Z celého srdca vyznávam „doktríny milosti“ – bežný spôsob, ako označiť päť právd, ktoré opisujú spasenie ako dielo Božej milosti od začiatku až do konca (niekedy sa označujú ako „päť bodov kalvinizmu“). Napriek tomu pôsobím ako pastor v cirkvi, kde existujú rozdielne názory na Božiu zvrchovanosť, najmä pokiaľ ide o spasenie. Približne tretina členov môjho zboru vie, čo sú doktríny milosti, a z celého srdca s nimi súhlasí; ďalšia tretina vie, čo sú, ale nesúhlasí s nimi; a zostávajúca tretina o nich vie málo alebo vôbec nič.
Na jednej strane chcem zachovať jednotu v evanjeliu o ukrižovanom Kristovi, aby sa tí, ktorí majú odlišné názory na Božiu zvrchovanosť, cítili ako plnoprávni a rovnocenní členovia cirkvi.
Na druhej strane si prajem, aby celý zbor prežíval radosť z toho, že pozná, čo Biblia o tejto téme učí. Nielenže považujem biblické zdôvodnenie doktrín milosti za veľmi silné, ale zároveň ich považujem za mimoriadne praktické. Možno sa na nich nemusíme zhodovať, aby sme dosiahli základnú jednotu vo viere, ale to, ako človek vníma Božiu zvrchovanosť nad spásou, rozhodne nie je bezvýznamné.
Toto je napätie, ktoré pociťujem pravidelne, keď sa snažím viesť svoj zbor (predpokladám, že je veľa pastorov, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii). Z tohto dôvodu som zostavil zoznam deviatich aspektov, resp. v niektorých prípadoch dôsledkov, doktrín milosti, na ktorých by sa podľa mňa mal zhodnúť celý náš zbor. Najskôr však jedno presvedčenie a jedna poznámka.
Som presvedčený, že doktríny milosti sa v konečnom dôsledku netýkajú Božej zvrchovanosti, ale Božej slávy.[i] Zistil som, že mnohí kresťania radi podporujú prvoradý význam Božej slávy, bez ohľadu na to, čo si myslia o konkrétnych aspektoch Božej zvrchovanosti v spasení.
Tu je teda zoznam deviatich právd, o ktoré by sa náš zbor mal najviac starať, pokiaľ ide o Božie spasiteľské dielo:
1. Za žiadnu časť nášho spasenia nám nepatrí žiadna zásluha
Ani tvoja morálka, ani tvoj zdravý rozum, ani tvoja pokora či sebauvedomenie, ani tvoja ľútosť nad hriechom, ani vážnosť, s akou berieš Boha – žiadna z týchto vecí ti nedáva dôvod na chválenie sa. Boh koná tak, „aby sa nik pred Bohom nevystatoval“. Radšej: „ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi“ (1Kor 1:29,31). Ak nám náš pohľad na spasenie ponecháva akýkoľvek priestor na chválenie sa, nepochopili sme spasenie správne!
2. Nezaslúžime si Božiu milosť
Tvoje rozhodnutie veriť v Ježiša, hoci ostatní sa tak nerozhodli, v žiadnom prípade neznamená, že si viac zaslúžiš Božiu milosť. Ježišova smrť za hriešnikov, ako sme my, by nás mala napĺňať pokorou a úctou. Pavol hovorí: „lebo všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu. Ospravedlňovaní sú zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi“ (Rim 3:23-24). A ďalej: „Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval“ (Ef 2:8-9).
3. Spasenie so sebou prináša skutočnú zmenu v podstate človeka
Biblický termín pre to je znovuzrodenie (pozri Tít 3:5) a pripomína nám, že spása nikdy nie je len rozhodnutím uveriť alebo žiť inak. Je to Božie dielo, ktoré zahŕňa radikálnu, nadprirodzenú zmenu. Ako povedal Ježiš Nikodémovi: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Jn 3:3). Bez znovuzrodenia, ktoré je výlučne Božím dielom, je pre človeka nemožné kajať sa a uveriť.
