Modlitba Pánova

Odpusť nám naše viny


HANES, Pavel: Odpusť nám naše viny

Budeme sa venovať prvej časti prosby „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“. Ak má byť naša modlitba inteligentná, musíme vedieť, čo chceme povedať. Čo nás náš učiteľ učí tým, že nám toto dáva do úst, keď sa modlime. Povieme si niečo o umiestnení tejto prosby a potom niečo o slove „vina“ a o slove „odpusť“.

Umiestnenie tejto prosby je pozoruhodné z prvého vážneho dôvodu. Problém hriechu je centrálny v našom vzťahu k Bohu. V skutočnosti keď sa povie slovo Boh, je takmer isté, že si človek spomenie na vinu, alebo hriech, alebo neposlušnosť, alebo strach zo smrti. Je to až taký centrálny problém, že Boh sa musel stať človekom a dostať telo na Vianoce, aby ho mohol potom obetovať na Veľkú noc. Bol by som rád, aby sme si toto vždy uvedomili, pretože Vianoce bez Veľkej noci sú len veľkým otáznikom nad kresťanstvom. A my kresťania by sme nikdy nemali zabudnúť na to, že Boh dostal telo, aby ho obetoval. Nie aby sa človeku lepšie žilo, aby naplnil zmysel nejakého života a aby bol šťastný a pod. Toto všetko bolo vedľajšie. Ježiš mal jediný cieľ. Prišiel, aby zomrel za hriech. Narodil sa, žil, aby zomrel za nás. A v tom je vidieť to centrálne postavenie hriechu.

Ale ako je možné, že Ježiš, ktorý nás učí modliť sa, to dal do druhej časti modlitby a to ešte za prosbu o chlieb. Ak tomu chceme rozumieť, tak sa musíme nad tým zamyslieť, pretože to nie je také samozrejmé. Je dôležité, aby sme videli miesto hriechu v živote kresťana. Treba si uvedomiť, že táto modlitba v prvom rade predpokladá pokánie. Nemôžte sa modliť „Otče náš“, pokiaľ ste v živote neurobili základné pokánie, ak váš život nezmenil základné smerovanie. Pokánie znamená zmenu zmýšľania. Človek sa stáva iným človekom, keď robí základné pokánie.

Táto modlitba predpokladá pokánie a preto môže byť hriech, otázka viny v druhej časti. Pretože človek, ktorý môže povedať „Otče, staň sa Tvoja vôľa, príď Tvoje kráľovstvo,“ ak neurobil pokánie, tak sa Bohu vysmieva, alebo vôbec nevie, čo vraví. Nemôžte povedať „staň sa Tvoja vôľa,“ a pritom zubami nechtami konať svoju vôľu. Pokánie sa tu predpokladá, preto otázka viny, či dlhov, je na tom mieste, kde je.

Prosby v druhej časti sú pospájané spojkou „a“: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny a neuveď nás do pokušenia.“ Zdá sa, že Ježiš chce urobiť z druhej časti akúsi jednu prosbu. Chce ukázať, že chlieb, ten náš každodenný život, tie všetky podmienky fyzického život sú veľkou príčinou hriechu. A dá sa povedať, že ak ste robili základné pokánie a ste zmierený s Bohom, tak cez každodenný život, cez každodenný chlieb sú otvorené akési dvere do vášho života, cez ktoré prichádza pokušenie a hriech. Preto Ježiš hovorí jedným dychom, aby sme sa modlili: „Daj nám chlieb a odpusť nám naše viny.“ V Matúšovom evanjeliu v 6. kapitole, vo veršoch 31 a 32 hovorí: „Nevravte teda ustarostene: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme? Veď to všetko zháňajú pohania;  a váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete.“ Tu má pred sebou učeníkov a hovorí im : Nehovorte. Nestarajte sa. Netrápte sa o to. Buďte schopní sústrediť sa na kráľovstvo Božie, to ostatné potrebujete, ale Otec sa o to postará.

Žalm 78 nám ukazuje, že keď Izraelci vyšli z Egypta, tak ich najväčší problém  na  púšti bol chlieb. Pokúšali silného Boha vo svojom srdci a  žiadali pokrm pre svoju dušu. Všimnite si, že ich pokrm, ich chlieb sa dostal do ich duše. Pokiaľ chlieb máme pre telo, tak je to v poriadku. Ale pokiaľ ten chlieb, ktorý jeme vchádza do našej duše, tak je zle. Pokiaľ nám naplňuje dušu to, aké mäso máme na obed, či je to správne ugrilované, alebo uvarené, tak ako to presne chceme, keď sme labužníci, gurmáni a nemôžeme si predstaviť sviatky bez takej kapustnice, akú my presne chceme, ak sa jedlo stáva našou modlou, tak je zle. Vtedy je ten chlieb v našej duši. V 1. liste Korinťanom v 10. kapitole je opísaná skúsenosť Izraela na púšti. Tam je napísané, že oni reptali, hundrali a hovorili, že naša duša nenávidí, má odpor k tomuto jedlu. Prejedli sa. Oni chceli niečo mastné. Dobré kvalitné mäso. Životná úroveň, to je chlieb. Sťažujeme si na zlú životnú úroveň. Ja nehovorím, že ekonomika nemá prosperovať a že nemáme pracovať na tom, aby to bolo lepšie. Ale ak to je prioritou našej duše, tak šťastní nemôžeme byť. Pokiaľ je naša životná úroveň prekážkou nášmu vzťahu k Bohu, tak niečo s nami ako kresťanmi nie je v poriadku.

