Cirkev bratská od svojho začiatku mala otvorené dvere do ordinovanej kazateľskej služby aj pre bratov bez formálneho teologického vzdelania. Dobré teologické vzdelanie je veľkým prínosom, ale som rád, že nie je nutnou podmienkou k ustanoveniu do kazateľskej služby na plný úväzok. Preto by som chcel týmto článkom osloviť všetkých duchovne zmýšľajúcich bratov bez ohľadu na to, v ktorej konkrétnej oblasti života teraz pracujú.
Práve v čase, keď veľa premýšľam a modlím sa za náš kazateľský zbor, uverejnil môj dlhoročný priateľ Andy Gemmill článok (The Pastor-Teacher, In: The Briefing, 346/7(2007), s. 31-35), ktorý veľmi presne vyjadruje aj moje myšlienky a postoje. Nielen naše duchovné dôrazy a prístupy k službe, ale aj naše cesty k nej sa veľmi podobajú. Preto som si dovolil Andyho článok nielen preložiť, ale aj upraviť tak, aby presne vyjadroval moju skúsenosť a situáciu, v ktorej sa u nás nachádzame.
Prečo zameniť to, čo je zjavne užitočné za niečo, čo nie je? Prečo zameniť to, čo dokážeš, za niečo, čo neustále odhaľuje tvoje slabiny? Prečo zameniť čo, má spoločenské uznanie, za niečo, čo veľmi nemá? Prečo zameniť to, čo sa dá zmerať, za niečo, čo sa veľmi nedá? Prečo zameniť vyššie finančné ocenenie za menšie? A čo ľudia? Naozaj to potrebujú?
V nasledujúcom článku by som chcel povedať niečo o práci pastora, kazateľa, v miestnom zbore. Chcem sa dotknúť najmä záležitostí, ktoré sa týkajú každého, kto zvažuje voľbu medzi touto prácou a tým, čo by sme mohli nazvať „svetskou“ kariérou. Mám pritom na mysli dve skupiny ľudí: (1)tých, ktorí o tom premýšľajú, či by sa k takej zmene nemali odhodlať a (2)tých, ktorí by o tom premýšľať mali. Chcem vás presvedčiť, že zodpovednosť je to obrovská, ale zároveň že pre správneho človeka neexistuje nič lepšie a namáhavejšie, ale ani vzrušujúcejšie a úžasnejšie, ako prinášať Božie slovo do života Božieho ľudu.
Odhadujem, že ak toto ešte stále čítaš a premýšľaš o aktívnom vstupe do vedenia zboru, tak o tebe platia pravdepodobne niektoré z nasledovných vecí: Si muž medzi 20-40 rokmi. Svoje kresťanstvo berieš vážne aspoň 5-10 rokov. Pravdepodobne máš za sebou aj vysokú školu a zapojil si sa do nejakého evanjelikálneho zboru a pomáhaš tam v práci s deťmi, či mládežou. Bol si v biblickej skupinke a občas si v nejakej malej skupinke aj učil. Reakcie ľudí na to boli, že to „nebolo najhoršie.“
Je takmer isté, že tvoj život bude z roka na rok komplikovanejší. Si ženatý, alebo o tom premýšľaš. Možno máš malé deti. Tvoja finančná situácia bude napätejšia, ako doteraz, lebo máš alebo budeš splácať hypotéku. Je takmer isté, že nároky na teba v práci významne vzrastajú, takže ti pripadá vždy ťažšie všetko v živote zvládnuť. Takže, čo tak stať sa kazateľom?
Dôvody neistoty
Za takýchto okolností je pre väčšinu ľudí ťažké predstaviť si byť kazateľom. Sú na to aspoň tri dôvody. Prvým je priepasť medzi tvojou doterajšou skúsenosťou v službe a medzi tým, čo sa v nej očakáva. Napríklad ak si doteraz kázal iba príležitostne, tak si nevieš predstaviť kázať každý týždeň. Nie je vždy ľahké takú priepasť prekonať.
Druhým dôvodom môže byť dokonca narastajúca priepasť medzi tvojou kompetentnosťou v doterajšom zamestnaní a tvojou kompetentnosťou v službe. V zamestnaní chodíš na školenia, kde sa učíš nové veci a získavaš skúsenosti. Postupne stúpa tvoja kompetencia a schopnosti. V cirkvi taký rast asi nezažívaš. Takže čím dlhšie budeš pokračovať v doterajšej práci, tým v nej budeš kompetentnejší. Zároveň sa ti bude o to hrozivejšou zdať zmena nasmerovania.
