Myšlienky majú svoje dôsledky. Jednou z myšlienok, ktorá mala nebezpečné dôsledky, je predstava, že kresťanský biblický kánon bol ustanovený v roku 325 n. l. Nicejským koncilom pod vedením rímskeho cisára Konštantína. (Pomenovanie nicejský je odvodený od slova Nicaea, čo je latinský názov mesta Nikaia, kde sa koncil konal, pozn. prekl.)
Vznikla Biblia vďaka niekoľkým elitným biskupom, ktorí určili, ktoré knihy do nej zaradiť? Mali by sme rímskemu cisárovi pripísať zásluhu za vytvorenie Biblie? Nie. Táto nepravda sa používa na spochybňovanie pôvodu kánonu, čo podkopáva autoritu Biblie.
Bestseller Dana Browna Da Vinciho kód z roku 2003 vniesol túto myšlienku do našej kultúry a mnohí si teraz myslia, že Bibliu vytvoril Konštantín alebo Nicejský koncil. Brown si však tento príbeh nevymyslel. Iba ho prostredníctvom svojej fikcie ďalej šíri. (To isté platí aj o najnovšej knihe populárneho spisovateľa špionážnych románov Daniela Silvu s názvom Rád. Silva v autorskej poznámke priznáva: „Kresťania, ktorí veria v neomylnosť Biblie, budú nepochybne namietať proti môjmu opisu toho, kto boli evanjelisti a ako vznikli ich evanjeliá.“)
Nicejský koncil a kánon podľa histórie
Neexistuje žiadny historický základ pre myšlienku, že Nicejský koncil ustanovil kánon a vytvoril Bibliu. Zoznamy biblického kánonu z raného kresťanstva a iné rané dôkazy ukazujú, že kresťania sa sporili o rozsah biblického kánonu pred Nicejským koncilom i po ňom. Napríklad ani zoznamy pro-nicejských otcov, ako sú Cyril Jeruzalemský (okolo roku 350 n. l.) a Atanáz Alexandrijský (okolo roku 367 n. l.), sa nezhodujú v otázke zaradenia Zjavenia Jána. Žiadny z prvých záznamov z koncilu ani očití svedkovia (napríklad Eusébius alebo Atanáz) nespomínajú žiadne koncilové rozhodnutie, ktoré by stanovilo kánon.
V predslove k svojmu latinskému prekladu Judity Jeroným napísal:
Keďže sa však rozumie (legitur, doslova „sa číta“), že Nicejský koncil zaradil túto knihu medzi posvätné spisy, vyhovel som vašej prosbe (alebo skôr požiadavke!).
Mohol Jeroným narážať na formálne rozhodnutie zaradiť Juditu do kánonu? Nepravdepodobné.
Najstarší osvojitelia nicejskej ortodoxie – od Atanáza cez Gregora Naziánskeho, Hilaria z Poitiers až po samotného Jeronýma – Juditu do svojich zoznamov kanonických kníh nezaradili. Ak sa v Nikai rozhodlo o kanonickosti Judity, prví osvojitelia by ju zaradili medzi kanonické knihy. Ale nezaradili. Jeroným skôr pravdepodobne opisuje diskusie, v ktorých niektorí otcovia mohli Juditu označiť za kánonickú. V každom prípade sa tieto diskusie neskončili formálnym koncilovým rozhodnutím o rozsahu kánonu. Zdá sa však, že Jeronýmov výrok bol neskôr nesprávne pochopený v tom zmysle, že Nicejský koncil rozhodol o kánone. A to nás privádza k zvyšku príbehu.
Nicejský koncil a kánon podľa legiend
Zdroj tejto myšlienky sa objavuje v gréckom rukopise z konca 9. storočia s názvom Synodicon Vetus, ktorý má za cieľ zhrnúť rozhodnutia gréckych koncilov do tohto obdobia (pozri strany 2-4 tu). Andreas Darmasius priniesol tento rukopis z Morey v 16. storočí. Ján Pappus ho upravil a vydal v roku 1601 v Štrasburgu. Tu je príslušná časť:
Koncil zjavil kanonické a apokryfné knihy takto: položili ich vedľa Božieho stola v Božom dome, modlili sa a prosili Pána, aby na stole ostali Bohom inšpirované knihy a pod stolom tie nepravé; a tak sa aj stalo.
Podľa tohto prameňa má cirkev svoj kánon vďaka zázraku, ktorý sa stal v Nikai a v ktorom Pán spôsobil, že kanonické knihy zostali na stole a apokryfné alebo falošné sa nachádzali pod ním.
Z Pappovho vydania Synodicon Vetus sa tento citát rozšíril a citoval (niekedy ako pochádzajúci od samotného Pappa, nie z gréckeho rukopisu, ktorý redigoval!) a nakoniec sa dostal do diel významných mysliteľov, ako bol Voltaire (1694 – 1778). V treťom zväzku svojho Filozofického slovníka (anglický preklad tu) v časti „Rady“ (1. oddiel) píše:
Takmer podobným spôsobom otcovia toho istého koncilu rozlišovali autentické knihy Písma od apokryfných. Po tom, čo ich všetky postavili na oltár, apokryfné knihy padli na zem samé od seba.
O niečo neskôr v 3. oddiele Voltaire dodáva:
Už sme spomenuli, že v dodatku k Nicejskému koncilu sa píše, že otcovia, ktorí boli veľmi zmätení ohľadom toho, ktoré knihy Starej a Novej zmluvy sú autentické a ktoré apokryfné, ich všetky položili na oltár a knihy, ktoré mali odmietnuť, padli na zem. Aká škoda, že sa taká pekná skúška stratila!
Voltaire už skôr spomína, že koncil zvolal Konštantín. V Nikai teda otcovia modlitbou a zázrakom odlíšili kanonické knihy od apokryfných. Uverejnenie Pappovho vydania Synodicon Vetus z roku 1601 – a následné citovanie zázraku v Nikai, najmä Voltairom v jeho Slovníku – je zrejme dôvodom, prečo Dan Brown mohol udalosti podať tak farbisto a prečo mnohí ďalší túto legendu naďalej udržiavajú.
Otázka autority
Keďže naša kultúra sa stáva stále sekulárnejšou, mnohí budú naďalej spochybňovať pôvod Biblie a najmä úlohu raného kresťanstva pri formovaní kánonu. Hoci história kánonu je na niektorých kritických miestach trochu chaotická, neexistuje dôkaz, že ho vytvorilo niekoľko kresťanských biskupov a cirkví, ktoré sa zišli v Nikai v roku 325.
V tomto veku sa musia kresťania pripraviť správne premýšľať a s istotou tvrdiť, že biblický kánon je Božím dielom, ktoré cirkvi uznali v priebehu mnohých rokov. J. I. Packer povedal: „Cirkev nám nedala kánon o nič viac, ako nám sir Isaac Newton dal gravitačnú silu.“
ODPORÚČANÉ ČÍTANIE:
- Ed Gallagher a John D. Meade, The Biblical Canon Lists from Early Christianity: Texts and Analysis (OUP, 2018).
- F. F. Bruce, The Canon of Scripture (IVP, 1988).
- Timothy Paul Jones, How We Got the Bible (Rose Publishing, 2015). Rozhovor s Timothym Paulom Jonesom.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
