Nový príbytok od Boha
Pavol hovorí, že keď sa pozemský príbytok nášho tela rozpadne, dostaneme od Boha nový príbytok – večný v nebesiach. 2. Korinťanom 5:2 hovorí: „Preto v tomto stánku vzdycháme a túžime, aby sme boli zaodetí naším príbytkom z neba.“ Rimanom 8:23 hovorí, že v nebi budú vykúpené – oslávené – aj naše slabé telá. Sám Kristus „mocou, ktorou si všetko môže podmaniť, pretvorí naše ponížené telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu,“ (Flp 3:21). Naše stonanie skončí, keď budeme konečne odetí nebeským telom, ktoré bude mať všetky úžasné vlastnosti Kristovho vzkrieseného tela.
Samotné oslávené telo by bolo dostatočným dôvodom, aby sme všetky svoje nádeje a túžby upriamili na nebo, nie je to tak? Moja drahá priateľka Joni Eareckson Tada to vie rovnako dobre ako ktokoľvek iný. Jej pozemské telo bolo ochrnuté od ramien po kolená, keď ako tínedžerka skočila do plytkej vody. V posledných rokoch bojovala s rakovinou. Odkedy ju poznám, jej srdce je upriamené na nebo. Vidno to v jej rozhovoroch, piesňach, rozhlasových príhovoroch a umeleckých dielach. Často sa zdá, ako keby nás rozhovor s ňou priviedol na samý okraj neba, odkiaľ môžeme dovnútra nahliadnuť. Joni to vysvetľuje vo svojej knihe venovanej tejto téme:
Stále tomu nemôžem uveriť. Ja, so scvrknutými, ohnutými prstami, atrofovanými svalmi, hrčovitými kolenami a bez citu od ramien po kolená, budem jedného dňa mať nové telo, ľahké, jasné a odeté do spravodlivosti – mocné a oslnivé…
Je pre mňa ľahké „radovať sa v nádeji“, ako sa píše v Rimanom 12:12, a presne to robím už vyše dvadsať rokov. Moja istota o nebi je taká živá, že si s priateľmi dohodujem stretnutia, na ktorých budeme robiť všetky možné zábavné veci, keď dostaneme nové telá… Tieto stretnutia neberiem na ľahkú váhu. Som presvedčená, že sa to naozaj stane.
(Joni Eareckson Tada, Heaven (Grand Rapids, MI: Zondervan, 1995), 53–55.)
Písmo nehovorí, či si apoštol Pavol dohodoval stretnutia s ľuďmi, keď sa tešil na nebo. Ale je jasné, že mal rovnaké živé očakávania, kým na nebo čakal. Pozrite sa znovu na prvých pár veršov 5. kapitoly Druhého listu Korinťanom:
Vieme totiž, že keď bude stánok nášho pozemského života strhnutý, máme príbytok od Boha, rukami nezhotovený večný dom v nebesiach. Preto v tomto stánku vzdycháme a túžime, aby sme boli zaodetí naším príbytkom z neba, a hoci tamten bude z nás vzatý, nebudeme nahí. Veď kým sme v tomto stánku, vzdycháme po ťarchou, a preto nechceme byť z neho zoblečení, ale priodiati tým nebeským, aby tak život pohltil to, čo je smrteľné. (2Kor 5:1-4)
V tomto tele vzdycháme, lebo sme zaťažení hriechom, chorobou, smútkom a smrťou. Napriek tomu nechceme byť nezaodetí. Inými slovami, nemáme ambíciu stať sa bezduchými duchmi. To nie je to, po čom túžime. Chceme, aby naše duše aj telá vošli do Božej prítomnosti. A to je aj Boží plán.
Niektorí ľudia majú predstavu, že nebo je úplne éterické, duchovné a nereálne. Predstavujú si ho ako nehmotnú, neuchopiteľnú existenciu v duchovnej dimenzii podobnej snu. To však nie je biblická predstava o nebi. V nebi budeme mať skutočné telá – premenené, oslávené, podobné Kristovmu vzkriesenému telu (Flp 3:21) – telá, ktoré budú pevnejšie ako naše súčasné, pretože nebudú podliehať vplyvom starnutia, zranení, chorôb ani smrti. „Lebo toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. Keď si však toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: ‚Smrť pohltilo víťazstvo‘“ (1Kor 15:53-54). A keď dostanem svoje oslávené kolená, už mám dohodnuté, že pôjdem na dlhý beh s Joni Tada.
Nič nie je lepšie ako domov
Pavol hovorí: „Ten však, ktorý nás práve na to uspôsobil, je Boh, ktorý nám dal Ducha ako závdavok“ (2Kor 5:5). Grécke slovo preložené ako „závdavok“ je arrabōn, to isté slovo, ktoré Pavol použil v Efezanom 1:14, kde sa taktiež vzťahuje na Ducha Svätého. V modernej gréčtine sa forma tohto starovekého slova arrabōn používa na označenie zásnubného prsteňa. V čase Nového zákona zvyčajne označovalo záruku alebo prvú splátku dlhu – zálohu. Svätý Duch je teda potvrdením Božieho sľubu, že aj naše telá budú obnovené a nezničiteľné v sláve neba.
Pavol ďalej uplatňuje túto pravdu vo veľmi praktických pojmoch: „Preto sme vždy plní odvahy. Vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána, lebo chodíme vierou, nie zrakom. Áno, sme plní odvahy a radšej by sme boli preč z tela a doma s Pánom“ (2Kor 5:6-8). Tento svet Pavla nezaujímal. Túžil po svete, ktorý má prísť.
Je pre vás ťažké úprimne povedať, že tieto verše vyjadrujú najhlbšie túžby vášho srdca? Väčšina z nás má tendenciu pevne sa držať tohto sveta, pretože je to všetko, čo poznáme. Je nám známy. Všetky naše najdrahšie vzťahy sú vybudované tu. Príliš ľahko ho považujeme za svoj domov. Tak sa stávame zajatcami tohto života. Ale všimnite si, že Pavol hovorí, že by radšej bol „doma“ s Pánom. Presne to znamená grécky výraz v pôvodnom texte. Je to forma slovesa endēmeo, „byť doma“. Najviac „doma“ sme skutočne len vtedy, keď sme konečne s Pánom. Pavol to chápal. A vedomie, že patrí do neba, mu pomáhalo znášať ťažkosti tohto života.
Aj my by sme mali túžiť po tom, aby sme boli odetí do našej nebeskej podoby. Mali by sme sa tešiť na to, že budeme preč z tela a prítomní s Pánom. Mali by sme sa viac zaoberať slávou večnosti ako utrpeniami dneška.
Tento článok je upravený podľa The Glory of Heaven od Johna MacArthura a publikujeme ho pri príležitosti jeho úmrtia dňa 15. júla 2025.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Crossway