A je tu tretí dôvod. Tým je samotná práca kazateľa. Kto by už len chcel byť kazateľom a zapodievať sa všetkými tými ľuďmi a ich problémami? Kto by za to všetko chcel byť zodpovedný? Kto by chcel byť takým „verejným majetkom“? Fakt je, že pre mnohých z nás sa úloha kazateľa zdá nedosiahnuteľná, alebo nepríťažlivá, alebo oboje spolu.
Takže, o čo vlastne ide? Akí ľudia by mali uvažovať nad kazateľovaním? Aké sú radosti a starosti s tým spojené? Ako sa spomenuté priepasti dajú prekonať, alebo aspoň zmenšiť? Spomeniem štyri dôležité oblasti.
1. Kazateľ a Božie slovo
Teraz vás odporúčam Bohu a Slovu jeho milosti, ktoré má silu budovať a dať dedičstvo všetkým posväteným (Sk 30:32). Pavol vo svojej rozlúčkovej reči vyzýva efezských starších, aby sa oddali tomu istému dielu, ktoré videli medzi sebou konať jeho. Pavlova výzva poskytuje aj nám niekoľko ukazovateľov, čo tá práca bude zahŕňať.
Pastoračná služba je v Pavlovej mysli jasne spojená s vyučovaním. Je to jasné z predchádzajúcich veršov, kde vlci ničia stádo nepravdou, aby získavali vlastný prospech.
Kresťania používajú slová „pastorácia“ a „vyučovanie“ často nesprávnym spôsobom. Za „pastoráciu“ obyčajne považujú „starostlivosť o ľudí v ťažkostiach.“ Pod „vyučovaním“ si obyčajne predstavujú sprostredkovanie informácií. Jedno aj druhé však ďaleko zaostáva za biblickým významom. Pásť Boží ľud znamená prinášať im Božie slovo takým spôsobom, aby sa budoval v láske, aby bol chránený a vedený nástrahami života k bezpečnému a večnému dedičstvu. Pastorácia a vyučovanie sú v Biblii spojené a v službe sa nesmú nikdy rozdeľovať. Božie slovo toto naozaj koná v Božom ľude, keď sa aplikuje do života.
Lenže ak Boží ľud nie je o tomto hlboko presvedčený, tak kresťanskí pracovníci sa často uchyľujú k iným prostriedkom. Deje sa to najmä vtedy, keď narastá zodpovednosť alebo nastávajú extrémne okolnosti. V poslednom období so znepokojením pozorujem, že kresťanskí pracovníci strácajú dôveru v službu Slova práve v čase, keď majú byť zodpovední za zbor. Ťarcha zodpovednosti a očakávania ľudí skúšajú ich presvedčenie viac, ako dokážu uniesť. Keď Pavol hovorí, že biskup/správca musí byť „schopný učiť“ (1Tm 3:2), tak mu nejde predovšetkým o technickú schopnosť, ale charakter a presvedčenie. Nejde natoľko o to, či vie učiť, ale či bude učiť aj keď bude pod tlakom, aby robil iné.
Preto pre kazateľa sú absolútne nevyhnutné dve veci: (1) presvedčenie, že služba Slova a modlitby sú jeho kľúčové aktivity a (2) určitá schopnosť aplikovať Božie slovo do svojho vlastného života a do života iných. Táto kombinácia života a učenia je mocná a účinná v Božích rukách (1Tm 4:11-16).
2. Kazateľ a Božia cirkev
Práca kazateľa v Skutkoch 20 je oveľa rôznorodejšia, životnejšia a náročnejšia, ako si často myslíme. Jadrom je intímne zdieľanie života so zborom. Do kazateľovej náplne patrí milovať ľudí, viesť ich, byť im príkladom, presviedčať ich o pravde a nabádať ich, aby ju spoločne aj žili.
Keď som bol 17. novembra 1989 na predordinačnom pohovore v Rade Cirkvi bratskej v Prahe, prvá otázka bola, či milujem ľudí. To je veľmi podstatné. Kazateľ je totiž viac, ako len učiteľ Biblie. Bohu nejde len o to, aby sa jeho slovo vyučovalo, ale aby jeho ľud bol budovaný v poznaní, láske, jednote a zrelosti, kde každá súčasť plní svoju funkciu (Ef 4:11-16). Kazatelia musia byť ľudia ľudí. Nestačí mať rád Bibliu a rád ju učiť. Je treba zdieľať život, ktorý s tým súvisí. Skutky 20 sú toho plné. Pavol tam opisuje, ako žil s Efezanmi, ako s nimi pracoval, ako ich napomínal a so slzami varoval. Efezania neboli jeho poslucháčmi, ale jeho rodinou. Ak nemáš rád ľudí, tak nebuď kazateľom.
