Oslava obyčajného kresťanstva
Na seminári som mal profesora, ktorý mal talent ponižovať prvákov. Užíval si, keď im mohol ukázať, že nech im ich učitelia v nedeľnej škole a zbore vraveli čokoľvek, nie sú výnimoční. Bol v tom taký dobrý, že si na tom vybudoval reputáciu.
Provokoval a polarizoval. Svojich kritikov nemal len v kampuse, ale aj mimo neho. Niektorým sa zdal nafúkaný a zaťatý, no iní ho mali veľmi radi. Nie preto, že sa pohyboval na tenkej čiare medzi aroganciou a užitočnou provokáciou, ale pretože im otvoril oči.
Najprv ich pokoril svojimi údermi. Boli bolestivé a mätúce, no priviedli ich k pokore a prijatiu nepríjemnej pravdy. Šokujúce slová profesora sa nakoniec ukázali ako údery priateľa. Mal pravdu. Neboli takí výnimoční — nie tak, ako si to o sebe zvyknú študenti (a väčšina ľudí) myslieť.
(Nie) Si výnimočný
Jednou z prvých myšlienok, ktorú mnohí z nás počúvali ako opakujúci sa refrén v knihách pre deti, v speve rodičov (a predovšetkým starých rodičov) a pravdepodobne aj ako posolstvo nedeľnej školy bola: si výnimočný.
Kus pravdy v tom, samozrejme, je. Si výnimočný — ako človek, a hlavne ako vykúpený — spôsobmi, ktoré prispievajú k sláve Boha. V porovnaní so zvieracou ríšou stvoril našu ľudskú rasu Boh výnimočnú. Stvoril ju na svoj vlastný obraz. Dokonca aj anjeli žasnú nad milosťou, ktorú sme prijali v Kristovi (1Pt 1:12). V Kristovi si, bezpochyby, pre Boha výnimočný — bol si vyvolený už pred stvorením sveta a potom vykúpený Kristovou obetou dve tisícročia predtým, než si sa vôbec narodil. Si trikrát tak výnimočný vďaka obnovujúcej práci Ducha Svätého.
Ježiš zomrel pre svojich priateľov (Jn 15:13), svoje ovce (Jn 10:14-15), svoju nevestu (Ef 5:25). Miloval cirkev svojou špeciálnou láskou a dal za ňu seba samého. „Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach — veď milosťou ste spasení!“ (Ef 2:4-5) V Kristovi nie si len ľúbený, si veľmi milovaný.
Na ľudskej úrovni sú deti výnimočné pre svojich rodičov a starých rodičov. Je to tak. Je to súčasťou dobrého Božieho plánu.
Stojí za zmienku povedať, že existuje skupina ľudí, ktorí pochybujú o sebe, a svätcov, ktorí majú problém veriť, že sú výnimoční spôsobom, na ktorom ozaj záleží. Život na tomto svete ich zrazil na kolená, alebo možno len jednoducho zistili, že nízke sebavedomie môže poslúžiť ako dobrá výhovorka na hriech. Byť človekom, živým človekom, je úžasné. Byť nazývaný dieťaťom živého Boha vďaka spojeniu s Jeho Synom len cez samotnú vieru je škandalózne. Vyvolený Bohom predtým, než si vôbec stihol spraviť niečo dobré alebo zlé! Čo je to za úchvatnú lásku?
Ach, ako sme len náchylní, ako tí prváci zo seminára, k tomu, aby nám tá výnimočnosť stúpla do hlavy a prejavila sa vo veciach, ktoré slúžia telu a nie Duchu.
Nie tak výnimočný
Keď ako hriešnici rozjímame nad našou vlastnou výnimočnosťou, zvyčajne nad ňou neuvažujeme vo vzťahu k zvieratám alebo anjelom, alebo čo znamená byť v Kristovi, alebo o konkrétnej výnimočnosti pre rodinu a priateľov. Naopak, často si myslíme, že sme výnimoční v porovnaní s inými ľuďmi — vďaka svojim kvalitám, svojim talentom, svojim úspechom, svojim schopnostiam. Sú to zvony, ktoré zvonia pre našu vlastnú slávu.
V tomto bode potrebujeme počuť jasný a niekedy aj mocný hlas v láske: „Nie si tak výnimočný.“ Nie si výnimkou v základných zákonoch a nariadeniach ľudskej spoločnosti a ako kresťan nie si výnimkou v základných spôsoboch a vzoroch kresťanského života. Nie si nad ostatnými pešiakmi sveta ani cirkvi. Nie si výnimočný spôsobmi, ktoré si v tichosti nahováraš. Nie si výnimočný ani tak, že by kvôli tvojim kvalitám nemalo byť obyčajné, každodenné a normálne kresťanstvo kľúčové. Nie si až tak výnimočný. Nemáš vydláždenú špeciálnu cestu do neba ani cez pasce tohto sveta.