4. Skutočná spása prináša duchovné ovocie
Skutočná spása človeka sa neprejavuje len prijatým rozhodnutím, vyslovenou modlitbou, prijatým záväzkom alebo súhlasom s nejakou doktrínou, ale „ovocím“, ktoré prináša Duch Svätý (Ga 5:22-23). Patrí sem ovocie neustálej dôvery v Ježiša, ochota kajať sa z hriechov a túžba ctiť a oslavovať Boha. Hoci Boh určite môže v procese spásy jednotlivca použiť veci ako rozhodnutie, modlitbu alebo záväzok, Biblia nám nikdy nehovorí, aby sme na takéto veci hľadeli ako na dôkaz spasiteľnej viery. Aby sme rástli v istote, Peter nám radí, aby sme k svojej viere pridali cnosť, poznanie, sebaovládanie, vytrvalosť, zbožnosť, bratskú lásku a lásku (2Pt 1:5-7). Potom hovorí: „Ak totiž toto všetko máte a ak to máte v bohatej miere, nebudete nečinní a neplodní v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista. Kto to však nemá, je slepý, krátkozraký a zabúda na to, že bol očistený od svojich niekdajších hriechov. Preto sa tým viac usilujte, bratia, upevniť svoje povolanie a vyvolenie. Keď to budete robiť, nikdy sa nepotknete“ (2Pt 1:8-10).
5. Dokonané dielo Krista je základom našej nádeje
Konečným základom vašej nádeje, že v Kristovi bezpečne dôjdete až do konca, nie je vaše vlastné odhodlanie, vážnosť ani morálny charakter, ale dokonané dielo Krista a všetky Božie sľuby v ňom. Ako slávne povedal Robert Murray M’Cheyne: „Za každý pohľad na seba sa desaťkrát pozri na Krista.“ Nielenže sme spasení tým, že hľadíme na Krista, ale aj istotu nachádzame v tom, že na neho neustále hľadíme: na jeho spasiteľné dielo, na jeho osobu, na jeho slová a na jeho sľuby. Ježiš povedal: „Všetci, ktorých mi dáva Otec, prídu ku mne, a toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Jn 6:37). A: „Ja im dávam večný život a nezahynú naveky, nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10:28).
6. Pri evanjelizácii sme závislí od Božieho Ducha
Boh sa rozhodol použiť nás na šírenie evanjelia, a preto máme zodpovednosť vyzývať druhých, aby naň reagovali, a modliť sa za ich spásu. Nakoniec však nemôžeme nikoho spasiť. V našom evanjelizačnom úsilí by sme mali byť usilovní a vytrvalí, ale žiadne prosby, presviedčanie ani nátlak nemôžu nikomu dať nový život v Kristovi. Pôsobiť musí Boh, čo znamená, že všetka sláva patrí jemu. Ako povedal Pavol: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dáva vzrast. A tak nič nie je ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, iba Boh, ktorý dáva vzrast“ (1Kor 3:6-7).
7. Boh riadi všetko podľa svojej zvrchovanej vôle
Viera v toto vám pomáha zažiť nádej, pokoj, silu a útechu od Boha, ktorý nielenže pozná budúcnosť, ale ktorý suverénne a tajomným spôsobom uskutočňuje všetko podľa svojho dokonalého plánu – dokonca aj to, čo je priamo spôsobené ľudským hriechom a pôsobením diabla. Boh nie je pôvodcom hriechu a nemožno ho obviňovať za hriech ani zlo. Zároveň Písmo učí, že nič sa nedeje bez jeho vôle ani mimo jeho zvrchovanej vlády. Ani nič nemôže zmariť jeho zámery. Preto nič nie je skutočne náhodné, chaotické ani bezvýznamné. To je základom toho nádherného sľubu v Liste Rimanom 8:28: „Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.“ Boh „koná všetko podľa zámeru svojej vôle“ (Ef 1:11).