3. Kazateľ a ochrana
S prácou učiteľa pravdy je úzko spojená aj úloha odhaľovať chyby (Sk 20:28-31; Tit 1:9). O to pri pastorácii ide stále. Nepravda ľudí poškodzuje a šíri sa hlavne za účelom zisku jej učiteľa. Puritán, Thomas Watson, napísal: „Kazatelia musia byť nielen „pastormi,“ ale „proeliatores“ (=bojovníci). V jednej ruke musia držať chlieb života a „kŕmiť Božie stádo;“ v druhej ruke musia držať meč Ducha a bojovať proti chybám, ktoré so sebou prinášajú záhubu.“ (T. Watson, The Beatitudes. Edinburgh: Banner of Truth, 1971, s. 16).
Tu je však namieste aj upozornenie: Nie je dobré, ak si v službe obľúbime kontroverzie. To nepovedie k zdraviu zboru ale k deštrukcii. Je však životne dôležité, aby kazateľ mal „žalúdok“ na vyjadrenie nesúhlasu, keď je to nevyhnutné. Vlci sa vyskytujú stále a sú veľmi nebezpeční najmä pre slabých a nedospelých kresťanov.
4. Kazateľ a vek
Vek je dôležitým faktorom v službe. V Skutkoch 20 hovorí Pavol so staršími. Boli to zrejme aj vekom starší ľudia. Jedným z hlavných dôvodov, prečo si mladí ľudia nevedia predstaviť seba v úlohe kazateľa, je to, že ešte nie sú dosť starí. Biblia predpokladá, že tak ako starší ľudia preberajú zodpovednosť za svoju rodinu, tak aj starší ľudia preberú zodpovednosť za Božiu rodinu. Preto nie je prirodzené, aby sa niekto vo svojich dvadsiatych rokoch cítil dobre ako kazateľ zboru ľudí rôzneho veku. To neznamená, že mladší nedokážu niesť takú zodpovednosť, ale je to ťažké. Preto Pavol dáva pokyny Timotejovi, ako sa má správať, aby sa na neho nedívali zvrchu lebo je mladý (1Tm 4:11-5:2).
Ešte stále sa necítim byť vo všetkom kompetentný, ale najmä čo sa týka jednania s ľuďmi vo veku 53 cítim oveľa menej obáv, ako keď som mal 33. Iste je to aj skúsenosťami, ale jednoducho aj tým, že som mal viac narodenín.
Ako by teda človek v dvadsiatych alebo tridsiatych rokoch mal zhodnotiť svoju vhodnosť? Rozhodujúcou otázkou nie je: „Viem si predstaviť seba ako kazateľa zboru?“ Lepšia otázka je: „Dokážem vykonávať užitočnú službu medzi svojimi vrstovníkmi?“ Ak dokážeš vykonávať pastoračnú a učiteľskú službu medzi ľuďmi tvojho vlastného veku, je veľmi pravdepodobné, že postupne budeš môcť preberať väčšiu zodpovednosť aj za širší okruh ľudí.
Dajme to všetko dokopy
Máš nejakú schopnosť učiť Božie slovo? Robí ti to radosť? Miluješ ľudí? Konáš užitočnú službu medzi svojimi vrstovníkmi, ktorú iní uznávajú? Ak si odpovedal „áno“ na všetky tieto otázky, tak prečo nerozmýšľaš o tom, že sa staneš kazateľom? Biblia takú túžbu považuje za ušľachtilú (1Tm 3:1). Čo ti bráni urobiť ju svojou túžbou? Prečo takú možnosť neskúmaš ďalej aj s inými? Ak to už skúmaš, tak bude dobre, ak si budeš pestovať nasledovné veci.
1. Sebavzdelávanie
Stále viacej si uvedomujem, aké dôležité je, aby sa kazateľ neustále vzdelával. Maďari na to majú aj múdre príslovie: „Dobrý farár sa učí až do smrti.“ Ak ja sa neučím, tak iní nebudú zaujatí tým, čo učím. Ak nedokážem seba vzdelávať, tak asi nevydržím s celým nasadením 30-40 rokov v práci.
