Poznámka redaktora: Článok patrí do série Päť dôvodov prečo neučeníkujeme.
Pred niekoľkými rokmi požiadal časopis Christianity Today Johna Stotta, aby zhodnotil rast evanjelikálnej cirkvi. Odpovedal takto:
Odpoveď znie: „Rast bez hĺbky.“ Nikto z nás nechce spochybňovať mimoriadny rast cirkvi. Bol to však zväčša rast číselný a štatistický. Nedošlo však k dostatočnému rastu v učeníctve, ktorý by bol porovnateľný s rastom počtu.
Žiaľ, po mnohých rokoch toto hodnotenie stále platí. Hoci náš rast je široký ako oceán, často je hlboký asi ako kaluž. Prečo je to tak? Čo sa deje zle? V nasledujúcich článkoch navrhnem päť dôvodov, prečo nečiníme učeníkov – alebo aspoň prečo to nerobíme dobre.
Ale najprv, aký je biblický dôvod pre učeníctvo? Je ich veľa, ale kľúčovou pasážou je Matúš 28:18-20:
Ježiš pristúpil [k jedenástim učeníkom] a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“
Otázka znie, či sa tento príkaz („choďte a získavajte učeníkov…“) vzťahuje len na jedenásť učeníkov, ku ktorým Ježiš hovoril? Alebo sa vzťahuje na každého kresťanského učeníka?
Niekedy preklady vyvolávajú dojem, že príkaz kladie dôraz na slovo „choďte“ – a práve tak sa tento verš stal katalyzátorom moderného misionárskeho hnutia. Hlavným slovesom vety je však „získavajte učeníkov“. Jeden komentátor to vyjadruje takto: „Ježišovo poverenie sa tu v zásade netýka misie tam niekde v inej krajine. Je to poverenie, ktoré robí z vytvárania učeníkov bežný program a prioritu každej cirkvi a každého kresťanského učeníka.”
D. A. Carson prichádza k rovnakému záveru:
Príkaz je daný prinajmenšom Jedenástim, ale Jedenástim v ich vlastnej úlohe učeníkov. Preto sú to paradigmami pre všetkých učeníkov. . . . Je záväzný pre všetkých Ježišových učeníkov, aby robili druhých tým, čím sú oni sami – učeníkmi Ježiša Krista.
Čo ma privádza k znepokojujúcej otázke. Ak sám Pán Ježiš prikázal každému kresťanovi „získavať učeníkov“, prečo to nerobia všetci? Čo bráni tomu, aby sa naše zbory stali prekvitajúcimi spoločenstvami činiteľov učeníkov?
Dovoľte mi navrhnúť päť dôvodov – jeden teraz a štyri budú nasledovať v budúcich článkoch.
Prečo neučeníkujeme? Pretože kážeme lacnú milosť
Určite si spomínate na Dietricha Bonhoeffera, nemeckého kazateľa a teológa. Lacnú milosť definoval takto: „Lacná milosť je kázanie odpustenia bez vyžadovania pokánia, krst bez cirkevnej disciplíny. Účasť na Večeri Pánovej bez spovede. Lacná milosť je milosť bez učeníctva, milosť bez kríža, milosť bez Ježiša Krista“ (The Cost of Discipleship, 43-44).
Keď sa vo vašom miestnom zbore káže evanjelium, čo počujú vaši ľudia? Počujú: „Samozrejme, že si zhrešil. Ale teraz je všetko odpustené. Ježiš zaplatil cenu za tvoj hriech. Takže o všetko je postarané.“
Potiaľto je to v poriadku. Avšak potiaľto to nie je dostatočne ďaleko. Problém je v tom, že toto evanjelium neobsahuje žiadnu požiadavku na učeníctvo. Nie je v ňom žiadna požiadavka pokánia. Žiadna požiadavka svätosti. Nie je to v rozpore s Ježišovým naliehaním v Markovi 8:34? „Ak ma niekto chce nasledovať, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“
Ako hovorí stará pravda, milosť je síce zadarmo – ale nie je lacná. Ježiša stála život. A bude stáť aj náš život, ak ho chceme nasledovať. Pozvanie je síce určené všetkým, ale prijali ho len tí, ktorí poslúchli Ježišovu výzvu – zaprieť seba a vziať svoj kríž.