Spomeň si na Ježiša. On je s istotou Otcovým výnimočným Synom. Ak by mal niekto žiadať špeciálne privilégiá, bol by to božský Syn. Avšak! On nelipol na svojej rovnosti s Bohom ako na nejakom privilégiu, ktoré malo slúžiť len Jemu, alebo ako na nejakej výhovorke, aby sa ospravedlnil zo svojej misie. Nepožiadal si o priepustku z chudoby, utrpenia alebo dokonca týrania. On „bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:6-8).
Označujeme sa za Jeho učeníkov a zároveň predpokladáme, že sme väčší než náš Majster?
Nevhodná výnimočnosť
Ako môžeme rozpoznať, či sme si prisvojili výnimočnosť na tých správnych miestach a v tých správnych spôsoboch? Jeden z testov je, či si vravíme, že sme výnimoční vo veciach, ktoré sú ľahké a vhodné pre telo. Očakávam, že dosiahnem svoje, lebo som výnimočný? Mali by ma ostatní nasledovať kvôli mojej výnimočnosti bez toho, aby som si získal ich dôveru?
Iný spôsob: Mám rád výnimočnosť ľudstva a kresťanstva len vtedy, ak ide o mňa, no nie vtedy, keď ide o tých, ktorých mám najväčší problém zniesť?
To nás dostáva k jednému z najlepších indikátorov pokory: naše vnímanie cirkvi. Nie ako vnímaš veľkú, univerzálnu cirkev s veľkým C, tú, ktorú je jednoduchšie milovať. Ale tvoju cirkev. Tvoj zbor, do ktorého ťa dal Boh. Ľudí, ktorých vybral Boh, aby sa objavili a potom znovu a znovu v tvojom skutočnom životnom príbehu. Tie tváre. Ten zbor. Všetky tie frustrácie a nevhodnosti, ktoré vnímaš čím ďalej tým viac.
Keď sa zamyslíš nad kresťanmi, ktorých poznáš, s ktorými každý týždeň uctievaš a stoluješ, máš pocit, že si v porovnaní s nimi výnimočný? Alebo, že si výnimočný s nimi?
Patriť skutočne k Jeho Telu
Miestne zbory sú úžasne pokorujúce kolektívy. Jeden z hlavných spôsobov, akým Boh našu dušu okresáva, udržiava vo forme a pripravuje na prijatie svojej pokorujúcej ruky, keď zostúpi, je cez skutočnú príslušnosť ku konkrétnemu nedokonalému miestnemu telu veriacich. Skutočne sa pridaj, patri tam. Ako ovečka zo stáda. (Týka sa to aj pastorov. Tí pokorní sa považujú najprv za ovcu a nie pastiera. Netešia sa z toho, že sa im poddávajú duchovia vo veľkých misijných skutkoch, ale z toho, že je ich meno napísané v nebesiach (Lk 10:20).)
Medzi požehnaniami existuje aj jeden dar, ktorý nám ponúka chaotický a často náročný život miestneho zboru. Ak ho prijmeme, bude nám pravidelne pripomínať, že nie sme výnimoční, nie tým pokrúteným spôsobom, ako si to nahovárame. Pre Boha sme výnimoční s týmito ľuďmi a nie v porovnaní s nimi.
Tento triezvy život miestneho zboru nám pripomína, aké dobré je byť normálny a mať na pamäti, pre svoje dobro, že žiaden kresťan nie je vyňatý z normálneho kresťanstva: z kajania, z viery v Krista, z ktorej máme odpustenie, z neustálej pomoci Jeho Ducha, z nasýtenia nášho života Božím Slovom, z denného využívania Jeho naslúchania počas modlitby a z pravého prislúchania k Jeho Telu v miestnom zbore.
Dobré byť normálny
Bratia a sestry, pripomínajme si, ako často len potrebujeme, že sme ozaj výnimoční, no zároveň, že nie sme výnimoční až tak. Nie spôsobmi vhodnými pre naše telo.
Oslavujme, že sme výnimoční spoločne s Ježišovou cirkvou. Ste výnimoční — vy všetci. Ježiš miloval cirkev a položil za ňu svoj život. Položil ho za svoje ovečky. Vierou v Ježiša sme k Nemu pripojení a nie sme sami. V Ňom sme zároveň spojení aj s Jeho ľuďmi, Jeho nevestou, Jeho stádom. Miloval nás svojou špeciálnou, vyvolenou a efektívnou láskou.
Radujme sa v tejto výnimočnosti a umierajme hriešnemu pokušeniu myslieť si, že sme výnimoční spôsobmi, ktoré nafukujú naše srdce namyslenosťou.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
