Stará zmluva poeticky hovorí o zemi postavenej na stĺpoch, alebo základoch, čím hovorí, že je stabilná, s morálnym poriadkom, ktorý bude na konci presadený svojím Stvoriteľom. Napríklad v modlitbe Anny (1. Samuelova 2,1-10) je jej výrok, že „Hospodinove sú stĺpy zeme a na ne položil svet“ základom jej dôvery, že právo bude obhájené proti zlému, že na konci bude presadený morálny poriadok. Tú istú myšlienku vidíme v žalme 75,3-5, kde pevné držanie stĺpov zeme je ekvivalent k pokoreniu arogantných a bezbožných. Opäť je presadený morálny poriadok.
Iný spôsob, ako o tom hovoriť, je povedať, že svet je postavený podľa múdrosti. V obrazoch Starej zmluvy múdrosť znamená niečo ako architektúru sveta. „Hospodin múdrosťou položil základy zeme, upevnil nebesá svojou rozumnosťou“ (Príslovia 3,19). Keď Boh zbudoval vesmír ako budovu, spravil tak podľa nákresu s názvom múdrosť. Múdrosť je základným prvkom poriadku, podľa ktorého je vesmír skonštruovaný. Niekedy hovoríme o architektúre kusu hardvéru alebo softvéru, čím myslíme základnú štruktúru, takú, ktorej keď rozumieme, mali by sme pochopiť, prečo sa tak správa a reaguje. Rovnako, aby sme žili múdro vo svete, potrebujeme nejaké porozumenie nákresu, alebo architektúry na ktorej je svet postavený. Kresťania tvrdia, že časťou tohto poriadku je správna ochrana sexuálneho vyjadrenia v bezpečí manželstva.
Jeden argument, často počuteľný v debatách, je, že zmeny v sexuálnom správaní a rodine sú výsledkom čisto kultúrnych zmien, a že neexistujú žiadne absolútne štandardy alebo miery, podľa ktorých by sme kultúru testovali. Tvrdí sa najmä, že kultúrny konzervatívci si iba vychutnávajú nostalgiu za dávnou a mýtickou dobou rodinnej stability. Stephanie Coontz vo svojej vplyvnej knihe Aký sme nikdy neboli (The Way We Never Were)6 argumentuje, že zmena rodiny je nevratná a máme radšej ísť s prúdom, než sa vracať k mýtickým predstavám o manželstve a rodinnom živote z 50tych rokov. Kresťania oproti tomu argumentujú, že nemáme žiadne ilúzie o nejakých navrhovaných magických obdobiach minulosti (či už 50te roky alebo iné), ale nech je akýkoľvek prúd kultúry, manželstvo je poriadok stvorenia, spôsob života zakorenený v tom, aký je svet a ľudia. Toto je to tvrdenie.
Keď Ježiš a Pavol hovoria o manželstve, vracajú sa späť ku Genesis 2,24 ako k základnému údaju zo Stvoriteľovej definície: „Preto muž opustí svojho otca a matku, priľne k svojej žene a budú jedným telom“ (Matúš 19,5 a Efežanom 5,31). Podľa všetkého je veľa spôsobov aké si Boh mohol vybrať, keď tvoril ľudstvo, ale táto definícia zahŕňa, že nás stvoril ako sexuálne bytosti, ktorých sexualita sa má vyjadriť iba v exkluzívnej, trvalej, vzťahovej a sexuálnej jednote jedného muža a jednej ženy, s verejným sľubom a rozoznaním spoločnosti ako to, čo nazývame manželstvo. Ďalší spôsob, ktorým o tom Biblia hovorí je nazvanie manželstva zmluvou, ku ktorej je Boh svedkom (Príslovia 2,17; Malachiáš 2,14). Keď si muž vezme ženu, Boh vždy pozerá a počúva (či už to je cirkevná svadba alebo nie) a bude každého brať na zodpovednosť za dodržanie svadobných sľubov.