A otázka znie: Učíme toto evanjelium v našich miestnych zboroch? Obsahuje naše evanjelium požiadavku učeníctva? Alebo si pri verši Mk 8:34 iba hlasno odkašleme a odsunieme ho do poznámky pod čiarou dúfajúc, že si ho nikto nevšimne, kým sa nepodpíše na vybodkovanú čiaru? Znižujeme cenu učeníctva v nádeji, že si ho kúpia viacerí?
Ďalšia súvisiaca otázka: Hovoríme o Božej láske ako o „bezpodmienečnej“? Ak to robíme, nevedomky prispievame k problému lacnej milosti. V istom zmysle totiž Božia láska vôbec nie je bezpodmienečná. Počúvajte, čo k tomu hovorí David Powlison: „Hoci je pravda, že Božia láska nezávisí od toho, čo robíte, veľmi závisí od toho, čo pre vás urobil Ježiš Kristus. V tomto zmysle je veľmi podmienená. Ježiša to stálo život“ (God’s Love: Better than Unconditional, 11).
Ak nebudeme učiť o „podmienenosti“ Božej lásky, budeme podávať lacnú milosť. Milosť, ktorá nevyžaduje radikálnu poslušnosť, iba ospalé prikyvovanie. Milosť, ktorá nedokáže vyburcovať, iba uspať.
Evanjelium nie je podmienečné („Ak ma budeš poslúchať, budem ťa milovať“). Ale nie je ani bezpodmienečné („Milujem ťa bez ohľadu na to, či ma poslúchaš“). Evanjelium je protipodmienečné („Milujem ťa, aj keď si ma neposlúchol, lebo môj Syn ma poslúchol.“). A poslušnosť Syna v našom mene nás pomkýna k láske a poslušnosti. Ako povedal Ježiš: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14:15).
Obávam sa, že v našej evanjelizačnej túžbe získať od ľudí „rozhodnutia“ sme možno mnohé z týchto „rozhodnutí“ urobili bezvýznamnými. Jedna vec je „modliť sa modlitbu“, úplne iná vec je pokánie a viera. Je oveľa ľahšie šliapať po cestičke vystlanej kobercom, ako kráčať po ceste Kalvárie.
Ako môžeme urobiť milosť „drahšou“?
Čo by sme teda mali urobiť (ak to môžem takto povedať), aby sme milosť zdražili?
Po prvé, keď hlásame evanjelium, je lákavé hlásať len Kristovu identitu a poslanie („Ježiš je Boží Syn a zomrel za hriešnikov, ako si ty.“). Musíme však hlásať aj jeho povolanie: „Ak ma niekto chce nasledovať, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mk 8:34).
Nech nikto v našom zhromaždení nepochybuje: kresťan dokazuje túto skutočnosť tým, že zaprie sám seba a vezme svoj kríž. To znamená, že pri hlásaní evanjelia nesmieme zabúdať na spôsob, akým ho hlásal sám Ježiš. Vyzýval ľudí, aby činili pokánie, ako aj aby verili (Mk 1:15). Tieto dve veci sú neoddeliteľné. V našom kázaní medzi ne nikdy nesmieme vbíjať klin, akoby „viera“ bola nevyhnutná na to, aby sa niekto stal kresťanom, a „pokánie“ potom bolo voliteľným doplnkom pre naozaj zanietených kresťanov. Ani o jednom sa nedá vyjednávať.
Po druhé, keď sa nás ľudia pýtajú, ako vedia, že sú naozaj v Kristovi, nepoukazujme na odriekanú modlitbu alebo prejdenú uličku. Biblickým základom uistenia je naše neustále kráčanie po ceste Kalvárie, nesenie kríža hanby a tiež prinášanie ovocia v súlade s pokáním (Mt 3:8).
Lacná milosť sa dá ľahšie „kúpiť“. Môže pomôcť naplniť naše zbory. Ale budeme sledovať, ako sa plnia ľuďmi, ktorí nie sú učeníkmi, ani nimi nijako zvlášť nechcú byť, a preto nemajú túžbu učeníkovať iných. Vytvoríme kultúru, v ktorej je učeníctvo v podstate nepodstatné.
Nabudúce napíšem o druhom dôvode, prečo neučeníkujeme.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
