Biblia a teológia Cirkev a služba

Keď je vlažnosť odporná

14 Anjelovi cirkvi v Laodicei napíš: ‚Toto hovorí Amen, verný a pravdivý svedok, počiatok Božieho stvorenia: 15 Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! 16 Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst. 17 Veď hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý. 18 Radím ti, aby si si odo mňa kúpil zlato prepálené ohňom, a tak zbohatol, i biele rúcho, a tak sa zaodel a nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty; a masť na pomazanie očí, aby si videl. 19 Ja všetkých, ktorých milujem, karhám a prísne vychovávam. Buď teda horlivý a kajaj sa! 20 Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem jesť s ním a on so mnou. 21 Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón. 22 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.‘“

Zjavenie 3:14-22

Dnešným textom končíme našu okružnú cestu po zboroch Malej Ázie. Začali sme na západnom pobreží dnešného Turecka v meste Efez. Končíme vo vnútrozemí v kúpeľnom meste Laodikea. Sprievodcu nám nerobil nikto iný ako Pán cirkvi. Ten, ktorého Ján videl na začiatku uprostred siedmich zlatých svietnikov, ktoré symbolizujú sedem zborov. Ten, ktorý má dokonalé poznanie všetkých zborov a každého jednotlivca. Z Jeho úst zaznievalo slovo povzbudenia i napomenutia. Slovo potešenia i varovania.

Preto sme zvedaví, aké slovo zaznie z Jeho úst na adresu posledného zboru. Prvá polovica listu sa nesie vo veľmi prísnom tóne. Druhá polovica sa však už nesie vo veľmi láskavom tóne. V takom, ktorý by sme po predchádzajúcom tóne naozaj nečakali. Tu vidíme Božiu „pedagogiku“ v akcii.  Božiu múdrosť pri výchove Božích detí.

Keď máte v rodine problémové dieťa, potrebuje viac lásky, či menej lásky? Samozrejme, že viac. Čím je dieťa problémovejšie, tým viac lásky a trpezlivosti potrebuje.

Pán cirkvi adresuje tento list veľmi problémovým Božím deťom. Preto na ich adresu nezaznieva len prísny, ale aj láskavý tón. Čím sú veriaci v Laodikei na tom horšie, tým je Kristov zápas o nich väčší. Lebo aj oni Mu za to stoja. Preto s nimi hovorí nielen o ich chorobe, ale aj o jej liečbe.

Diagnózu im oznamuje veľmi prísnym tónom. Ale liečbu im predpisuje veľmi láskavým tónom. Kristovi záleží na tom, aby veriaci podstúpili „ozdravnú kúru“, ktorú im predpísal.

Zoznámme sa najprv s diagnózou duchovného stavu veriacich v zbore Laodikea. A možno i s našou diagnózou…

Diagnóza stavu zboru

Vlažnosť veriacich

Kristus začína slovom poznania: „Poznám tvoje skutky“. Čo konkrétne vie o veriacich v  Laodikey? Vie o nich nielen to, akí sú, ale aj to, akí nie sú. „Nie si ani studený, ani horúci“. Nie sú ani – ani, ani jedno, ani druhé, ani horúci, ani studení. Nie sú ani za, ani proti. Ani Boží priatelia, ani Boží nepriatelia. Ani ryba, ani rak.

Tak teda, akí sú? „Si vlažný“. Vlažní sú ľahostajní, horúci sú Bohu oddaní, studení sú Boha odmietajúci. A Kristus dáva prednosť studeným, ktorí Boha odmietajú, pred vlažnými, ktorým je Boh ľahostajný: „Kiežby si bol studený, alebo horúci“. Pre studených je väčšia nádej ako pre vlažných. Veď či Kristus nepovedal vlažným Židom: „Mýtnici a prostitútky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva!“ Človek sveta, ktorý spozná svoju stratenosť, skôr nájde cestu k Bohu ako zbožný človek, na ktorého viera pôsobí ako anestetikum –  uspávadlo. Umŕtvuje a uspáva jeho svedomie.

Vlažný veriaci je dobrý len na jedno – na vypľutie. „Vypľujem ťa zo svojich úst“, hovorí Kristus. To je hrozba, ktorá visí nad vlažnými.