V mojej biblickej a teologickej štúdií o sexualite navrhujem nasledovnú pracovnú definíciu manželstva:
Manželstvo je dobrovoľná sexuálna a verejná vzťahová jednota jedného muža a jednej ženy z rôznych rodín. Táto jednota má vzor v jednote Boha so svojím ľudom, jeho nevestou, Krista s cirkvou. Podstatné k tejto jednote je Božie volanie k celoživotnej exkluzívnej sexuálnej jednote.7
Najproblematickejším slovom pre veľa ľudí 21.storočia je druhé slovo: „je“. Ako môžeme povedať, že manželstvo „je“ takým definitívnym, inštitučným a normatívnym spôsobom? Určite by sme radšej mali zvážiť, ako sa manželstvo vyvíja, kultúrne a sociálne tlaky, ktoré zmenili manželstvo, že bude pokračovať v zmenách v ďalších rokoch a že je rozdielne v rôznych kultúrach. Argumentuje sa, že manželstvo môže byť niečím v jednej kultúre v jednom čase, ale nemá žiadnu stabilnú identitu alebo definíciu. Stephanie Coontz v súčasnej eseji začína:
Akákoľvek vážna diskusia o budúcnosti manželstva si vyžaduje jasné porozumenie toho, ako sa manželstvo vyvíjalo v dejinách spolu s príčinami jeho najnovších zmien. Veľa ľudí, ktorí dúfajú v „re-inštitucionalizáciu“ manželstva nepochopilo dôvody, že manželstvo bolo opäť raz stabilné a hralo silnejšiu rolu v regulovaní spoločenského života.8
Ale kým pre sociálnych vedcov a historikov je dokonale prijateľné skúmať činitele, ktoré formovali súčasnú kultúru manželstva (zahŕňajúc svetové vojny, emancipáciu žien, antikoncepciu a spoločenskú mobilitu), Biblia pred nás stavia sexuálnu etiku ako zakorenenú a založenú v nezameniteľnom morálnom poriadku, Stvoriteľom umiestnenom vo stvorení. Kým kultúrne vlny prichádzajú a odchádzajú, my chceme povedať, že manželstvo je istá vec. Nesmieme naivne očakávať, že odvodíme čo má manželstvo byť jednoducho z pozorovania ľudskej kultúry a skúsenosti (takzvaný „prirodzený omyl“). Skôr je tam „má byť“, ktoré nie je zakorenené v tom, čo „je“ pozorovateľné alebo odskúšané, ale na tom, čo „je“ nám dané v stvorení.
Profesor Oliver O´Donovan vo svojej mocnej obrane etiky, ktorá je zakorenená v poriadku stvorenia, navrhuje:
V ustanovení manželstva bol daný účel pre ľudské vzťahy, teologická štruktúra, ktorá bola faktom stvorenia a preto o nej nie je možné vyjednávať. Dvojtvará organizácia ľudskej sexuality, špecifická príťažlivosť dvoch dospelých opačného pohlavia majúcich rozdielnych rodičov, založenie domova odlišného od rodičovského a spojenie ich životov do spoločného života… : Tieto formujú vzor ľudského naplnenia, ktorý slúžiť širšiemu účelu, tým, že umožňuje, aby sa plodenie vyskytovalo v prostredí náklonnosti a vernosti. Čokoľvek sa už dialo v dejinách, kresťania si prajú povedať, že toto je skutočné manželstvo. Rôzne kultúry to môžu prekrúcať, jednotlivci to nemusia naplniť, v oboch prípadoch je to však problém na ich strane, lebo sa to znovu potvrdzuje ako Boží stvoriteľský zámer pre ľudské vzťahy na zemi. Zostane to s nami v nejakej forme ako prirodzené dobro, kým (ale nie potom) sa nezjaví kráľovstvo Božie.9
Tento koncept je cudzí súčasnému mysleniu. Ateistický spisovateľ Will Self, ktorý sa pozerá spať na jeho tradičnú anglikánsku výchovu vo Veľkej Británii, napísal o márnych pokusoch jeho otca zaujať ho kresťanstvom:
Snažil sa ako mohol, aby nás nadchol krásami Biblie Kráľa Jakuba (KJV), ako horlivý muž stredného veku a strednej triedy, bolo však príliš neskoro. Boli sme už určení rečou Star Treku, už pripravení vstúpiť odvážne do sveta, kde etika je príliš ďaleko, aby bola súčasťou základu štruktúry vesmíru, bola záležitosťou osobného vkusu, blízkeho k štítku návrhára, ktorý je všití vnútri v lemovaní vedomia.10
Nemôžeme sa však začať vážne zaoberať kresťanským svetonázorom o sexualite, kým neporozumieme kresťanskej viere, že etika je skutočne obsiahnutá v „samotnej štruktúre vesmíru“. V nádeji, že nie je príliš neskoro pre mojich čitateľov, nechajte ma vysvetliť koncept poriadku stvorenia, ako sa vzťahuje k sexualite a vyjadriť sa medzitým k niekoľkým námietkam.
