Knižný tip: Božia svätosť

Stávame sa tým, čo uctievame

1. Skrotili sme si Boha
Podobne ako Adam s Evou v raji, aj my sme uverili, že keď Boh hovorí, tak to nemusíme brať celkom vážne a môžeme urobiť to, čo sa páči nám. Podobne ako Izraeliti na úpätí hory Hóreb len pár dní po svojej prísahe vernosti Hospodinovi, aj my sa klaniame svojmu „zlatému teľaťu“, ktoré sme si sami vyrobili a pripísali mu božské vlastnosti. Božiu dobrotu, ktorá nás mala viesť k pokániu, sme si vysvetlili ako zlyhanie, za ktoré sme popravili Jeho Syna. Keď Martin Luther ťažko chápal, ako môže svätý Boh ospravedlniť nespravodlivého človeka, tak ho považovali za šialenca. Spomeňte si na to pri čítaní 5. kapitoly. Dnes máme opačný problém — lámeme si hlavu nad tým, ako môže dobrý Boh to či ono (zlé) dopustiť. Aj preto Sproul v 9. kapitole hovorí o Bohu v rukách rozhnevaných hriešnikov. Svätého Boha, pred ktorým sa Adam s Evou radšej skryli, ku ktorému sa Mojžiš ani nepriblížil, pred ktorým Daniel a apoštol Ján padli na tvár, sme si my skrotili podľa svojej vôle a vkusu.

2. Stávame sa tým, koho uctievame
Influenceri sa tak nazývajú preto, lebo ovplyvňujú iných ľudí. Ako je to možné, že práve v dobe, ktorá kladie taký veľký dôraz na jedinečnosť každého človeka, sa všetci chcú obliekať tak, ako ich idol (t. j. modla), všetci sa snažia rozprávať a správať sa tak, ako ich idol (t. j. modla)? V celých dejinách ľudstva to bolo tak, že ľudia sa postupne stávali tým, čo (alebo koho) uctievali. V súčasnosti zachádzame ešte ďalej, keď si prisvojujeme právo a moc byť čímkoľvek, čím chceme. Mohol by som na to uviesť konkrétne príklady, ale toto je klasická kniha, a preto by sa moje príklady stali skoro zastaralými. To všetko len dokazuje, že človek nie je iba homo sapiens, ale aj homo religiosus. Nedá sa to zmeniť, hocijako by sme sa snažili. Ide len o to, koho budeme uctievať, lebo niekoho uctievať nevyhnutne budeme.

Nuž, k tomu nám prichádza na pomoc táto kniha. Boh opakovane vyhlásil: Buďte svätí, ako ja som svätý! R. C. Sproul nám v tejto knihe vysvetľuje, že ak máme tento cieľ dosiahnuť, musíme pochopiť, čo je svätosť. Preto sa modlím, aby si po jej čítaní bol svätejší.

---

Táto kniha vás privedie k hlbšiemu, krajšiemu a plnšiemu chápaniu Boha a konceptu svätosti. R. C. Sproul je nielen múdry, hlboký a skúsený, ale tiež sa ľahko číta a je veľmi otvorený a úprimný.

Slavomír Slávik, riaditeľ Slovenského evanjelizačného strediska

---

Svätý Augustín učil, že Boh stvoril svet z ničoho. Stvorenie vyzeralo takmer ako číslo kúzelníka, ktorý vytiahne zajaca z klobúka. Až na to, že Boh nemal zajaca, on dokonca nemal ani klobúk.
Môj sused je zručný výrobca skríň a rôznych nádob. Jednou z jeho špecialít sú skrinky pre profesionálnych kúzelníkov. Previedol ma svojou dielňou a ukázal mi, ako sa robia kúzelnícke škatule a skrinky. Trik je v dôvtipnom využívaní zrkadiel. Keď kúzelník vyjde na javisko a ukáže vám prázdnu škatuľu alebo prázdny klobúk, tak vy vidíte len polovicu škatule alebo polovicu klobúka. Vezmime si napríklad „prázdny“ klobúk. Presne uprostred toho klobúka je upevnené zrkadlo. Zrkadlo odráža prázdnu stranu klobúka a vytvára presný zrkadlový obraz. Ilúzia vytvára vizuálny efekt oboch strán prázdneho klobúka. Vy však vidíte iba polovicu klobúka. V druhej polovici je dostatok miesta na ukrytie bielych holubov či bucľatého zajačika. Nakoniec to nie je až také kúzlo, však?
Boh nestvoril svet so zrkadlami. V tom prípade by už potreboval mať polovicu sveta a obrovské zrkadlo na zakrytie druhej polovice. Pri stvorení však musel priviesť k existencii všetko, čo je, vrátene zrkadiel. Boh stvoril svet z ničoho. Keď existovalo nič, tak odrazu na Boží príkaz existoval vesmír.
Znovu sa pýtame, ako to urobil? Biblia nám dáva jediný odkaz, že Boh zavolal vesmír do existencie. Augustín ten akt nazval „božský imperatív“ či „božský fiat“. Všetci vieme, že imperatív je príkaz. Keď Augustín hovoril o fiat, tak nemyslel na talianske auto. Slovník definuje fiat ako nariadenie či akt vôle, ktorým sa niečo vytvára.

