ktorá tvorila menej ako 2 % populácie. Úmrtnosť medzi týmito otrokmi bola skutočne morbídna; otrok mal šťastie, ak prežil tínedžerský vek, zatiaľ čo priemerná dĺžka života bežnej populácie v Ríme sa pohybovala okolo 25 rokov.
Ježiš však učil nový spôsob, ako si predstaviť naše vzájomné vzťahy. Spochybňoval srdcia tých, ktorí chceli byť pánmi nad ostatnými, namiesto toho, aby sa snažili byť služobníkmi všetkých (Mt 12:46-49; Mt 23:8; Lk 8:21). Svojich židovských súčasníkov konfrontoval ilustráciou, v ktorej chválil Samaritána ako príklad cnosti (Lk 10:25-37), a rozhneval ich rozprávaním o Božom milosrdenstve a súcite s ľuďmi mimo ich náboženských a spoločenských kruhov (Lk 4:16-29). Ponúkal uzdravenie a spásu bez ohľadu na spoločenské zaradenie (Mk 5:1-43).
Tých, ktorí dlhovali (alebo ktorým iní dlhovali) veľké sumy peňazí (ktoré po nezaplatení často viedli k otroctvu), Ježiš učil princípom odpustenia a lásky k blížnemu nad láskou k peniazom (Mt 6:12,19-24; Mt 18:21-35). Koncept „panstva nad druhými“ nemal charakterizovať Boží ľud (Mt 20:25-27; Mk 10:42-44); namiesto toho mal svet spoznať kresťanov podľa ich vzájomnej lásky (Jn 13:35).
Ježišovi nasledovníci si to všimli. Nie je náhoda, že britský abolicionista William Wilberforce bol kresťan, že takmer dve tretiny jeho amerických kolegov boli duchovní alebo že vodcovia za rasovú rovnosť, ako napríklad Martin Luther King ml. vychádzali z hlbokých kresťanských zásad.
Vážite si slobodu, dôstojnosť a rovnosť bez ohľadu na rasové rozdiely? Ježiš a jeho nasledovníci razili túto cestu.
Charita
V starovekom svete je ťažké nájsť akýkoľvek záznam o organizovanom charitatívnom úsilí alebo mieste uzdravenia pre všetkých, ktorí to potrebujú. Rimania pomáhali zraneným vojakom pri zotavovaní, ale len vo svoj prospech, aby sa vojaci mohli vrátiť do poľa.
Naproti tomu Ježiš opisuje príjemcov kráľovstva ako tých, ktorí sa aktívne starajú o zranených medzi nami. „Ako ste to urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov,“ povedal Pán, „mne ste to urobili“ (Mt 25:40).
Ježišovi nasledovníci si to všimli. Vo štvrtom storočí kresťania založili prvé nemocnice pre všetkých, ktorí to potrebovali, či už ich neduhom bolo malomocenstvo alebo slepota. V stredoveku existoval jeden zdroj pre viac ako 2 000 nemocníc: benediktínski mnísi; v 16. storočí sa tí istí mnísi starali o chorých v rámci svojich 37 000 kláštorov.
Táto tradícia je stále zrejmá. Od Armády spásy cez Červený kríž až po YMCA, od Františka z Assisi po Matku Terezu, od Florence Nightingaleovej po Louisa Pasteura – dejiny modernej medicíny a starostlivosti o zranených ľudí sú poplatné kresťanskému príbehu.
V Paríži dnes stojí pravdepodobne „najstaršia nepretržite fungujúca nemocnica na svete“ – už tisícročie známa ako Hôtel-Dieu (dom Boží). Spomeňte si na najbližšiu nemocnicu vo vašom okolí – je pravdepodobné, že sa k nej viaže názov baptistická, metodistická, svätého Vincenta, svätého Lukáša alebo niečo podobné. To nie je náhoda.
Zmenil niečo Ježišov život? Veľmi veľa. A stále žije a je aktívny, čaká, aby zmenil životy k lepšiemu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