1. Poriadok stvorenia je morálny a nie len materiálny
Vedcom je blízka myšlienka, že vesmír má v sebe vo svojej štruktúre existujúci poriadok. To znamená, že väčšina vedcov sú filozofický realisti. Veria, že ich úlohou nie je vynájsť fyzikálne zákony, alebo zaviesť štruktúru do zmäteného vesmíru, ale skôr rozoznať (aspoň približne) štruktúru, ktorá existuje.
Biblia rozširuje tento koncept materiálneho poriadku k iným dimenziám bytia, zahŕňajúc morálne, psychologické, antropologické, vzťahové a sexuálne. Hovorí o poriadku, ktorý zasahuje konanie a charakter (sféra morálky) rovnako ako materiálnosť (ako sme videli v piesni Anny, s odvolaním sa vyššie na 1.Samuelovu 2,8). Poriadok stvorenia je teda hlbší než len poriadok v tom, ako bol zostavený materiálny svet (čo je predmetom štúdia prírodných vied). Tento poriadok zasahuje tiež morálnu a duchovnú dimenziu existencie. Je metafyzický rovnako ako fyzický. Myšlienka, že tento svet je usporiadaný iba po hmotnej stránke, ale nie po morálnej, je nelogická. Čo by to bol za vesmír, v ktorom by fyzikálne vedy boli hodnotné iniciatívy – keďže hľadajú štruktúru, ktorá sa tam dá nájsť – ale v ktorom je v oblasti osobných vzťahov a morálky nerozlíšiteľný chaos? Bol by to svet, v ktorom osobnosť je ešte stále „beztvará prázdnota“, čakajúca, aby bola vytvarovaná subjektívnymi vrtochmi každej osoby alebo každej úspešnej kultúry. Rovnako ako fyzikálny vedec ženie dopredu vedecký projekt vo viere, že je tu poriadok, ktorý treba objaviť (čo je dôvod, prečo tak veľa moderných vedeckých iniciatív má korene v kresťanskej pôde)11, tak veriaci žije na zemi v presvedčení, že to nakoniec nie je vesmír chaotický, ale vybudovaný na zásadnom základe a úžasnom poriadku.
Poriadok stvorenia tak má ontologické uplatnenie o podstate reality. Ale toto ontologické tvrdenie je vo vzťahu s epistemologickým. Lebo ak je tam stvorený poriadok, znamená to, že pravé poznanie o jednej jeho časti (sexualita) môžeme získať odkazom na celok. To znamená, že nemôžeme dúfať, že sex bude dávať zmysel, kým neuchopíme celý poriadok stvorenia. Nemôžeme študovať sex ako sebestačný predmet, ale musíme sa v rovnakom čase pýtať väčšie otázky, „Božie otázky“.
