Zaskočil vás niekedy Ježišov hnev?
Pokojne rozjímate nad evanjeliami alebo duchovne napredujete pod vedením svojho obľúbeného kazateľa. S pocitom spokojnosti zisťujete, že Ježiš má pod kontrolou každú situáciu. Používa názorné obrazy, kladie prenikavé otázky a ani zákerní protivníci ho nevyvádzajú z miery.
Potom však náhle vzplanie svätým hnevom. Zhotoví si bič a vyčistí chrámové nádvorie. Frustrovane si nahlas povzdychne. Píše sa o ňom, že je rozčúlený, ba dokonca rozhorčený. „Dôrazne prikazuje“ mužom a ženám, ktorých uzdravil. Spomeňte si, ako často karhá nielen démonov a horúčky, vetry a vlny, ale aj svojich učeníkov.
Láskavá (a zvrchovaná) emócia
Mohli by sme sa odkloniť od slova zúrivosť, no ešte pred storočím ho významný profesor B. B. Warfield pokladal za vhodné pre svoju štúdiu The Emotional Life of Our Lord (Emocionálny život nášho Pána). Možno sa konotácie tohto slova odvtedy natoľko posunuli, že dnes siahame po inom výraze. Napriek tomu by bolo užitočné pozrieť sa na to, čo sa oči mnohých veriacich odvážili vidieť v Kristovom živote. A ak by niekto mohol zúriť svätým hnevom a pritom si ctiť Boha, nebol by to práve Ježiš?
Hoci bol Ježiš bezhriešny, počas svojho pobytu medzi nami prejavoval emócie. Bol nepochybne vyrovnaný muž a ovládal sa, no bolo by zvláštne predpokladať, že bol bezcitný, keď bičom vyčistil chrám. Alebo keď plakal pri Lazárovom hrobe. Alebo keď sa v úzkosti modlil s hlasným volaním a slzami. V evanjeliách sa s Ježišom zvyčajne stretávame ako s nesmierne vyrovnaným mužom. Stelesňuje rozvahu a duševný pokoj uprostred chaotického sveta — vlastnosti, v ktorých Jeho nasledovníci túžia rásť mocou Jeho Ducha. Rovnako sa však môžeme učiť aj z Jeho svätého hnevu, ba dokonca z Jeho zúrivosti.
Pomalý k hnevu
Izraeliti oslavovali svojho Boha, ktorý zachováva zmluvu, ako toho, ktorý je pomalý k hnevu (už v 2M 34:6). Treba však poznamenať, že byť pomalý k hnevu neznamená byť bez hnevu. Boh bol vždy pripravený potrestať vinníkov v správnom čase. Napriek často poburujúcim vzburám svojho ľudu bol obdivuhodne trpezlivý a skutočne „pomalý k hnevu“, čo si proroci a žalmisti vážili (Neh 9:17; Joel 2:13; Ž 86:15; Ž 103:8; Ž 145:8).
Podobne aj Ježiš, počas svojho pozemského života, bol pomalý k hnevu. Vedel si zachovať chladnú hlavu pod tlakom, keď to bolo potrebné, no zároveň vedel dať priechod svojim emóciám so sebakontrolou, v správnom čase a na správnom mieste. Kristus evanjelií je obyčajne nápadne pokojný. Nedá sa vyprovokovať ani rozhorčenými nepriateľmi. Boží Syn vstúpil do sveta hriechu a hriešnikov, do sveta pod kliatbou, ktorý prekypuje nespravodlivosťou. A ako poznamenáva Warfield, nebolo by prejavom mravnosti, ale skôr nemravnosti, „aby morálna bytosť reagovala na vnímané zlo ľahostajne a bez pohnutia“ (s. 50).
Aby sme nevytvorili nesprávny dojem, pozrime sa na dve z najvýznamnejších autorít reformovanej teológie. Ak ste si mysleli, že dôraz na rozum v reformovanej teológii nevyhnutne vedie k potláčaniu emócií, Warfield vás spolu s Jánom Kalvínom (1509 — 1564) vyvedú z omylu. Áno, niektorí v mene reformovanej teológie pristupovali k emóciám až prehnane odmietavo, no mýlili sa. Len ťažko by sme našli hlasy, ktoré by boli racionálnejšie a zároveň reformovanejšie než Kalvínov a Warfieldov.
Preto sa poďme pozrieť na niekoľko kľúčových evanjeliových textov o hneve a pouvažujme, aké poučenia si z nich môžeme zobrať ako Kristovi učeníci dnes.
1. Ježiš zažil náš hnev
Ježiš, pravý človek a pravý Boh, sa dokázal ľudsky nahnevať, a to nebola (ani nie je) porucha, ale vlastnosť. Táto ľudská emócia je odrazom Božieho hnevu v človeku stvorenom na Boží obraz. Preto je dobrá. Je to dar od Boha, určený na to, aby nám pomáhal žiť vo svete, kde sa stretávame s hriechom, smrťou a nespravodlivosťou. Áno, dedičný hriech narúša naše prežívanie hnevu a robí ho obzvlášť nebezpečným, pretože podľa Božieho zámeru ide o nesmierne silnú emóciu. Hnev sám osebe však nie je problém. Problémom je náš hriech.