Treba povedať, že slovo o vypľutí je veľmi mierne preložené. Lebo slovo vypľuť má i význam vracať, dáviť. Kristus všetkým vlažným vlastne hovorí: Je mi z vás na vracanie. Z duchovnej vlažnosti sa Kristovi dvíha žalúdok. To je najprísnejší výrok, aký vôbec zaznieva v listoch na adresu veriacich. Iným zborom hovorí: Mám niečo proti tebe. Tomuto zboru hovorí: Je mi z teba na vracanie!

Vlažný veriaci má tak odpornú chuť v Kristových ústach, že sa s ním nedá nič iné urobiť, len ho vydáviť alebo vypľuť. Veď ak je Kristus naozaj Boží Syn, ktorý sa stal človekom, zomrel za môj hriech, vstal z mŕtvych a je Pánom neba i zeme, potom platí buď – alebo. Buď Mu bude patriť celá moja oddanosť, celá moja poslušnosť a láska. Alebo Mu odopriem svoju poslušnosť a odmietnem uznať Jeho nárok na svoj život. Ale nič nemôže Krista uraziť viac ako vlažný, ľahostajný postoj k Nemu. Skôr znesie aktívny odpor neveriaceho ako vlažný postoj veriaceho.

Sebaklam veriacich

Charakteristické pre vlažného veriaceho je kontrast medzi tým, ako on vidí seba a tým, akým v skutočnosti je: „Veď hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý“.

Príčinou vlažnosti je nedostatok sebapoznania. Kristus hovorí: Nevieš, aký si. Nevieš, že si obyčajný bedár. A ten, kto to nevie, žije v ilúzii o sebe a v sebaklame. Najnebezpečnejšie ilúzie sú vždy duchovné ilúzie. Najhorší sebaklam je vždy duchovný sebaklam.

Strata sebapoznania nevyhnutne vedie k spokojnosti so sebou a k duchovnej pýche. Veriaci o sebe hovorili: Sme bohatí, ktorí nič nepotrebujú. Tu nejde o materiálne, ale o duchovné bohatstvo. Podobne hovorili o sebe i veriaci v Korinte, ktorí boli pyšní na bohatstvo duchovných darov (1Kor 4:8). Veriaci si mysleli, že sú bohatí duchom. Kristus hovorí, že v skutočnosti sú chudobní duchom – slepí a nahí, bedári a žobráci. Len na rozdiel od tých, ktorí sú „blahoslavení chudobní duchom“ (Mt 5:2), lebo svoju chudobu ducha spoznali, títo veriaci ju pri sebe nespoznali.

Ako je možné trpieť takým nedostatkom sebapoznania? Ako je možné žiť v sebaklame? Odpoveď je jednoduchá. Oveľa ľahšie sa žije s ilúziami o sebe ako s pravdou o sebe. S pravdou o sebe sa nežije ľahko. Najmä keď je tá pravda nepríjemná. Preto unikáme do sveta ilúzií. I zbožných ilúzií.

Radšej máme obraz, ktorý sme si sami vytvorili o sebe, ako obraz, ktorý sa nám naskytne pri pohľade do nášho vnútra. Veď pri troche poctivosti taký pohľad vždy prináša sklamanie zo seba. Výsledkom je pocit hanby, viny, niekedy až pocit zhnusenia zo seba. Toto som naozaj ja? Takto v skutočnosti vyzerám?

Ale sebapoznanie neprináša len sklamanie zo seba. Prináša i bolesť. Sebapoznanie zraňuje našu sebaúctu. Zasadí bolestivý úder našim predstavám a ilúziám, ktoré sme o sebe pestovali. Uniesť pravdu o sebe je niekedy veľmi ťažké. Preto unikáme pred sebapoznaním, aby sme sa vyhli bolesti, ktorú nám naše sklamanie zo seba a zranená sebaúcta môžu spôsobiť.

Ale takáto životná stratégia je nebezpečná. Bolesť slúži na to, aby nás upozornila, že niečo nie je v poriadku. Keď necítim bolesť, nezistím problém. Choroba zostane neodhalená. Ale nepoznaná choroba je neliečená choroba. A na ňu sa môže i zomrieť.