2. Poriadok stvorenia je daný Bohom, nie vykonštruovaný ľuďmi
Ak existuje niečo ako poriadok stvorenia, znamená to, že tento poriadok nám je daný Stvoriteľom a nie je nami vykonštruovaný. Ak je to tak, manželstvo je inštitúcia daná Bohom a nie projekt vytvarovaný rôznymi kultúrami. (Takže nemôžeme očakávať, že budeme jednoducho pozorovať poriadok stvorenia v medziľudských vzťahoch, aké sú v porušenom svete.) Toto sa veľmi líši od názoru mnohých súčasných mysliteľov. Michel Foucault vo svojich trojdielnych Dejinách sexuality usudzuje, že sexuálna identita je socio-kultúrna a psychologická konštrukcia skôr ako niečo dané.12 James Nelson argumentuje, že sexualita je formovaná „vzormi významov, ktoré sú viac sociálne konštruované než biologicky determinované.“ Nerodíme sa s nejakou danou sexuálnou identitou, skôr sa „stávame sexuálnymi“ „sociálnym procesom učenia, cez ktorý prichádzame k potvrdeniu určitých sexuálnych významov v našej interakcií s inými podstatnými.“ Tieto „sexuálne významy nie sú absolútne, ale skôr historicky a kultúrne relatívne.“13 Wayne Meeks vo svojom prieskume o raných kresťanských komunitách chápe kresťanskú morálku ako kolekciu svojvoľne označených hraníc, ktoré slúžia na vymedzenie plotu okolo veriacich komunít.14 Vo zverejnenom dovetku ku svojej knihe Pôvod kresťanskej morálky píše, že „proces vynachádzania kresťanskej – a ľudskej – morálky bude pokračkovať.“15
Poriadok stvorenia znamená odmietnutie myšlienky, že etika vyrastá z ľudského výberu. Etika sa odvodzuje z metafyziky a teológie. Etika je výklad poriadku, ktorý bol daný Bohom vo stvorení; nie je to poriadok, ktorý by vzišiel z ľudskej vôle, určený sám sebou na pôvodne morálne neusporiadanom území. Taktiež odmietame myšlienku, že etika je vedená historickými procesmi, odstrihnutá od akejkoľvek nadčasovej kotvy. Manželstvo je v tomto historizujúcom pohľade “položka kultúrnej histórie“16 v procese nepretržitej premeny. Tvrdenie „manželstvo je…“, ak je vôbec možné v tejto sústave, musí byť podstatne ohraničené na „Manželstvo v našej kultúre a našom čase je… Ale samozrejme ono nebude vždy také a so záujmom sledujeme, ako sa vyvinie.“
Teraz samozrejme rozoznávame, že manželstvo bolo odeté do širokej škály obradov a zvykov a táto škála zahrňuje aj sexuálne a manželské zvyky známe z Biblických textov. Nepotvrdzujeme normatívnosť nejakého manželského zvyku len preto, že sa vyskytuje v nejakom Biblickom príbehu. Potvrdzujeme, že verejne sľúbená jednota jedného muža a jednej ženy, nech do nej vstúpia v akýchkoľvek kultúrne rôznych obradoch, je to, čo je manželstvo. Lebo normatívna štruktúra manželstva je zjavená v stvorení, nie je zaznamenaná v prechode snímok v krátkom náučnom filme s rýchlo sa meniacimi historickými momentmi.
Alternatíva za poriadok stvorenia
Je jednoduché kritizovať inštitúciu manželstva ako utláčajúcu, že uväzňuje naše sexuálne vzťahy do štruktúry, ktorá nám nedáva slobodu tvoriť naše vlastné spôsoby vzťahov. Ale stojí zato uvažovať nad alternatívou. Brigitte a Peter Bergerovci vo svojej knihe Vojna o rodinu pozorujú, že v ľudsky konštruovanej etike „rodina prestáva byť inštutúcia, účel, ktorý je daný, a stáva sa projektom jedincov a tak je vždy v ohrozená zmenou definície, rekonštrukcie a ukončenia.“17 Naproti tomu, pre kresťanov je radosť uchopiť sa poriadku stvorenia, lebo k nám prichádza ako daný v dvoch zmysloch: nie je spochybniteľný a je to dar, ktorý môžeme prijať s ďakovaním.