V Jánovom evanjeliu prichádza prvé vzplanutie už v druhej kapitole. Ježiš je zjavne nahnevaný na tých, ktorí z domu Jeho Otca urobili tržnicu pre materiálny zisk, namiesto miesta modlitby k Bohu. Táto vlastnosť, ktorú tu autor vyzdvihuje, sa však nenazýva hnevom, ale horlivosťou. Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané (v Ž 69): „Horlenie za Tvoj dom ma zožiera“ (J 2:17).
Hnev sa v zdravej duši prirodzene dvíha, hoci aj pomaly. Nemusíme ho pestovať. Prichádza ako prejav nejakej väčšej lásky. Pestovať však chceme horlivosť pre Boha a Jeho česť, ako aj pre druhých a ich radosť v Bohu. Kresťania majú horieť svätou láskou k Ježišovi Kristovi (R 12:11). Keď bude Božie slovo, Jeho ľud a modlitba živiť a formovať našu horlivosť, menej často vzplanieme hnevom v nevhodnom čase a častejšie v tom správnom.
Obyčajne nepoužívame slovo hnev, keď hovoríme o tejto konštruktívnej emócii, ktorú nazývame horlivosť. Horlivosť je ako rozžeravený plameň Ježišovej lásky k svojmu Otcovi, a teda aj k Otcovmu domu. Hnev potom označuje horlivú reakciu voči tým, ktorí pristupujú k Jeho Otcovi a Jeho domu s opovrhnutím.
2. Ježišov hnev bol bez hriechu
Kristov život nám ukazuje, že svätý, spravodlivý a dobrý hnev je možný aj v padlom svete. Ježiš pociťoval hnev, ktorý bol primeranou reakciou na hriech, zlo a nespravodlivosť, s ktorými sa stretával. Okrem toho prežíval hnev v primeranej miere. Nie nedostatočne ani prehnane, nie často ani príliš rýchlo, nie príliš pomaly či zriedka.
Aj keď pozorujeme našu mimoriadnu solidaritu s Božím Synom v Jeho podiele na našej ľudskosti, nesmieme zabúdať na dôležité vymedzenie: „(ale) bez hriechu“ (Žid 4:15). Aké by to bolo zažívať Bohom darovanú emóciu hnevu, no nepoškvrnenú hriechom?
Kalvín nás varuje pred naivnými pokusmi napodobňovať Ježišov hnev bez toho, aby sme si priznali vlastnú slabosť: „Ak porovnáte Jeho vášne s našimi, budú sa líšiť rovnako ako čistá a priezračná voda, ktorá plynie jemným tokom a špinavá a kalná pena.“ Náš hnev nie je taký čistý a priezračný. Ak som nikdy nevykonal spravodlivý skutok, ktorý by nebol aspoň trochu poškvrnený hriechom, určite to platí aj o mojom hneve. To by mi však nemalo brániť v konaní spravodlivých skutkov ani v načúvaní emócii hnevu stvorenej podľa Božieho zámeru, bez ohľadu na to, ako veľmi podlieha vplyvu dedičného hriechu. Každá myšlienka, každý pocit a každý skutok hriešnych ľudí v tejto dobe sú istým spôsobom poznačené hriechom. To nám však nebráni konať dobro, usilovať sa o dobré myšlienky a prežívať dobré a prospešné emócie.
Ježišov čistý a priezračný hnev nás pozýva pestovať horlivosť podobnú Kristovej. Jeho emócie povzbudzujú tie naše, ba dokonca im prikazujú. Slovami Kalvína, Ježišov život „by mal byť sám osebe dostatočný na zrušenie každej neoblomnej prísnosti, ktorú stoici vyžadujú.“
3. Ježiš svoj hnev využil, potom ho uhasil
Ježiš v sebe hnev nedusil a na niekoľkých miestach v evanjeliách dovolil, aby bol jeho hnev zjavný. Bol viditeľne nahnevaný. Tento hnev aj využil. Na jeho podnet a energiu napravil nespravodlivosť.
Ale pozor, Ježiš neostával v hneve. Kľúčovým momentom je Marek 3:1-5. V deň sobotného odpočinku stretáva muža s vyschnutou rukou. Farizeji sa prizerajú a sú pripravení obviniť ho z porušovania sobotného odpočinku. Ježiš sa ich pýta: „Či je dovolené v sobotu robiť dobre alebo zle; zachrániť život alebo zabiť?“ Má pravdu, ale oni si to nechcú priznať. Zostávajú v tichu — zlom a zbabelom. Potom nasleduje piaty verš:
Poobzeral si ich s hnevom a zarmútený zatvrdilosťou ich srdca, povedal tomu človeku: Vystri ruku! I vystrel ruku a bola mu zase zdravá.