Veriaci v Laodikei žili v presvedčení, že všetko v ich živote bolo v najlepšom poriadku. Nič ich nebolelo. Ale skutočnosť bola úplne iná. Žili v nebezpečnom sebaklame.

Liečba vlažnosti

Čo s veriacimi, ktorí sú dobrí len na to, aby ich Kristus vypľul zo svojich úst? Je pre nich ešte nejaká nádej? A tu nás čaká veľké prekvapenie. Ani vlažný zbor s vlažnými veriacimi Pán cirkvi ešte neodpísal.

Jeho prísne karhanie nie je prejav nelásky, ale naopak: Ja všetkých, ktorých milujem, napomínam a prísne vychovávam“.

Byť nenapomenutý a netrestaný znamená byť nemilovaný. Najhoršie, čo sa nám môže stať, je keď sa nám Kristus vystúpi z cesty a povie: Keď chceš, tak si choď svojou vlastnou cestou. Ale keď nám skríži cestu neraz i bolestivým spôsobom, robí to len preto, lebo nás miluje, lebo Mu na nás záleží.

Aké riešenie má Pán cirkvi pre vlažných veriacich? Len také, aké mal aj pre ostatné zbory – pokánie: „Kajaj sa!“ Ale v prípade vlažných veriacich má pokánie trojakú podobu. Kajať sa pre nich znamená prijať Kristovu radu, otvoriť Kristovi dvere a uveriť Kristovým sľubom.

Prijať Kristovu radu

Mesto Laodikea zbohatlo i vďaka svojmu obchodovaniu. Preto Kristus používa obchodnú terminológiu, ktorej veriaci veľmi dobre rozumeli, keď hovorí: „Radím ti, aby si si odo mňa kúpil zlato, prepálené ohňom a tak zbohatol“.

Na trhu sveta je veľa všelijakej ponuky. Ale Kristus hovorí: Radím ti, kúp si odo mňa. Tovar, ktorý Kristus ponúka, je bezkonkurenčný. On na svoj tovar nedáva dvojročnú, ale večnú záruku. On za svoj tovar ručí sám sebou. On je garantom jeho kvality. On, ktorý sa na začiatku predstavuje ako Amen, verný a pravdivý svedok,  stelesňuje absolútnu pravdu toho, čo hovorí a absolútnu spoľahlivosť toho, čo ponúka. Radím ti, kúp si odo mňa, hovorí vlažnému zboru. Veriacim, ktorí žijú v tom, že už nič nepotrebujú. Ale v skutočnosti sú chudobní, slepí a nahí…

Našu chudobu ducha odstráni jedine zlato, prepálené ohňom. Zlato je symbol trvalej, večnej hodnoty. A otázka pre vlažného znie takto: Máš istotu, že hodnoty pre ktoré žiješ, sú trvalé? Si si istý, že svojim životom tvoríš hodnoty, ktoré pretrvajú do večnosti? Nie je to len seno, slama, čo v živote vytváraš? Človek chudobný duchom spoznáva, že je chudobný na pravé, večné hodnoty. Že nevlastní nič z toho, čo na sebe nesie pečať večnosti. Večné hodnoty môžeme vlastniť len vtedy, keď ich prijmeme ako dar od Krista. Vtedy sa naša chudoba ducha mení na pravé bohatstvo.

Našu duchovnú nahotu prikryje jedine Kristovo biele rúcho: „Radím ti, aby si si odo mňa kúpil i biele rúcho a tak sa zaodel a nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty“. Rúcho je symbol identity, totožnosti. Symbol toho, kto v skutočnosti som.

Keď v minulosti niekoho odsúdili, vyzliekli ho donaha na znak jeho viny. Byť nahý v Božích očiach znamená byť vinný. Myslíš si, že svoju nahotu prikryješ nejakým rúchom zbožnosti či kresťanskej aktivity?, pýta sa Kristus. Všetky naše rúcha sú len figové listy, ktorými márne prikrývame svoju nahotu. Jedine biele rúcho Kristovej neviny môže prikryť našu nahotu, aby sme pred Bohom nestáli ako vinní, odsúdení, ale ako nevinní, oslobodení. A práve toto rúcho Kristus ponúka zdarma. On už zaň zaplatil – svojou krvou na kríži.

