„Prečo je v Písme toľko citátov a narážok na staršie Písma?“
Túto otázku dostávam pravidelne v súvislosti s mojím výskumom používania Biblie. Novozmluvní autori často citujú a odkazujú na Písmo. Je to rozsiahle a všadeprítomné. Ale používanie Písma sa neobmedzuje len na Novú zmluvu. Izraelskí a judskí proroci a žalmisti opakovane používali Tóru už stáročia pred príchodom Ježiša. Nie je to niečo, čo by si vymysleli – používanie Tóry v Písme je prastaré a siaha do čias prorokov a žalmistov.
Tóra je dôvodom pre kultúru štúdia Písma. Ja používam slovo kultúra v širšom zmysle ako prevládajúci súbor postojov, hodnôt a mravov v danom spoločenskom kontexte. Opätovné používanie skorších textov Písma je súčasťou postupného zjavovania Božieho spásonosného príbehu v celom Písme a Deuteronómium je kľúčom k vysvetleniu tohto biblického fenoménu.
Deuteronómium vyzýva na kultúru štúdia Božieho Slova a tento druh kultúry vzbudzuje biblických autorov, ktorí predkladajú nové učenie založené na skoršom Písme. Uvažujme o kultúre rozjímania o Písme v Deuteronómiu, o kultúre, ktorá zahŕňa rodiny, verejné osobnosti (prorokov, kňazov a kráľov) a zhromaždenia ľudu ako celku. Tí, ktorí milujú Jahveho, musia študovať jeho Slovo a podriaďovať sa mu.
Rodiny
Deuteronómium 6 pretvára prvé dve z desiatich prikázaní – nebudeš mať iných bohov a nebudeš sa klaňať obrazom – v kontexte rodiny. Tieto dve prikázania zdôrazňujú, že Hospodin je jediný Boh a že milujúci Hospodina musia poslúchať jeho pokyny.
Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otrokov. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! (Dt 5:6-7)
Neurobíš si modlu ani nijakú podobu . . . lebo ja som Hospodin, tvoj Boh . . . milosť preukazujem tisícom tých, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania. (Dt 5:8-10)
Prvý príkaz vo verši 6 identifikuje Hospodina ako vykupiteľa svojho ľudu. Obrazný príkaz vo verši 10 označuje „tých, čo [Hosposina] milujú“ ako „tých, ktorí zachovávajú [jeho] prikázania“. Milujúci Hospodina sa podriaďujú vôli Hospodina.
Pozorný čitateľ si všimne, ako Mojžiš v 6. kapitole Deuteronómia spojil prvé dve prikázania a aplikoval ich na rodiny.
Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný! Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať na srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš o nich hovoriť, či budeš sedieť vo svojom dome, či pôjdeš po ceste, či budeš líhať alebo vstávať. (Dt 6:4-7, dôraz pridaný)
Mojžiš si predstavoval rodinný život tak, že v ňom bude dominovať vyučovanie Hospodinových príkazov. Kedykoľvek a kdekoľvek sú staršia a mladšia generácia spolu, tam je jediný cieľ: Učiť Hospodinove príkazy. To je to, čo robia tí, ktorí milujú Hospodina.
Zmiešaná narážka na prvé dve prikázania vo veľkom príkaze milovať Hospodina v Deuteronómiu 6 napĺňa každodenný život rozhovormi o Písme. Čas s nastupujúcou generáciou by sa mal neustále týkať dodržiavania Hospodinovej vôle.
Verejné osobnosti
Jahve ustanovuje, aby verejný život jeho ľudu viedli proroci, kňazi a králi. Štúdium a vyučovanie Písma ideálne charakterizujú tieto postavy.
Proroci neboli inovatívni. Hovorili Hospodinovu vôľu, ako je zjavená v Tóre a v skutočnosti – v Božom Slove a Božích skutkoch. Ľud bol varovaný pred falošnými prorokmi, ktorí učili to, čo nebolo v súlade s Tórou (Dt 13:1-5; Dt 18:20) alebo so skutočnosťou (Dt 18:21-22). Praví proroci hovorili v súlade so skutočnosťou, pretože to, čo hovoria, sa aj stane (Dt 18:18).
Králi mali byť vodcami, ktorí denne študovali Písmo (Dt 17:18-19). Deuteronómium neoddeľuje vieru od štátnej služby. Od vládcov sa očakávalo, že budú znalcami Písma. K výsledkom tohto každodenného zamerania patrí pokora a vernosť Hospodinovej vôli (Dt 17:20).
Kňazi z kmeňa Léviho boli zodpovední za chrámovú bohoslužbu, pretože boli povolaní niesť bremeno Hospodinovej svätosti. Táto zodpovednosť zahŕňala aj výchovnú zložku (Lv 10:10-11). Spolu s levitmi boli zodpovední za vyučovanie Hospodinovej vôle Izraelu (Dt 33:10).
Nech už robili čokoľvek iné, verejní činitelia, ktorých si Hospodin vybral, aby viedli jeho ľud, boli povolaní študovať a vyučovať Písmo.
Zhromaždenia
Deuteronómium zobrazuje zhromaždený Izrael ako je konfrontovaný s Hospodinovým učením. Mojžiš vypracoval plány pamätníkov s nápismi z Písma, ktoré sa mali čítať Božiemu ľudu (Dt 27:1-10; porov. Dt 11:29-32). Ľud bol upozornený, že leviti majú mať písomný odpis Tóry pred Hospodinovou slávou vo svätyni. Písmo slúžilo ako svedectvo proti očakávanej vzbure ľudu (Dt 31:25-26). Tóra mala byť čítaná nahlas, aby sa dostala ľuďom do uší (Dt 31:28).
Okrem toho, že Písmo bolo písomným svedectvom, ľud sa zhromažďoval na ďalšie čítanie Písma. Aspoň raz za sedem rokov sa celý národ zhromaždil, aby počúval čítanie Božieho Slova (Dt 31:10-11). Týkalo sa to mužov, žien, detí a cudzincov žijúcich medzi nimi. Všetci potrebovali počuť Písmo. Verejné čítanie malo viesť k bázni pred Hospodinom a k poslušnosti jeho vôle (Dt 31:12). Verejné čítanie Písma sa malo opakovať naprieč generáciami (Dt 31:13).
Štúdium Písma ako spôsob života
Tóra očakáva, že štúdium Písma prenikne do celého života. Rodinný život, verejné úrady a zhromaždená spoločnosť Izraela majú niečo spoločné: všetci študujú Písmo. Účelom nie je, aby sme si to odbavili na týždenných stretnutiach a pár minútami trvajúcimi osobnými stíšeniami. Deuteronómium predpokladá, že Písmo prenikne do života Božieho ľudu.
Biblickí autori usilovne študovali Písmo. Citáty a narážky, ktoré sa tiahnu celou Bibliou, naznačujú, že biblickí autori sa tešili z Božieho Slova. Nikto sa nevenoval štúdiu Písma viac ako jeho autori.
Odhodlanie venovať sa skoršiemu Písmu prevracia bežné literárne hodnoty naruby. Autori Biblie si necenili originalitu. Ctili si neoriginalitu, keď hovorili: „Ako je napísané.“. Nikdy sa neunavili aluzívnym ponaučovaním.
Biblickí autori sú vzorom potreby pestovať kultúru štúdia Písma. Ukazujú nám potrebu vykladať Bibliu podľa Biblie. To sa musí stať spôsobom života vo všetkom, čo robíme.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