Marek nám hovorí, že je Ježiš nahnevaný a že si ich s hnevom prezerá. A ako uvidíme aj v Evanjeliu podľa Jána jedenástej kapitole, tento svätý hnev existuje spolu so zármutkom. Zatvrdilosť ich sŕdc Ho zarmucuje aj hnevá. No Jeho hnev prichádza pomaly a koná rýchlo. Vzplanie, On ho spracuje, podnieti Ho k spravodlivému činu a potom ho vo svojej svätosti uhasí. Bol krátky, no namiesto toho, aby ho potlačil alebo naň zabudol, podnietil Ho k ďalšiemu kroku, už bez hnevu, a to k uzdraveniu. (Podobné príklady krátkeho hnevu alebo frustrácie, ktoré vedú k náležitej reakcii nájdeme v Mk 7:34; Mk 8:12; Mk 10:14.)
Pavol napomínal Efezanov tak, ako to počul z Ježišovho života: „Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4:26). Vnímajte mocný záchvat hnevu, no nedovoľte mu, aby vás zviedol k hriechu. Radšej nech vás povzbudí k spravodlivosti. Čo nás privádza k štvrtému a záverečnému poučeniu.
4. Ježiš plakal a zúril
Jedenásta kapitola Evanjelia podľa Jána je z dobrého dôvodu známa veršom: „A Ježiš zaplakal.“ Ešte prekvapujúcejším odhalením je však Jeho hnev. A nie je to jemný hnev. Prekladatelia, ktorým to bolo nepohodlné, sa ho snažili zmierniť, ale Ján hovorí o Ježišovom hneve jasnejšie než o Jeho zármutku. Slzy by sme očakávali, hnev nie.
V Evanjeliu podľa Jána 11:33 nachádzame svätú dušu vo svätom hneve. Ježiš nevybuchol hnevom. Nikoho nezmlátil ani nepovedal nič, čo by neskôr oľutoval. Slzy mu stekajú po nahnevanej tvári a odhaľujú nám tak podstatu zármutku aj hnevu zároveň (ako sme už postrehli v Mk 3:5). Boží hnev ide ruka v ruke so slzami a slzy môžu tiecť aj popri hneve.
Teológ Don Carson v jedenástej kapitole Evanjelia podľa Jána zdôrazňuje Ježišov hnev spolu s Jeho zármutkom. Slovo, ktoré sa vo veršoch 33 a 38 prekladá ako „zachvel sa“, (z gréckeho slova embrimaomai) „vždy naznačuje hnev, rozhorčenie alebo emocionálne pobúrenie“ (John, s. 415). Carson tvrdí:
Ten istý hriech, tá istá smrť a nedôvera, ktorá podnietila Ježišovu rozhorčenosť, vyvolala aj Jeho zármutok. Tí, ktorí dnes nasledujú Ježiša ako jeho učeníci, urobia dobre, ak si osvoja rovnaké napätie, že zármutok a súcit bez rozhorčenia sa zjednodušujú na obyčajný sentiment, zatiaľ čo rozhorčenie bez zármutku sa zvrhne na pokryteckú aroganciu a prchkosť. (s. 416)
Toto je dvojité poučenie pre nás, nádherne emocionálnych a zároveň tragicky hriešnych ľudí. Nie sme celiství, ak neprežívame žiadny hnev alebo ak prežívame iba hnev. Niektorí z nás potrebujú pestovať lásku k blížnemu (a k Bohu), ktorá vedie k svätému zármutku; iní zasa potrebujú pestovať horlivosť pre Boha (a človeka), ktorá vedie k svätému hnevu. Warfield to vystihuje takto:
Ten, kto miluje ľudí, musí nevyhnutne nenávidieť všetko, čo škodí ľudským bytostiam. [… ] Ježiš nikdy nezaváhal vo svojom dôslednom odpore voči osobitnej nespravodlivosti, ktorej bol povolaný byť svedkom. (s. 75)
A tak s Kristom ako naším prostredníkom a dokonalým vzorom túžime po tom, aby náš duch bol čoraz viac podriadený Jeho Duchu.
Uvidieť záblesk Jeho lásky
Ježiš naozaj pozná ľudský hnev. My však bezhriešnosť ešte nepoznáme. Keď sledujeme Jeho spravodlivý hnev a hľadíme na Neho, aby sme spoznali črty vlastnej ľudskosti, musíme postupovať obozretne, rozpoznávať osobitnú silu hnevu a uvedomovať si, že hriech zasahuje všetky naše schopnosti.
Či už to nazveme zúrivosťou, alebo nie, musíme pochopiť, že jej koreňom je láska. Spravodlivý hnev Ježiša Krista je prejavom Jeho svätej horlivosti pre svojho Otca, Jeho slovo, svätosť a Jeho ľud. Pre tých, ktorí sú v Kristovi v bezpečí, sú tieto vzplanutia Jeho svätého hnevu naplnené evanjeliovým úžasom. On je spravodlivý a spravodlivo sa hnevá na svojich nepriateľov pre svoju veľkú lásku k Otcovi a k svojim priateľom.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