A našu duchovnú slepotu môže odstrániť jedine Kristova liečivá masť na oči: „Radím ti, aby si si odo mňa kúpil masť na pomazanie očí, aby si videl“. Masť je symbol poznania. Čo vlažní veriaci tak bytostne potrebujú, je precitnúť z  umelej, iluzívnej zbožnosti, aby sa im otvorili oči. Aby spoznali, že nie sú bohatí duchom, ale naopak: chudobní, slepí a nahí.

Radím ti, kúp si odo mňa i zlato, i rúcho, i masť na oči, hovorí Kristus. No dobre, ale ako si to mám kúpiť? Ako sa zlato, rúcho i masť môže stať mojimi? Ako sa chudoba, nahota a slepota môjho života môže zmeniť na bohatstvo, zaodiatie a videnie? Tak, že urobím to ďalšie, k čomu Kristus veriacich vyzýva.

Otvoriť Kristovi dvere

Kristus hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“. Ten, ktorý mi hovorí: Kúp si odo mňa, stojí za dverami. Stačí, keď otvorím dvere a vpustím Ho dnu do svojho života. A všetko Jeho bude moje. Tento známy verš sa často používa na evanjelizáciách pri kázaní neveriacim. Ale on bol pôvodne adresovaný vlažnému zboru v Laodikei. A po ňom všetkým vlažným veriacim všetkých čias.

Je to šokujúce zistenie, čo „dokáže“ vlažný zbor. I vlažný kresťan. Dokáže „vykázať“ Krista zo zboru. I zo svojho života. Dokáže Ho poslať  za dvere.

Kristus pred našimi dverami – to je neraz smutný obraz nášho života. Vždy, keď si chceme sami sebe vládnuť, keď  žijeme v znamení slov: Moja vôľa nech sa stane, posielame Krista za dvere. My sme vo vnútri, On je vonku. Ale ako to vtedy vyzerá vo vnútri?

Sme uzamknutí vo svojom svete, v ktorom chceme byť my kráľmi. V strede nášho sveta je trón, na ktorom sedíme s maskou kráľa, ale pod maskou kráľa je tvár žobráka. Na tróne sedíme v kráľovskom rúchu, ale pod týmto rúchom sa skrýva naša nahota, bieda, úbohosť a slepota. Svet, v ktorom sme uzamknutí, je plný úbohosti, biedy a špiny. A vonku, pri našich dverách stojí Kristus. Aké sú to dvere? V evanjeliách Ježiš často hovorí o dverách, ktoré nás oddeľujú od Neho. My stojíme pred Jeho dvermi. On je vo vnútri a my sme vonku. Lebo pre svoj hriech sme vyhostení z Božieho kráľovstva, z Božej prítomnosti. Sme na ulici…

Ale Kristus sľúbil, že keď budeme klopať, dvere sa otvoria. My vstúpime dnu a budeme spolu s Ním. To sa stalo vtedy, keď sme prišli v pokání pod Kristov kríž. On nám otvoril dvere dokorán a my sme mohli vojsť dnu a byť zachránení.

Ale dvere, o ktorých Kristus hovorí s veriacimi v Laodikei, sú iné dvere. Tieto dvere neoddeľujú nás od Neho, ale Jeho oddeľujú od nás. Vonku pred dverami nestojíme my, ale On. Nie sme to my, ktorí klopeme na Jeho dvere. Teraz je to On, ktorý klope na naše dvere. Úlohy sa vymenili.

Ako je to možné? Čo sa stalo? Veď by to malo byť presne naopak. Malo by to byť tak, že my chudobní, slepí a nahí budeme stáť pred Jeho dverami. Že my budeme pokorne klopať a prosiť: Pane, otvor nám, vpusť nás dnu. My Ťa tak veľmi potrebujeme. Ale tu On stojí pri našich dverách. On klope na naše dvere a hovorí: Dieťa, otvor mi svoje dvere a vpusť ma dnu.

My by sme sa mali uchádzať o Jeho priazeň. O priazeň toho, ktorý má všetko – i zlato, i rúcho, i liečivú masť na oči. A predstavte si, že je to On, ktorý sa uchádza o našu priazeň. O priazeň tých, ktorí sú chudobní, nahí a slepí. Ktorí mu nemajú čo dať, len svoju biedu. Čo Ho drží pri našich dverách?