2. Skúmavá myseľ
Kazateľov najčastejšie napadajú dve choroby: (1) strácajú schopnosť počúvať, lebo stále rozprávajú a (2) ťažko menia svoje názory, lebo svoje myšlienky vždy prezentujú na verejnosti. Ja som na to našiel dva lieky: (1) predpokladám, že nerozumiem, alebo neverím skúmanému odseku Písma a (2) predpokladám, že neviem odpoveď na otázku, ktorú mi kladú. Takýto postoj mi pomáha pestovať si skúmavú myseľ.
3. Kapacita pre vzťahy
Kazateľovi nepomôže, ak bude vädnúcou a scvrkávajúcou sa fialkou. Je oveľa lepšie cítiť sa aspoň relatívne pohodlne pred očami verejnosti a mať dostatočnú kapacitu pre vzťahy. Ja som od prírody skôr nízkokapacitný čo sa týka množstva vzťahov. Svoju kapacitu pre vzťahy však úsilím môžeme zväčšovať.
4. Vyrovnávať sa so sklamaním
Keď sa Pavlovo varovanie o falošných učiteľoch, ktorí povstanú zvnútra cirkvi (Sk 20:31; 1Tm 1:6), stalo skutočnosťou, muselo to byť pre neho veľkým sklamaním. Predstav si, že investuješ tri roky do skupiny vedúcich, z ktorých niektorí sa odvrátia od pravdy a zneužijú cirkev pre svoj vlastný prospech. V kazateľskej službe prichádzajú také sklamania a tie je treba zniesť. Kazateľ musí z času na čas zniesť aj zopár úderov v záujme zboru. Schopnosť vyrovnať sa so sklamaním a zniesť útoky pramení z teologického presvedčenia o našej službe. Nie sú však zanedbateľné ani naše prirodzené danosti. Ak si od prírody skôr depresívny a citlivý človek, nezabúdaj sa chrániť a používať aj kompenzačné prostriedky.
5. Žiť so svojou priemernosťou
Väčšina kazateľov nie je vynikajúcich. Našťastie takí nemusia byť. Toto povolanie je o trpezlivosti, vytrvalosti, presvedčení a usilovnosti. Podobá sa skôr maratónu, ako šprintu. Väčšina kazateľov nie je špecialistom. Dosť veľa svojho času robia veci, ktoré by iní dokázali urobiť lepšie. Možno máš pocit, že keby si bol iný, bol by si oveľa účinnejší. Tieto veci by ťa však nemali odradiť od toho, aby si zvažoval, či úloha kazateľa nie je pre teba.
Kazatelia nemusia byť kópiami iných ani čo sa týka ich typu osobnosti, ani schopností. Kazatelia sú ako párky v lahôdkach. Každý má inú veľkosť, tvar, farbu aj príchuť. Jadro našej práce a presvedčenia musia byť rovnaké, ale prejavuje sa v rôznych osobnostiach, schopnostiach a temperamentoch.
Len niekoľko týždňov pred svojou ordináciou som bol na seminári so skvelým austrálskym kazateľom. Keď som si pred ním povzdychol, že ja taký nikdy nebudem, láskavo mi dal otvoriť a prečítať 1Tm 4:15: O to sa staraj a tomu sa venuj, aby tvoje napredovanie bolo všetkým zjavné. Položil dôraz na „napredovanie.“
Zodpovednosť je úžasná!
Študoval som aj iné ako teológiu a bol som aj iným ako kazateľom, ale neexistuje nič, čo by sa kazateľovaniu vyrovnalo. Je to náročné takmer po každej stránke. Stále je čo sa učiť. Stále sa dá robiť viac a lepšie. Nikdy nie je nuda. Výsada, zdieľať svoj život s inými, je výnimočná. Viac, ako toto všetko: Pán Ježiš si zožne bohatú úrodu zo slova, ktoré sejeme a modlitbami zalievame. Práve toto dáva všetkému ostatnému správnu perspektívu. Veľa povolaní na tomto svete je veľmi príťažlivých. Mnohé z nich poskytujú bezprostrednejšiu odmenu. Mnohé prinášajú väčší pocit uspokojenia a naplnenia. Nič sa však celkom nevyrovná tejto práci, ktorá v Ježišových rukách pretrvá naveky.
Porozmýšľaj o tom! A ak chceš, napíš mi na jan.henzel@cb.sk
