Kresťanský život

Umenie zomierať

Si pripravený na zomieranie?

Veď náš svet sa denne “preteká” v mortalite (úmrtnosti). Taliansko – X mŕtvych. Španielsko – Y mŕtvych. Irán – Z mŕtvych. Tie čísla prinášajú určitú nie veľmi presnú, ale mnohým určite strach naháňajúcu informáciu. Smrť je realita. Smrť je blízko. Smrti je veľa.

Ľudská civilizácia v týchto dňoch prichádza o svoje šediny. Napriek rozvoju medicíny, ktorá historicky predĺžila očakávanú dĺžku života ako nikdy doteraz. V najbližších mesiacoch sa ľahko môže stať, že korona zabije korunu našej populácie.

Tento nanonepriateľ nám pripomenul gigaproblém: smrť. Ten posledný nepriateľ, no aj to posledné tabu. O smrti sa predsa nehovorí. Nie je to tak?

Na pozvanie jedného väčšieho zboru som raz stál pred ich 80 seniormi. Mal som voľný výber témy. Postavil som sa pred tých milých a milovaných dôchodcov. Vyrastal som medzi nimi. Mal som ich rád.  No ako uviesť tému, ktorú som si vybral: vaše umieranie?

Vôbec som to nemyslel provokačne, alebo morbídne. Bytostne si uvedomovali, že sú v posledom úseku života. Nie je to každodenná realita mnohých? Spomaľujete. Síl ubúda. Účet v lekárni rastie. Chorobopis je čoraz tučnejší.

Mal som na týchto starších ľudí jednu otázku:  “Koľko sa rozprávate medzi sebou o smrti a zomieraní? Alebo so svojimi blízkymi? Koľko kázní v kostole ste počuli za posledných 5 rokov na túto tému?”

Zomieranie je tabu. To posledné.

A pritom naše telo zomiera neustále – za 10 minút tohoto písania mi umrie 100 miliónov buniek. Za deň mi odumrie 2000 mozgových buniek a už sa NIKDY neobnovia!
Smrť je najväčšou istotou nášho života, ale keďže je tabu, snažíme sa žiť v popieraní či vytesňovaní tejto istoty.

Zomieranie dnes

Ako sa dnes typicky zomiera?  Väčšina ľudí, ak sa dožije vyššieho veku, dnes zomiera na chronické onemocnenia – srdcovo-cievne, nádorové, chronické pľúcne onemocnenia, neurologické.  Pri nich je zhoršovanie životných funkcií vďaka medicíne veľmi pozvoľné.

Kde sa zomiera? Všelikde, len doma nie. Zomiera sa v DSSkách, hospicoch, alebo v nemocnici.  Často na konci nemocničnej chodby, bez mena, bez blízkych, niektorí napojení na prístroje… V opatere ľudí, ktorí ťa nepoznajú. Smrť sme totiž my mladší vytesnili z našej blízkosti a odovzdali sme ju do rúk profesionálom.

Čoraz menej ľudí má osobnú skúsenosť so smrťou a zomieraním blízkej osoby, lebo ľudia zomierajú v nejakej inštitúcii. Potom je ľahké sa od nej odosobniť.

Ešte pred 70 rokmi to tak nebolo. Niektorí z vás si to pamätajú – ako a kde sa zomieralo. Za vášho život nastala OBROVSKÁ zmena.  Zmenila sa medicína a zmenil sa pohľad na zomierajúceho.  Zo smrti sa stal nepriateľ, proti ktorému treba bojovať, bojovať a ešte raz bojovať… a neprestať. Máme teraz na to technológie, mašiny, diagnostiku. Smrť a zomieranie sa snažíme poraziť technológiou a vedou.  Za každý váš orgán už máme dnes nejakú náhradu. Za obličky dialýzu. Za pľúca ventilátor. Za pečeň MARS systém. Za srdcovú pumpu mimotelový obeh. Takže my vás vieme udržiavať “pri živote” dllllllllho.

Vo vyspelejších krajinách (kde sa lekár aj pýta a rozpráva s pacientom), len 1 zo 100 dôchodcov má jasno v tom, čo chce aby sa dialo, keď mu prestane byť srdce.  Ty vieš čo chceš?

Chcete, aby vás začali oživovať, alebo chcete byť už s Kristom?

Pacient zvyčajne chce byť pacientom až do konca. Nechce byť zomierajúci.  Byť pacientom znamená byť liečeným. Dožaduje sa (on, alebo jeho príbuzní) liečby aj keď je jasné, že my nepredlžujeme váš život, ale vaše zomieranie.

“Spravte všetko, čo je možné,” počúvame.  Zdravotníci sa prispôsobili tejto požiadavke. Budeme sa minimálne tváriť, že vás liečime, aj keď my vieme, že vás neliečime. V tom najlepšom prípade vám potláčame nepríjemné symptómy ako bolesť, dušnosť… V tom najhoršom, my len odďaľujeme smrť.

Na zomieranie je pripravených dnes strašne málo ľudí!
Na zomieranie sa pripravuje dnes tak strašne málo ľudí!

Nebolo to tak vždy. Boli časy, keď neexistovali takéto moderné mašinky. Smrť bola vždy nablízku. So smrťou mal osobný kontakt každý. Nebolo možné ju vytlačiť do nejakého zariadenia k profesionálom. Keďže smrť bola viac “každodenná,” bola oveľa väčšou témou aj v cirkvi, na kazateľniciach.
Bola súčasťou učeníctva – nielen ako má evanjelium zmeniť naše manželstvá, naše pracovné nasadenie, naše bohoslužby… ale všetko = aj naše umieranie.

Kazatelia od 15. storočia písali učenícke brožúry – traktáty.  Pastieri pripravovali svoje ovečky na ich posledný pozemský krok – vstup do slávy. Volali sa: Ars Moriendi – Umenie zomierať.
Boli určené pre použitie doma, v rodine. Keďže nemocnice neexistovali a farár nemal šancu byť vždy pri každom zomierajúcom, takáto brožúrka pomáhala najbližším príbuzným previesť zomierajúceho posledným obdobím života.

V našich nemocniciach panuje v týchto dňoch ticho pred búrkou. Chystáme sa. Rôzne oddelenia minimalizujú svoju prevádzku, plánované výkony sa odkladajú. Jednou z kľúčových zručností v prichádzajúcej búrke bude schopnosť pacientov zaintubovať a pripojiť na pľúcnu ventiláciu. Túto zručnosť majú “áristi” a keď tí budú chorí, alebo v karanténe, alebo nebudú stíhať, nastane problém. Preto by sme mali naučiť túto zručnosť čo najväčší počet iných zdravotníkov. DNES.

Podobne aj kazatelia a farári by mali svoj “fach” sprevádzania chorých a zomierajúcich naučiť rodiny seniorov alebo ich opatrovateľov. V čase pandémie k vám s najväčšou pravdepodobnosťou kazateľ nepríde. Budete mať možno tú výsadu a požehnanie držať svojich rodičov za ruku vy.

Budete možno sedieť pri ich posteli. Oni budú vyčerpaní, spotení a výrazne dušní. To je vaša chvíľa!

Si pripravený na zomieranie?

V najbližšom článku si povieme ako túto chvíľu využiť, ako viesť zomierajúceho. Povedie nás staré Ars Moriendi – Umenie zomierať.

Tomáš Henžel

Tomáš Henžel

je kazateľom misijného spoločenstva Cirkvi bratskej Bratislava - Paradox. Vedie denominačnú platformu zakladania zborov PLANt.sk. Tomáš je tiež lekár a s manželkou majú tri deti.