Keď vás niekto vyženie za dvere, môžete ich za sebou zabuchnúť a už sa nikdy nevrátiť. Ten, ktorý má absolútne právo zabuchnúť za sebou dvere a zanechať nás v našej chudobe, nahote a slepote, robí niečo iné. Niečo nečakané, prekvapujúce. Zostáva stáť pri dverách nášho srdca a klope. Aké ponižujúce pre Neho, a predsa aké milostivé pre nás!

Veď kto je ten, kto stojí pri dverách nášho života? Ten, ktorý sa na začiatku listu predstavuje ako „počiatok Božieho stvorenia“. On je prameň všetkého stvorenstva. Bez Neho nebolo nič stvorené. A všetko, čo bolo stvorené, bolo stvorené Ním a skrze Neho. Tam stojí Stvoriteľ celého vesmíru, Pán univerza, makrosveta a mikrosveta. Každý atóm existuje a sa hýbe len vďaka Jeho vôli. Niet miesta v celom vesmíre, kde by On nemohol vstúpiť právom Stvoriteľa. Veď všetko je Jeho, všetko patrí Jemu. Všetky dvere sveta majú kľučku z vonkajšej strany, aby On mohol vojsť dnu. Bez pýtania a bez klopania.

A predsa stvoril jedny dvere, ktoré majú kľučku len zvnútra – dvere nášho srdca. To je jediné miesto v celom vesmíre, kde On vstúpi len vtedy, keď Mu my otvoríme. Tak On rešpektuje našu slobodu. Preto On nevylamuje naše dvere. On čaká, kým ich my sami otvoríme.

Jediný dôvod, ktorý Ho drží pri dverách nášho života, je Jeho láska k nám. Láska, ktorá na seba berie i riziko odmietnutia. To klopanie na dvere je klopanie lásky. To volanie spoza dverí je volanie lásky. Vo vnútri stojíme my v celej svojej biede a úbohosti, chudobní, slepí a nahí. Vonku za dverami stojí On v celej svojej milosti a láske. V rukách má zlato, prečistené v ohni, aby nás obohatil. I biele rúcho, aby ním prikryl hanbu našej nahoty. A masť na oči, aby odstránil našu slepotu. A je to len a len Jeho láska, ktorá Ho drží pri dverách nášho srdca.

My by sme Ho mali prosiť: Pane, vpusť nás dnu. Zatiaľ čo On – bohatý, slávny a mocný prosí nás – chudobných, slepých a nahých, aby mohol vojsť dnu. Aby nás mohol štedro obdarovať a  uhostiť zo svojich darov spásy. Nie sú to Jeho dvere, ktoré nás oddeľujú od Neho. Tie On otvoril dokorán na kríži i pre nás. Sú to naše dvere, ktoré Jeho  oddeľujú od nás. Tie sme my zavreli pred Ním.

Len dvere nás oddeľujú od toho, aby sa radikálne zmenil náš život. Ale sú to dvere, ktoré musíme my otvoriť. A to je to, čo znamená robiť pokánie. Lebo otvoriť dvere znamená strpieť veľké, pokorujúce priznanie: Áno, ja som chudobný i slepý i nahý i biedny. Ale prosím, vojdi Ty, ktorý si mojim zlatom i mojim rúchom i mojou liečivou masťou.

Otvoriť dvere zároveň znamená odovzdať kľúče od dverí Kristovi. Keď vám niekto dá kľúče od domu, tým vám hovorí: Teraz je celý dom váš. Toto je pokánie: otvoriť dvere a odovzdať od nich kľúče Kristovi. Určite budú v lepších rukách než sú tie naše.

Uveriť Kristovým sľubom

Otvoriť dvere znamená vyznať celú úbohosť a biedu svojho života, ale zároveň prijať všetko bohatstvo, čistotu a slávu Ježiša Krista. Ale tým sa naša kapitulácia stáva naším víťazstvom. Tým sa naša bieda a úbohosť života mení na nesmierne bohatstvo a slávu. Lebo vo chvíli, keď Mu otvoríme dvere, aby trón nášho života patril Jemu, On sľubuje, že Jeho trón raz bude patriť nám: „Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojim Otcom na jeho trón“.