---

Toto dielo nás upúta tromi vecami. Autorovým intelektuálnym rozhľadom, schopnosťou vyučovať a samotnou metódou rozprávania. Tá zodpovedá vyznaniu žalmistu (Žalm 113:6), v ktorom je koncentrovaná celá biblická teológia: Boh sídli vysoko a hľadí dolu hlboko. Sproul nenazerá na Božiu svätosť „samu osebe“ ako na špekulatívny fakt, ale vždy vo väzbe k tomu, čo skúsenosť Božej svätosti znamenala pre život konkrétnych ľudí z biblickej minulosti, z dejín cirkvi. Takú skúsenosť môžete mať aj vy.

Ivan Eľko, generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku

---

Túto knihu píšem na počítači, ktorý vyrobila firma IBM. Je to úžasný stroj z celkom komplikovaných súčiastok. Stroj je navrhnutý tak, aby reagoval na určité príkazy. Ak sa pri písaní na klávesnici pomýlim, nemusím siahať po gume. Na to, aby som opravil chybu, stačí stlačiť príkaz a počítač ju opraví. Počítač funguje na fiat. Lenže moc môjho fiat je obmedzená. Jediné fiat, ktoré fungujú, sú tie, ktoré sú už vopred naprogramované. Celkom rád by som počítaču jednoducho povedal: „Napíš za mňa celú túto knihu, prosím, kým ja si pôjdem zahrať golf.“ Môj stroj to nedokáže. Akokoľvek silno budem kričať príkaz na obrazovku: „Napíš tú knihu!“ – stroj je však v tomto ohľade dosť nevšímavý.
Božie fiat však nie sú také obmedzené. On dokáže tvoriť mocou svojho božského príkazu. On dokáže urobiť niečo z ničoho, život zo smrti. On tieto veci dokáže svojím hlasom. Prvý hlas, ktorý zaznel vo vesmíre, bol hlas Božieho príkazu: „Nech je…!“ Nie je správne tvrdiť, že toto bol prvý zvuk „vo“ vesmíre, pretože skôr, než zaznel zvuk, neexistoval vesmír, „v“ ktorom by mohlo niečo zaznieť. Boh zavolal do prázdna. Možno to bol akýsi primárny výkrik do prázdnej tmy.
Príkaz vytvoril svoje vlastné molekuly, aby niesli zvukové vlny Božieho hlasu ďalej a ďalej do priestoru. Zvukové vlny by však trvali príliš dlho. Rýchlosť tohto príkazu prevyšovala rýchlosť svetla. Akonáhle slová opustili Stvoriteľove ústa, začali sa diať veci. Kde sa rozliehal Jeho hlas, objavili sa hviezdy, ktoré žiarili nevýslovnou nádherou v tempe so spevom anjelov. Sila božskej energie sa rozšplechla na oblohe ako kaleidoskop farieb z palety umelca. Kométy križovali oblohu s plápolajúcimi chvostmi ako ohňostroje v Deň nezávislosti.
Akt stvorenia bol prvou udalosťou histórie. Bol tiež najúchvatnejší. Najvyšší Architekt sa díval na svoj komplexný projekt a kričal príkazy, ktorými určoval hranice sveta. On riekol a moria boli zatvorené za dverami a oblaky sa naplnili rosou. On zviazal Plejády a opásal Orion. On preriekol znova a zem sa začala plniť rozkvitnutými sadmi. Kvety rozkvitli ako na jar v Mississippi. Rady rozkvitnutých sliviek tancovali s brilantnosťou azaliek a zlatého dažďa.
Boh prehovoril znova a vody sa hemžili živočíchmi. Slimák sa ukrýval v tieni raje, zatiaľ čo veľká marlina sa promenádovala na povrchu vĺn. Zasa prehovoril a bolo počuť rev leva aj bľakot oviec. Objavili sa štvornohé zvieratá, osemnohé pavúky aj okrídlený hmyz. A Boh povedal: „To je dobré.“
