Má modlitba nejaký význam? Skutočne niečo mení? Ktosi mi raz položil túto otázku, len trochu iným spôsobom: „Mení modlitba Boží názor?“ Moja odpoveď vyvolala búrku protestov. Povedal som jednoducho: „Nie.“ Ak by sa ma ten človek opýtal: „Mení modlitba niečo?“ Odpovedal by som: „Samozrejme!“
Biblia hovorí, že sú určité veci, ktoré Boh nariadil od večnosti. Tieto veci sa nevyhnutne stanú skutočnosťou. Keby ste sa modlili individuálne, alebo keby sme sa vy a ja spojili v modlitbe, alebo keby sa všetci kresťania na svete modlili spoločne, nič by to nezmenilo na tom, čo sa Boh vo svojej skrytej vôli rozhodol urobiť. Ak by sme sa rozhodli modliť za to, aby sa Ježiš nevrátil, aj tak sa vráti. Možno sa však pýtate: „Nehovorí Biblia, že ak sa dvaja alebo traja na niečom zhodnú, dosiahnu to?“ Áno, hovorí, ale táto pasáž hovorí o cirkevnej disciplíne, nie o modlitebných prosbách. Musíme teda brať do úvahy celé biblické učenie o modlitbe a neizolovať jednu pasáž od ostatných. Musíme k tejto otázke pristupovať vo svetle celého Písma a odolávať atomistickému čítaniu.
Opäť sa môžete spýtať: „Nehovorí Biblia z času na čas o tom, že Boh ľutuje?“ Áno, Stará zmluva to určite hovorí. V knihe Jonáš sa píše, že Boh „oľutoval“ súd, ktorý naplánoval pre obyvateľov Ninive (Jon 3:10). Tým, že tu Biblia používa pojem ľútosť, opisuje Boha, ktorý je Duch, jazykom, ktorý teológovia nazývajú „antropomorfným“. Je zrejmé, že Biblia tým nemyslí, že Boh oľutoval spôsobom, akým by sme oľutovali my; inak by sme mohli oprávnene predpokladať, že Boh zhrešil, a preto by sám potreboval spasiteľa. Jasne sa tým myslí to, že Boh odstránil hrozbu súdu nad ľuďmi. Hebrejské slovo nacham, ktoré je preložené ako „ľútovať“, v tomto prípade znamená „potešiť“ alebo „zmierniť“. Boh bol potešený a cítil sa upokojený, že sa ľud odvrátil od svojho hriechu, a preto odvolal rozsudok, ktorý vyniesol.
Keď Boh drží svoj meč súdu nad hlavami ľudí a oni činia pokánie a on potom svoj rozsudok odloží, naozaj zmenil svoj názor? Božie zmýšľanie sa nemení, pretože Boh sa nemení. Veci sa menia a menia sa podľa Jeho zvrchovanej vôle, ktorú vykonáva prostredníctvom druhotných prostriedkov a druhotných činností. Modlitba jeho ľudu je jedným z prostriedkov, ktoré používa na uskutočňovanie vecí v tomto svete. Ak sa ma teda pýtate, či modlitba mení veci, odpovedám bez váhania: „Áno!“
Nie je možné zistiť, aká časť dejín ľudstva odráža bezprostredný Boží zásah a aká časť zjavuje Boha, ktorý pôsobí prostredníctvom ľudských činiteľov. Kalvínovým obľúbeným príkladom bola kniha Jób. Sabejci a Chaldejci vzali Jóbovi osly a ťavy. Prečo? Pretože Satan podnietil ich srdcia, aby tak urobili. Ale prečo? Pretože Satan dostal od Boha povolenie skúšať Jóbovu vernosť akýmkoľvek spôsobom, ktorý si želal, okrem takého, ktorý by Jóbovi vzal život. Prečo Boh s niečím takým súhlasil? Z troch dôvodov: (1) aby umlčal Satanove ohováranie; (2) aby obhájil seba; a (3) aby obhájil Jóba pred Satanovým ohováraním. Všetky tieto dôvody sú úplne legitímnym ospravedlnením Božieho konania.
Naproti tomu Satanovým cieľom pri podnecovaní týchto dvoch skupín bolo spôsobiť, aby sa Jób rúhal Bohu – čo je úplne zlý motív. Všímame sme si však, že Satan neurobil niečo nadprirodzené, aby dosiahol svoje ciele. Vybral si ľudských zástupcov – Sabejcov a Chaldejcov, ktorí boli od prirodzenosti zlí, aby ukradli Jóbove zvieratá. Sabejci a Chaldejci boli známi svojím zlodejským a vražedným spôsobom života. Išlo o ich vôľu, no nebolo tam žiadne donútenie; Boží zámer sa uskutočnil prostredníctvom ich zlého konania.