Niet väčšej pocty pre chudobných, slepých a nahých ako mať podiel na Kristovej večnej vláde, kraľovať spolu s Ním v Jeho kráľovstve. Ale to je ešte pred nami. A čo dovtedy? Skôr ako my prídeme k Nemu v budúcom živote, On chce prísť k nám v tomto živote. Keď Ho my pustíme do svojho sveta v tomto živote, On nás raz pustí do svojho sveta v budúcom živote.

Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“. Stolovanie v Biblii je obraz intímneho spoločenstva, ktoré sa vytvára medzi tými, ktorí sedia za stolom. Veď za spoločný stôl si sadajú len blízki priatelia.

Ale čím Ho uhostím ja, ktorý som chudobný, biedny a nahý? Keď Kristus vstupuje do môjho života, neprichádza ako môj Hosť, ale ako môj Hostiteľ. Už žalmista vyznával: „Prestieraš mi stôl…môj kalich preteká“ (Ž 23:6).

Keď otvorím dvere a Kristus vstúpi dnu, úlohy sa vymieňajú. Nie je to Kristus, ktorý si sadá za môj stôl. Som to ja, ktorý si sadám za Jeho stôl. Nie som to ja, ktorý hostím Jeho. Je to On, ktorý mňa hostí z bohatstva darov svojej spásy. Môj život sa tak stáva nepretržitou hostinou pri Jeho stole. Ja dennodenne žijem z toho, čo On pripravil pre mňa. A stále pripravuje.

Ale tu v tomto živote je to len „predjedlo“ kráľovskej hostiny. Tá začne až vtedy, keď sa naplní Jeho sľub, daný Jeho verným. Keď nás jedného dňa posadí spolu so sebou na svoj trón vo svojom kráľovstve. Koho tam posadí? „Toho, kto zvíťazí“.

Aj pre vlažných je nádej! Aj z nich ešte môžu byť Boží víťazi! Ale nie bez pokánia, v ktorom otvoria dvere svojho života Kristovi dokorán.

Záver

Kristus dnes s nami hovoril o dverách nášho srdca. Celé stáročia boli problémom iné dvere. Dvere, ktoré vedú k Bohu. Dvere, ktoré sa už v raji za človekom zatvorili. Odvtedy sme boli všetci vyhostení pred zatvorenými dverami. Pre náš hriech.

Ale dvere, ktoré boli neprekonateľnou prekážkou medzi nami a Bohom, Kristus otvoril dokorán. Urobil tak svojou obeťou na Golgote. Lebo dvere, ktoré stoja medzi človekom a Bohom, môžu byť otvorené len zvnútra, len z Božej strany. A to sa i stalo.

Ale odvtedy sú problémom iné dvere. Tie, ktoré stoja medzi Bohom a nami, ktoré vedú k nám, k nášmu srdcu. Možno sme ich už raz v minulosti otvorili pre Krista. Ale my sme v stálom pokušení svoje dvere privierať. A niekedy úplne zatvoriť. Sme v pokušení sa uzatvárať do svojho sveta a v ňom si budovať svoje kráľovstvo. A vtedy posielame Krista za dvere. Preto na ne klope. Nemusí, ale chce. Nerobí to preto, že On potrebuje nás. Robí to preto, že my potrebujeme Jeho. Je to len Jeho láska, ktorá Ho drží pri našich dverách.

Ale aj o týchto dverách platí, že sa dajú otvoriť len zvnútra, len z našej strany. Lebo kľučku majú len z vnútornej strany. Sú to naše dvere, ktoré stoja medzi Ním a nami. Medzi Jeho bohatstvom a našou chudobou. Medzi Jeho požehnaním a našou biedou.

Nič lepšie nemôžeme urobiť ako otvoriť naše dvere dokorán a povedať: Pane, prosím, vojdi dnu. Ty slávny ku mne biednemu. Uhosti i mňa, Ty bohatý, mňa chudobného. Prosím, vojdi dnu a  zostaň tu už navždy. Ty so mnou a ja s Tebou. Ty na tróne môjho života  a ja raz na tróne Tvojho kráľovstva.

Rastislav Betina

je kazateľ a teológ.