Potom sa Boh zohol na zem a opatrne vyformoval kúsok hliny. Jemne ju zdvihol k perám a vdýchol do nej. Hlina sa začala hýbať. Začala myslieť. Začala cítiť. Začala uctievať. Bola živá a poznačená podobou svojho Stvoriteľa.
Spomeň si na vzkriesenie Lazara z mŕtvych. Ako to Ježiš urobil? Nevošiel do hrobu, kde ležala hnijúca mŕtvola Lazara. Nemusel vykonávať oživovanie z úst do úst. Stál obďaleč hrobu a hlasno zvolal: „Lazar, poď von!“ V Lazarových žilách začala prúdiť krv a mozgové vlny začali pulzovať. Lazar opustil svoj hrob a vyšiel von. To je fiat stvorenia, sila Božieho imperatívu.
Niektorí moderní teoretici si myslia, že svet bol stvorený ničím. Všimnite si rozdiel medzi tým, keď povieme, že svet bol stvorený z ničoho, a keď povieme, že vesmír bol stvorený ničím. Podľa tohto moderného názoru zajac vychádza z klobúka bez toho, aby bol zajac, klobúk, ba aj kúzelník. Tento moderný názor je oveľa zázračnejší než biblický názor. Tvrdí totiž, že niečo bolo stvorené ničím. Navyše sa tvrdí, že nič stvorilo všetko – to je dosť veľký výkon, však!
Nechodí snáď v tejto vedeckej ére po svete veľa serióznych ľudí, ktorí by tvrdili, že vesmír bol stvorený ničím? Veru chodí, a veľa. Oni to, pravdaže, nehovoria celkom tak, ako som to povedal ja a pravdepodobne by sa na mňa hnevali, že som ich názory vyjadril takýmto spôsobom. Nepochybne by protestovali, že som vám poskytol karikatúru ich sofistikovaného stanoviska. Dobre – nehovoria, že vesmír bol stvorený ničím. Oni tvrdia, že vesmír bol stvorený náhodou.
Náhoda však nie je nič. Náhoda nemá váhu, rozmery, ani silu. Je to iba slovo, ktoré používame na opis matematických možností. Náhoda nedokáže urobiť nič. Nedokáže nič, lebo ničím nie je. Tvrdiť, že vesmír bol stvorený náhodou, je to isté, ako povedať, že pochádza z ničoho. Je to intelektuálne bláznovstvo. Aká je pravdepodobnosť, že vesmír bol stvorený pravdepodobnosťou?
Svätý Augustín pochopil, že svet nemohol byť stvorený náhodou. Vedel, že si to vyžadovalo niečo alebo niekoho s mocou – so stvoriteľskou mocou. Vedel, že niečo nemôže vzísť z ničoho. Chápal, že niekde, nejako, niečo či niekto musel mať silu byť. Ak nie, tak nič by teraz neexistovalo.
Biblia hovorí: „Na počiatku bol Boh.“ Boh, ktorého uctievame, je Bohom, ktorý vždy bol. On jediný môže stvoriť bytosti, lebo On jediný má moc byť. On nie je nič. On nie je náhoda. On je čisté Bytie, ten, ktorý má moc byť sám osebe. On jediný je večný. On jediný má moc nad smrťou. On jediný dokáže privolať svety k bytiu nariadením, mocou svojho príkazu. Taká moc je ohromujúca, vzbudzujúca úctu. Zasluhuje si rešpekt a pokorné vzývanie.

---

R. C. Sproul bol americký teológ a kazateľ. Založil a predsedal organizácii Ligonier Ministries. Je považovaný za „najväčšieho a najvplyvnejšieho zástancu oživenia reformovanej teológie v minulom storočí“.

---