Sabejci a Chaldejci mali slobodnú voľbu, ale pre nich, rovnako ako pre nás, sloboda vždy znamená slobodu v rámci obmedzení. Nesmieme si však zamieňať ľudskú slobodu a ľudskú autonómiu. Medzi božskou zvrchovanosťou a ľudskou autonómiou bude vždy existovať konflikt. Medzi božskou zvrchovanosťou a ľudskou slobodou nikdy nie je konflikt. Biblia hovorí, že človek je slobodný, ale nie je autonómnym zákonom sám pre seba.
Predstavme si, že by sa Sabejci a Chaldejci modlili: „Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého“. Som si úplne istý, že Jóbove zvieratá by aj tak boli ukradnuté, ale nie nevyhnutne Sabejcami a Chaldejcami. Boh by sa možno rozhodol ich modlitbu vypočuť, ale na ukradnutie Jóbových zvierat by použil nejakého iného zástupcu. Existuje sloboda v určitých medziach a v rámci týchto hraníc môžu naše modlitby veci zmeniť. Písmo nám hovorí, že Eliáš svojou modlitbou zabránil dažďu. Od modlitby ho neodradilo pochopenie božskej zvrchovanosti.
Žiadna ľudská bytosť nikdy nepochopila božskú zvrchovanosť tak hlboko ako Ježiš. Žiadny človek sa nikdy nemodlil horlivejšie a účinnejšie. Dokonca aj v Getsemani žiadal o možnosť, o iný spôsob. Keď bola žiadosť zamietnutá, sklonil sa pred Otcovou vôľou. Dôvodom, prečo sa modlíme, je práve Božia zvrchovanosť, pretože veríme, že Boh má vo svojej moci usporiadať veci podľa svojho zámeru. Práve o tom je zvrchovanosť – usporiadať veci podľa Božieho zámeru. Mení teda modlitba Boží názor? Nie. Mení modlitba veci? Samozrejme, že áno. Zasľúbenie Písma hovorí, že „mnoho vládze modlitba spravedlivého pôsobiaca“ (Jak 5:16). Problém je v tom, že my nie sme až takí spravodliví. To, čo modlitba najčastejšie mení, je zloba a tvrdosť nášho vlastného srdca. Už len to by bol dostatočný dôvod na modlitbu, aj keby žiadny z ostatných dôvodov nebol platný alebo pravdivý.
Jonathan Edwards v kázni s názvom „Najvyšší, modlitby počúvajúci Boh“ uviedol dva dôvody, prečo Boh vyžaduje modlitbu:
Vo vzťahu k Bohu je modlitba len rozumným uznaním našej závislosti od neho na jeho slávu. Tak ako on stvoril všetko na svoju slávu, tak ho jeho stvorenie bude oslavovať a uctievať; a je oprávnené, aby to vyžadoval od tých, ktorí chcú byť prijímateľmi jeho milosti… [je to] vhodné uznanie našej závislosti od Božej moci a milosrdenstva v tom, čo potrebujeme, a zároveň vhodná pocta vzdávaná veľkému Pôvodcovi a Prameňu všetkého dobra.
Čo sa týka nás samých, Boh od nás vyžaduje modlitbu… Horlivá modlitba mnohými spôsobmi pripravuje srdce. Vzbudzuje vnímanie našej potreby… čím je myseľ viac pripravená oceniť [jeho milosrdenstvo]. . . Naša modlitba k Bohu v nás môže vzbudiť náležitý zmysel a uvedomenie si našej závislosti na Bohu, pokiaľ ide o milosť, o ktorú prosíme, a tiež môže byť vhodným cvičením viery v Božiu dostatočnosť, aby sme boli pripravení oslavovať jeho meno, keď milosť dostaneme.
(The Works of Jonathan Edwards [Carlisle, Pa.: Banner of Truth Trust, 1974], 2:116.)
Všetko, čo Boh robí, je v prvom rade na jeho slávu a až potom na náš úžitok. Modlíme sa, pretože nám to Boh prikazuje, pretože ho to oslavuje a pretože nám to prináša úžitok.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Ligonier