8. Modlitba je potrebná a účinná
Modlitba je potrebná a účinná nie preto, že by sme ovládali Boha a budúcnosť, ale preto, že sa Boh rozhodol uskutočňovať svoje zámery (aspoň čiastočne) prostredníctvom našich modlitieb. Modlitba nás vťahuje do tajomstva toho, ako Boh uskutočňuje svoju zvrchovanú vôľu. Toto tajomstvo môžeme odmietnuť a odkloniť sa od Písma najmenej dvoma spôsobmi. Môžeme sa takmer vôbec nemodliť, lebo si myslíme, že naše modlitby sú v podstate bezvýznamné vzhľadom na Božiu nadradenú zvrchovanosť. Alebo môžeme urobiť chybu, keď si myslíme, že naše modlitby určujú budúcnosť, pokiaľ sa modlíme s dostatočnou vierou. Písmo nás naopak učí, že Boh odpovedá na modlitby podľa svojej vlastnej zvrchovanej múdrosti a načasovania, no zároveň nás vyzýva, aby sme sa na neho obracali so svojimi potrebami. Ako povedal Ježiš: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá dobré dary váš nebeský Otec tým, čo ho prosia!“ (Mt 7:11).
9. Sme zodpovední za svoje rozhodnutia a činy
Toto súvisí s predchádzajúcim bodom, hoci tu uvažujeme v širšom kontexte než len o modlitbe. Reformovaný pohľad na Božiu zvrchovanosť v žiadnom prípade nepopiera ľudskú zodpovednosť ani to, že Boh používa rôzne prostriedky na uskutočnenie svojich zámerov. Napríklad sme zodpovední za to, aby sme vložili svoju vieru do Krista a „všemožne sa usilovali“ rásť v zbožnosti (2Pt 1:5). Sme tiež zodpovední za to, aby sme slobodne zvestovali evanjelium všetkým ľuďom a vyzývali ich k odpovedi, vedomí si toho, že „každý, kto by vzýval Pánovo meno, bude spasený“ (Rim 10:13). Stručne povedané, Božia zvrchovanosť nikdy nie je ospravedlnením nečinnosti, nevery alebo apatie.
Záver
V našej cirkvi hovorím, že mojím cieľom je dôsledne prezentovať pohľad na Boha, ktorý je biblický a veľkolepý, aj keď nás to mätie, pokoruje, napráva a napĺňa úžasom. To je cieľom týchto deviatich vyhlásení. A hoci som zistil, že má veľkú hodnotu zaoberať sa jemnými nuansami doktrín milosti, a dúfam, že to tak budú vnímať aj moji veriaci, keď budú študovať a učiť sa Božie slovo, mojou najväčšou starosťou o nich nie je to, aby sa stali ortodoxnými kalvinistami. Mnohí v mojom zbore nikdy nebudú vyjadrovať Božiu zvrchovanosť nad svojou spásou podľa slovnej zásoby použitej na Dortrechtskej synode. Napriek tomu môžu spoznať Boha, ktorý je veľký a slávny, a tak byť primerane pokorení a naplnení radosťou pri pohľade na neho v Kristovi.
[i] Tým sa nepopiera, že Božia zvrchovanosť je dôležitým aspektom jeho slávy. Skôr to zdôrazňuje skutočnosť, že naším konečným cieľom nie je len presadzovať určitý pohľad na Božiu zvrchovanosť, ale vidieť a zvestovať Božiu slávu. V tomto duchu John Dillenberger poznamenáva, že John Calvin naliehal na katolíckeho biskupa Sadoleta, aby „predložil [človeku] ako hlavný motív jeho existencie horlivosť zviditeľňovať Božiu slávu“. Ako cituje John Piper, 21 Servants of Sovereign Joy: Faithful, Flawed, and Fruitful (Crossway, 2018), 96 (zdôraznenie v origináli).