Teraz sa pozrime na slovo „viny“. V gréčtine je požité slovo dlhy. Odpusť nám naše dlhy, dlžoby. Lukáš nehovorí o dlhoch, ale my budeme teraz hovoriť o dlhoch. Biblia nám ukazuje, že hriech má rôzne formy. A toto je veľmi dôležité, aby sme porozumeli, prečo nám Ježiš dáva do úst slová „odpusť nám naše dlhy“. Kresťan, ktorý robil pokánie a zmenil smerovanie svojho života… aké má dlhy voči Bohu? Má ich každý deň. Počíta Ježiš s tým, že budeme hrešiť každý deň? Keď nás učí modliť sa každý deň, tak ako keby chcel povedať: „Ja viem, že každý deň budete hrešiť.“ Poteší vás myšlienka, že každý deň môžete hrešiť? Alebo vám to pôsobí hrôzu? Pane Bože, ako môžem žiť, keď mám každý deň zhrešiť? A tu je hlavný problém. Reakcia na túto otázku. V Božích očiach nie je problém hriech. Problém je náš vzťah k hriechu – ak sme radi, že môžeme hrešiť.

Apoštol Jakub hovorí: „Však v mnohom  klesáme všetci. V mnohom  padáme, potkýname sa všetci.“ Keď to hovorí aj Jakub, brat Pánov, tak čo potom my? Klesáme, padáme každý deň. Tak čo chceš odo mňa? Aby som bol lepší? Veď takí sú všetci. Ale v skutočnosti sme celí šťastní, že so sebou nemusíme nič robiť a veľmi nám to vyhovuje. Problém však nie je hriech, ale to, že ti to vyhovuje, že si si zvykol hrešiť. To je na tom hrozné. V Matúšovom evanjeliu v 5. kapitole vo verši 48 Ježiš povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Mnohí kresťania sú preto takí dobrí vo svojich očiach, lebo nemajú normu, nemajú sa s kým porovnať. Alebo, norma je sused. Obyčajne si vždy na porovnávanie zvolíme tu časť života, v ktorej sme lepší, alebo v čom sú iní horší. My všetci vieme v čom sme lepší a v tom sa porovnávame. Ak sme horší, tak si povieme, nikto nie je dokonalý. Problém nie je v tom, že nie sme dokonalí, ale v tom, že sa nám to hodí. To je hanba. Ježiš zomrel, aby sme boli dokonalí. Ak si toto nedáme za cieľ, naše kresťanstvo nebude lepšie. Nebude lepšie medzi nami, pokiaľ si nedáme normu, akú nám dal Ježiš.

Naše dlhy vznikajú každý deň preto, že aj keď by sme poslúchali ako najlepšie vieme, nie sme takí, ako nás Boh chce. Viete čo je kresťanská poslušnosť? Poslušnosť je, keď počúvate vedenie Duchom Svätým. Samozrejme, že vedenie Duchom Svätým sa v zásade zhoduje napr. s 10 Božími prikázaniami. Aby ste sa nemýlili. Nehovorím, že keď niekto poslúcha Ducha Svätého, že nemôže zhrešiť. Lenže kresťanská poslušnosť nie je, že si dáte 10, alebo 25, alebo 600 prikázaní a zákazov a keď ich splníte, a tak ste dokonalí. O to sa snažili aj farizeji. A Ježiš ich nazval „vybielené hroby“. Kresťanský život je život podľa vedenia Duchom Svätým. Apoštol Ján hovorí, keď nás obviňuje naše srdce, tak vieme, že hovorí ku nám Boh. Keď nás neobviňuje, tak Boh je v našom živote mŕtvy. A to je hrozné. Samozrejme, keď si prestúpil jasne napísané prikázanie, tak nečakaj, že srdce ti to ešte bude pripomínať. Ak prestupujem písané prikázanie, tak prestupujem aj to, čo Boh od nás chce. Ale sú situácie, keď nemôžem ísť podľa toho čo je písané, pretože to nikde nie je napísané. Čo mám robiť vtedy? Na to je tu Duch Boží. Keď poslúchnem Ducha Božieho vo všetkom, to ešte neznamená, že nemám žiadny dlh.