Danosť ako dobrý dar závisí od rozpoznania danosti ako transcendentného poriadku. Ako to uvádza Oliver O´Donovan, poriadok stvorenia je „nespochybniteľný v rámci dejín“ a je časťou „toho, čo ani teror náhody ani dômyselnosť umenia nemôžu zvrhnúť. Definuje priestor našej slobode a dáva hranice nášmu strachu.“18
Alternatíva je vskutku hrozivá. Lebo znamená, že morálka sa musí nevyhnutne rozpadnúť na úlomky lokálnych, kultúrnych alebo individuálnych zásad. Takýto morálny rozptyl je ako Babylonská veža znakom Božieho súdu, zostup z vesmíru do etického chaosu. Naproti tomu kresťania radostne prehlasujú, že morálka je celistvá a nedotknuteľná, má byť pochopená a porozumená a nie vynájdená.
Pravda a moc
Tu sa musíme vysloviť námietku proti tvrdeniu, že manželstvo dané vo stvorení je len ďalšia modernistická presilovka. Kritik hovorí, že všetko, čo robíte je nárokovanie si autority, ktorú voláte „absolútna Pravda“ na podporu vami vybraných spôsobov organizácie spoločnosti. Chcete, aby sme sa podriadili vami vybranej norme monogamného heterosexuálneho manželstva, ale my nechceme, aby ste nám to nariadili, len preto že máte väčší vplyv v spoločnosti.
Niektorá etika je presne takáto, ale keď ľudia vynachádzajú etiku, je to skutočne ten najsilnejší, kto vyhrá a najslabší, kto ide ku stene. „Mocný“ je „správny“ ak správny je definovaný mocou. Ľudsky skonštruovanej etike chýba akákoľvek možnosť prijať prorockú kritiku z dejín, alebo z prostredia mimo danej skupiny, aby konfrontovala správanie silnejšieho a oznámila záchranu pre utlačovaného. Akákoľvek súčasná „norma“ je pre autonómnu etiku zviazaná k tomu byť silná („súčasná“), aby nadradila svoje normy nad tými slabými (pre svoju „zastaralosť“). Ktokoľvek je najsilnejší v spoločnosti, v akomkoľvek období, bude nariaďovať svoju vybranú etiku ostatným.
Kresťanská (stvoriteľská) etika je však vo svojom súde nad nami všetkými. Žiadna skupina nie je uistená etikou Biblie; tá ide priamo k srdcu a volá nás všetkých, aby sme sa obrátili a zmenili správanie. Osoba, ktorá si myslí, že úctyhodný ženatý muž, alebo vydatá žena môžu byť spokojní sami so sebou pri pohľade na biblickú etiku, ešte ani nezačala rozumieť ako veľmi je táto etika radikálna, keď volá manželov, aby milovali svoje ženy s obetujúcou sa láskou, s ktorou Kristus miloval cirkev (Efežanom 5,25). Ak si nejaký manžel myslí, že kresťanstvo mu dáva v manželstve korunu, že mu to umožní odpočívať a mať ľahký život, musí pochopiť, že koruna, ktorá mu je daná, je tŕňová.
Správne porozumenie ľudského stvorenia a danosti stvorenia chráni pred zneužitím autority. Bez poriadku stvorenia máme slobodu vymyslieť účel, ku ktorému pripojíme sexualitu nás a iných. Nebudeme môcť ďalej argumentovať, že je tu stvoriteľský zámer, na ktorý musí odpovedať naše správcovstvo a ktoré dáva hranice nášmu výberu. Ak zistíme, že môžeme obrátiť našu „sexualitu“ k zámeru, ktorý považujeme za „naplňujúci“, kto môže povedať, že nemáme ísť po tejto ceste? Etika stvorenia má ďaleko k tomu, aby bola maskou pre utlačovanie. Naopak je nevyhnutým strážcom proti ľudskému utláčaniu.19
Vstup do inštitúcie manželstva
Ak manželstvo nie je dôsledok slepých historických procesov, ani výsledok autonómneho ľudského konštruovania, znamená to, že keď má pár svadbu, vstupuje do inštitúcie, ktorej podmienky sú im dané. Oni pre seba nevynachádzajú čiastočné podmienky ich vzťahu, ani postupne netvoria svoj vzťah ako projekt. Manželstvo je inštitúcia, v ktorej dvojica žije, nie ideál, ku ktorému smeruje. Rozdiel medzi ideálom a inštitúciou je podstatný. Pár môže mať vo svojej mysli ideál a snažiť sa pohnúť k nemu vo svojom vzťahu. Toto je klamne podobné k manželstvu, ale v skutočnosti radikálne rozdielne, lebo byť zosobášený znamená vstúpiť do stavu vzťahu, v ktorom se rast a dospievanie majú rozvíjať. Manželstvo potrebuje bezpečie tým, že bude inštitúciou s hranicami. Dynamika vzťahov môže v tomto danom poriadku prekvitať. Manželstvo, do ktorého vstupujú, má morálnu štruktúru, v ktorej ich Stvoriteľ volá žiť. Rozumieť tomuto je nevyhnutým predpokladom stability a bezpečia v manželstve. Alternatívou je desivá možnosť, že si každý pár musí vytvoriť normy a hodnoty pre ich špecifický vzťah, ako sa im to bude hodiť.
Aj keď je to podstatné, je zavádzajúce uvažovať o manželstve jednoducho, alebo primárne v termínoch procesu rastu vzťahu, ktorý leží na zodpovednosti dvojice. Spraviť to znamená pomýliť si žitie podľa hodnôt manželstva s inštitúciou manželstva, ktorá je daná a v ktorej je počuť božské volanie. V podstate to odstraňuje bezpečnosť vstupu do inštitúcie manželstva, v ktorom sme volaní žiť životy vzájomnej lásky a vernosti a nahrádza to hrozivým konceptom manželstva ako projektu každého páru a ich riskantným procesom rastu v láske. Odtiaľto nie je ďaleko k tomu, aby sme mohli karikovať pár, ako hodnotí: „Naša láska rastie dobre. Sme podstatne viac zosobášený tento rok, než minulý“ alebo „Máme vo vzťahu problémy a sme asi menej manželia, než sme zvykli byť. “ A ak náš „koeficient ženatosti/vydatosti“ klesne pod kritickú úroveň, zrejme môžeme očakávať rozvodové konanie. Toto sú logické dôsledky pomýlenia si stavu „byť ženatý/vydatá“ s kvalitou vzťahu manželov. Aj stav aj vzťah sú dôležité, ale ak sa druhé zamení za prvé, odstráni to stabilitu a nevyhnutný základ.
3. Poriadok stvorenia je všeobecný
Poriadok stvorenia je základom úplne všetkého vo stvorení. Nie je to výsada žiadnej lokality, ani obdobia v dejinách ani žiadnej kultúry. Čiže kresťania nie len odporúčajú manželstvo ako inštitúciu, ktorú majú radi a ktorú majú zavedenú vo svojej malej kresťanskej subkultúre. Neexistuje niečo ako „Kresťanské manželstvo“. Existuje iba manželstvo, ktoré je rovnaké v každej kultúre a veku, či už sa tomu daná kultúra alebo obdobie prispôsobí, alebo nie. Inými slovami, manželstvo je dané stvorením a nie miestnou alebo dočasnou štruktúrou. Keďže etika stvorenia je nad kultúrnou relativitou a historickou pominuteľnosťou, je to etika pre všetkých ľudí všetkých časov; umožňuje cirkvi hovoriť k celému svetu. Znamená to, že kresťania „neobraňujú manželstvo“ ako keby stvoriteľský poriadok ohľadom manželstva mohol byť odčinený ľudskou voľbou.
4. Poriadok stvorenia je zjavený v Písme
Je veľmi dobré tvrdiť, že existuje niečo ako poriadok stvorenia, metafyzický, daný Bohom všetkým ľuďom v dejinách. Takéto ontologické tvrdenie je však bez významu kým neexistuje epistemologická istota, že tento poriadok môže byť spoľahlivo rozoznaný a známy. Ontologické a epistemologické póly nášho skúmania sú rozdielne a predsa neoddeliteľné. Lebo pri každom tvrdení aké veci sú, sa potrebujeme pýtať otázku ako môžeme vedieť, že sú takéto. Kresťanský etici veria, že existuje nielen poriadok stvorenia (má ontológiu), ale že ho môžeme poznať cez zjavenie Boha v Biblií (má epistemológiu). Zodpovednou exegézou a teológiou je možné v celej Biblií rozoznať konzistentnú etiku o sexualite. Skúmať toto tvrdenie je to mimo rozsahu tejto práce, lebo môže byť korektne preverené iba v rozsiahlej štúdií.20
5. Poriadok stvorenia je významný
Niekto sa môže spýtať, čo znamená poriadok stvorenia v praxi, keď rôzne kultúry a jedinci robia svoje vlastné rozhodnutia ohľadom sexu a rodinného života. Nie sme v nebezpečenstve, že predkladáme len teoretický, teologický konštrukt bez praktickej dôležitosti? Nie je to ako Platonický ideál, ktorý sa vznáša nad nami na inej úrovni reality, ale nedotýka sa nás? Všeobecná pravda môže byť povedaná jednoducho: „Dobro človeka je založené na dobrej vôli Boha“21 Ľudský blahobyt sa presadzuje, ak sa prispôsobujeme poriadku stvorenia a naopak sa ničí, keď ľudia ignorujú alebo odmietajú poriadok stvorenia. Blahobyt je aj individuálny aj spoločenský. Boh dal ľudstvu jedinečné a privilegované miesto vo vesmíre. Ľudia majú dôstojnosť v tom, že naše morálne konanie má dôsledky. Biblia vyjadruje vzťah ľudskej morálky a poriadku stvorenia jazykom požehnania a kliatby.
Poriadok stvorenia je ontologicky daný, je to objektívna realita. Našu osobnú slobodu máme nato, aby sme na objektívnu realitu odpovedali tým, že sa jej prispôsobíme, alebo ju odmietneme. Ak sa spoločnosť prispôsobí tomuto poriadku, všeobecne platná pravda je, že bude nasledovať požehnanie. Napríklad, ak si spoločnosť bude ctiť rodičov, bude dlho žiť na zemi (Exodus 20,12; 5.prikázanie a Efežanom 6,2-3). Toto vyjadruje hlbšiu pravdu, než iba starať sa o mamu a otca. V biblickom zákone je rešpekt k rodičom iba špičkou ľadovca zo všetkých zákonov, ktoré sa vzťahujú na úctu k autoritám. Ak spoločnosť systematicky odmieta pravé autority, prichádza katastrofické zrútenie poriadku a civilizácia kolabuje. Kvôli tomu nebudú dlho žiť na zemi, ak zanedbajú toto prikázanie. Nie je to svojvoľné prikázanie, ale také, ktoré odráža stav vecí. Ak si spoločnosť vyberie život bez harmónie s poriadkom, nasleduje kliatba a v rodinnom živote uvidíme, aký priamy dopad majú hriechy otcov na deti po ďalšie generácie. Sexuálny chaos nakoniec zničí civilizáciu.
Súčasná dôležitosť etiky stvorenia je v tomto: prispôsobenie sa poriadku stvorenia zahŕňa prispôsobenie sa vôli Stvoriteľa, čo znamená požehnanie. Neprispôsobenie sa znamená vzburu voči Stvoriteľovi, čo znamená kliatbu. Je tu zhoda medzi ľudským zdarom a prispôsobením sa stvoriteľskému poriadku. Konanie má svoje dôsledky a dobré dôsledky obyčajne plynú z konania, ktoré sa prispôsobuje zjavenej Božie vôli v poriadku stvorenia. Vo všeobecnosti, ak spoločnosť chráni sex v hraniciach manželstva, bude prosperovať viac ako spoločnosť, kde vládne sexuálny chaos.
Toto je pravda vo všeobecnosti. Ale život nie je tak jednoduchý ako toto. Väčšina knihy Jób zápasí práve s touto ťažkosťou. Môžeme napríklad položiť vedľa seba dôverčivý prístup konanie – dôsledok z Prísloví 6,20-35 (kde zlé dôsledky nasledujú po nemorálnom konaní) a Jób 31,9-12. Jób tu pripúšťa (ako jeden z následkov hypotetických hriechov), že ak by sa nechal zlákať do cudzoložného vzťahu, bol by to „ohavný čin a vina zrelá pre sudcov,“ a zaslúžil by si byť potrestaný. Ale on to v skutočnosti neurobil, čo robí utrpenie ktoré prekonáva ťažším a nepochopiteľnejším. Niekedy sa dejú zlé veci po bezúhonnom konaní.
Čo môžeme povedať vo svetle takejto morálnej a dôsledkovej komplexnosti? Po prvé, môžeme spozorovať, že v samotnej múdroslovnej literatúre a žalmoch (napr. Žalm 73) je opakovane tento problém rozpoznaný. Dôsledky požehnania a kliatby preto musíme v živote chápať ako všeobecnú, skôr ako vždy platnú pravdu (a ako absolútnu pravdu len na konci dejín).23 Ale všeobecná pravda s výnimkami nie je bezcenná pravda. Predstavte si dobre postavené mesto potom, čo utrpí zemetrasenie. Hlavné línie ulíc sú stále najlepším spôsobom na cestovanie, aj keď vieme, že môžeme počítať s prekážkami, ktoré by tam nemali byť a dokonca niekedy možno spravia cez bývalú budovu čistú cestu, ktorá tam nemala byť. Aj keď je v ruinách neporiadok, je to neporiadok položený na poriadku, ktorý leží pod ním. Asi takto je to v našom období s poriadkom stvorenia.
Ak hovoríme o žehnaní a kliatbe, ako sa vzťahujú ku stvoriteľskému poriadku v padlej mnohoznačnosti tohto veku, musíme znovu potvrdiť silnú, všeobecnú a jednotnú pravdu, že spoločnosť, ktorá žije podľa poriadku stvorenia v oblasti sexuálnej etiky, bude šťastnejšia a dlhšie žijúca než spoločnosti, ktoré tak nežijú.
Toto nám pripomína, že manželstvo (ako súčasť stvoriteľského poriadku) je vo svete významnou inštitúciou, či už sa spoločnosti prispôsobia jej prospešným prostriedkom výchovy alebo nie. Preto ak sa kresťania snažia presvedčiť spoločnosť o tomto morálnom poriadku, neobraňujeme inštitúciu manželstva, ako keby Bohom daná inštitúcia manželstva bola pod ontologickou hrozbou. Ak by etické systémy boli voluntaristické konštrukty, potom by sme toto vskutku robili a vstupovali by sme do súboja moci o presviedčanie ľudí. Ale nie je v moci ľudstva definitívne zničiť poriadok stvorenia. On bol ľudstvu daný vo stvorení, stojí nad históriou ľudstva a ľudskou vôľou; a nakoniec bude obnovený a premenený v novom nebi a zemi. Žiadna inštitúcia, ktorá je súčasťou poriadku stvorenia nemôže byť zničená ľudskou neposlušnosťou. Ľudská neprispôsobilosť nevedie k zničeniu poriadku, ale súdu nad ľuďmi. Žiadne kresťanské hnutie nepotrebuje obraňovať manželstvo: skôr sa snažíme ochrániť ľudí pred škodou, ktorá sa im deje tým, že konajú proti poriadku manželstva. Toto poznanie z nás berie bremeno preč. Kresťania sa pri učení etiky podieľajú na prehlasovaní poriadku, ktorý je daný a vyzývajú mužov a ženy, aby žili vo vernej poslušnosti k poriadku v Kristovi; nepodieľame sa na zúfalom pokuse vrátiť späť odídený spoločenský stav.
Preto potvrdzujeme, že manželstvo je časťou morálnej stavby stvorenia, je Bohom dané milosťou mužom a ženám pre sexuálne vzťahy ako vzor o ktorom nemožno vyjednávať. Je nám dané pre naše požehnanie, v jeho slobodných hraniciach môžu muži a ženy odpovedať na Božie volanie, aby sme Mu slúžili v láske.