Uvediem príklad.
V evanjeliu podľa Matúša, v 18. kapitole Ježiš opisuje príbeh: Privedený bol jeden dlžník, ktorý bol kráľovi dlžný 10.000 talentov. Herodes Antipas, kráľ, mal ročný príjem 200 talentov. Takže tento chudák otrok dlhoval tomu kráľovi v prepočte na dnešné platy viac ako 1 milión eúr.
Čo tým chcel povedať Ježiš? Chcel povedať, že keď ste dlžní voči Bohu, tak váš dlh je nekonečný. Ten si nemôžte splatiť dobrými skutkami. Preto sa musel Boh stať človekom, aby splatil nekonečný dlh nekonečným platidlom. Ježiš, ako Boh je to nekonečné platidlo, ktoré jediné môže splatiť môj hriech, ktorý je nekonečný.

Môj dlh je nekonečný a moje dobré skutky sú smiešne malé na to, aby som nimi mohol platiť. Zabudnite na dobré skutky. Tie sú nanič. V tom zmysle, koľko sme dlžní Bohu, sú nanič. Tie sú dobré pre moju ženu, pre moje deti, pre mojich susedov, blížnych. Keď som dobrý, pre nich je to dobré. Ale nie ako pláca za moje dlhy pred Bohom.
Keď hovoríme odpusť nám naše dlhy, tak vieme, že hovoríme o nekonečnom dlhu. Ale ako kresťania, keď vyznávame svoje dlhy, tak vieme, že sú za nás zaplatené. My vlastne aplikujeme tú plácu, ktorú Ježiš zaplatil na kríži za naše dnešné dlhy. Zároveň ďakujeme, že ten hlavný dlh, že som sa vzbúril proti Bohu, ten už je zaplatený. Biblia nám na to dáva jasné návody. Vyznávajte jeden druhému svoje hriechy. Je to čosi ako spoveď. Kresťanská spoveď je opísaná v Jakubovom liste 5:16, kde sa hovorí: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite  sa jeden za druhého.“ Problém je, keď začnete niekomu vyznávať svoje hriechy a ešte ste to nevyznali Bohu. Dávid sa modli v Žalme 32, takto: „Vyznám Hospodinovi svoje prestúpenia. A ty si odpustil neprávosti môjho hriechu.“

Keď hovoríme „odpusť nám naše viny,“ potrebujeme poznať svoje viny, svoje dlhy voči Bohu. Ale keď nám to len tak prejde ústa mi, odpusť naše viny a ani neviem aké sú, tak je to vrchol falošnosti. Možno ste to už zažili, že vám niekto povedal: „Ak som ti ublížil, tak odpusť.“ Odpusť naše viny znamená, že sme ochotní sa postaviť zočí voči našej vine, a uvedomujeme si ju.  Znamená to povedať: „Otec zhrešil som. Odpusť mi. Pre Pána Ježiša Krista, znovu mi to odpusť.“ Ináč by to bolo ako zbytočná reč.

Na záver by som to rád zhrnul. Odpusť naše viny, naše dlhy, naše obrovské nesplatiteľné dlhy znamená, že kresťan nikdy nezabúda na to, že dostal odpustenie a že jeho poslušnosť nevie a nemôže byť dokonalá, kým je v tele. Kresťan na toto nezabúda. A kto spyšnie a myslí si, že už je dobrý, tak to je asi jeden z najhorších hriechov. Na duchovnú pýchu ťažko nájdete liek. Kto už nepotrebuje odpustenie, je s ním zle. Ježiš nás učí každý deň sa modliť a hovoriť – odpusť nám. Ale jedným dychom hovoríme, nezabúdaj na moc odpustenia, na moc vykúpenia v Kristovi. Tá je väčšia ako tvoj každodenný hriech. A keď vieme, že sme nedokonalí, hriešni a že padáme a že potrebuje odpustenie, nebráni nám to radovať sa z vykúpenia, ako keby sme nikdy neboli hrešili. Ta radosť môže byť odvážna. Biblia nám hovorí, aby sme sa tešili v Pánovi aj keď nám pripomína, že s bázňou a s trasením máme pracovať na svojom spasení. Tu je akási zvláštna protirečivosť, niečo, čo sa dá pochopiť len vtedy, keď to budete prežívať. Keď sa modlíme odpusť nám naše dlhy, potrebujeme vedieť, či náš život ako celok je pod Božím odpustením. Ak tomu nie je tak, potom potrebuješ začať svoju modlitbu slovami: „Bože odpusť mi, aby som Ťa mohol osloviť Otče, ktorý si v nebesiach.“ Prajem Vám, aby ste každý deň mohli prežívať vo vašich životoch Božiu odpúšťajúcu milosť.

Poznámka redaktora: Tento výklad Modlitby Pánovej je k dispozícii aj vo zvukovej podobe na CD nosiči vo forme programov pre rozhlasové vysielanie. CD si môžete objednať na internetovej adrese Rádia Logos

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB