Modlitba Pánova

Odvaha

HANES, Pavel: Odvaha

Doteraz sme hovorili o oslovení Otče, ktorým môžete osloviť Boha, len ak máte s ním nejaký osobný príbeh. Aj keď Boh je vo všeobecnom zmysle Stvoriteľ všetkého a všetkých ľudí, Otcom ho môžu oslovovať len tí, ktorí sa znovuzrodili a majú odpustené hriechy.

Potom sme si povedali, že keď hovoríme o Otcovi, tak nemôžeme vynechať poznanie Otca v kresťanskom zmysle. To znamená, že vieme, že je Boh Syn, Boh Otec a Boh Duch Svätý.

Dnes by som chcel zdôrazniť, že povedať Bohu Otec znamená odvahu viery. Chcem sa dnes sústrediť na túto myšlienku, pretože odvaha viery sa dosť často zneužíva na akési kamarátstvo s Bohom, alebo zas inokedy sa z toho robí veľmi dôstojná záležitosť, kde s Bohom strácate osobný kontakt. K tomu, aby sme to vedeli správne vnímať, potrebujeme pomoc Božieho Ducha. Aj keď sú naše slová v mnohom nedostatočné, je veľmi dôležité, aby predsa len priniesli chápanie, zážitky a postoje, ktoré si vyžaduje modlitba.

Za nosný text som si zvolil Hebrejom 4:16, kde nás autor listu vyzýva: „Pristupujme teda s (dôverou) odvahou, alebo so smelou dôverou k trónu milosti…“
V tejto výzve máme spojené dve stránky veci: odvahu a zároveň Boží majestát – trón. Výraz pre odvahu použitý v gréčtine znamená, že si môžete dovoliť povedať všetko, že môžete hovoriť o čomkoľvek. Vieme, že v prítomnosti ľudí, ktorých sa bojíme, si nedovolíme povedať hocičo. Vyberáme slová, máme sa pred nimi na pozore. Tu nám text hovorí, že k Bohu máme pristupovať tak, že môžeme hovoriť o všetkom. To je úžasná vec! K tomu, aby sme správne hovorili o všetkom, bez toho, aby to bolo defektné, máme v sebe niekoho, kto sa v nás modlí – Ducha Svätého.
Teraz chcem aby sme si všímali to, ako slovo Otec hovorí o odvahe viery.
Spomeniem tri rozmery.

Prvý rozmer je právny. Bohu hovorím Otec preto, lebo Biblia mi hovorí, že som dedič. Máme spoločný majetok. Boh niečo má a ja odvtedy, čo som sa stal jeho dieťaťom, to mám tiež. Je v tom obrovská sila, keď viem, že veci, ktoré patria Bohu sú aj moje.

Druhý rozmer je poznávací. Keď niekomu hovorím Otec, tak sa predpokladá, že ho intímne poznám. Keď ste prežili so svojim otcom svoje detstvo, tak asi vnímate, aké má postoje. A nemusíte príliš dlho premýšľať, aby ste vedeli ako na nejakú vec zareaguje. Podobne môžem povedať: „Pretože mám Jeho Ducha, tak viem, aký postoj mám k nejakým veciam zaujať.“ Viem, že nie som vševed, no i tak mám v mnohom intímne znalosti o Jeho postojoch. Z odvahy viery vyplýva, že Ho milujem. Keď niekoho milujete, tak máte odvahu a dôverujete mu. Neviete si predstaviť, že by to mohlo byť ináč a všetky veci vysvetľujete v jeho prospech. Lebo láska všetkému verí, ako hovorí biblický citát. Z toho pramení ten postoj: keď hovoríte Otče, tak Ho milujete a nemôže sa nič stať, čo by spôsobilo, že o Bohu začnete pochybovať.

Niekto povedal, že podobenstvo o márnotratnom synovi je najveľkolepejší príbeh dejín. Keď sa stratený syn vrátil domov, otec povedal: „Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho!“ Nielen nejaké zánovné „second handy,“ ale tie najlepšie šaty a k tomu tiež prsteň a sandále. Ten prsteň všetkým naokolo svedčil, že syn znovu získal právo synovstva. Znovu je dedičom. Svoj podiel na majetku prehýril a prežral, ale pre pokánie mu boli vrátené všetky práva! Sandále, ktoré dostal, boli znamením, že už nie je viac otrokom. V tej dobe chodili naboso len otroci. Deti chodili obuté!
Keď použijeme oslovenie Otče, tak v zlomku sekundy musí našou mysľou prebehnúť podobná skúsenosť. Celou našou bytosťou musí preniknúť „Som hriešnik, ale prežil som návrat! Bol som povýšený späť a nikdy nezabudnem na očistenie od svojich hriechov.” To je úžasný obraz o tom čo sa stalo, keď sme dostali späť dedičské práva.

V Liste apoštola Pavla Galaťanom sa hovorí: „A tak už nie si otrok, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič.“ Keď hovoríš Otče, keď ti to Ježiš vložil do úst, tak hovoríš :„Môj Bože, oslovujem ťa tvoj dedič. Som márnotratný syn, to je súčasť môjho bytia, ale boli mi vrátené práva. Podľa Listu Efezanom som domáci Boží, člen Božej rodiny.“ Sú to slová, ktoré musíme chápať tak, ako to hovorí Biblia. Takže to je naše právo a vďaka nemu môžeme pristupovať do Božej prítomnosti. Nutne potrebujem Ducha, ktorý mi zjaví, čo znamená oslovenie Otče. Potrebujem Otca, ktorý mi poslal Syna a tento Syn išiel do najšpinavších skúseností môjho života a je schopný očisťovať ich pred Otcom. Nemôžeme sa sami očistiť! Musíme byť očistený Ním. A potom podľa dedičského práva, môžeme prichádzať k nemu a získať poklad v nebi.

Chceme sa ešte zaoberať odvahou viery, ktorá vyplýva z toho intímneho poznania Boha Otca. To poznanie spočíva v tom, že máme Ducha Božieho. Ak si dieťa Božie a hovoríš Otče, tak to nemôžeš inak povedať ako v Duchu. To Duch volá „Abba, Otče.“ Ak oslovenie Otče v tvojich ústach má mať zmysel, musí byť vždy motivované Duchom Božím. Ako vieš, či to pôsobí Duch? Nuž, ak si dieťa Božie, tak to nejakým spôsobom musíš vedieť. Ak to nevieš, tak pros, aby ťa v tom Boh uistil, lebo záleží na tom, či vieme, čo pôsobí Duch Boží a čo nie! Isteže je to ťažké a niekedy sa v tejto veci môžeme pomýliť . Ale ak to nikdy nevieme, tak aké sme to Božie deti? Ak nikdy nevieme, čo robí v nás Duch Boží, tak neviem o čom je naše kresťanstvo. Takže popros Otca, aby ti dal príklad ako Duch pôsobí. A keď ten príklad zažiješ, tak sa začneš učiť a povieš si: „Aha, keď Duch pôsobí, tak je to takto. A keď nepôsobí, tak je to inak.“ Môžeš sa pomýliť. Avšak čím častejšie to prežiješ, tým menej ťa možno oklamať.

Takže máš právo s istotou sa modliť za to, čo cítiš. Môžeš sa mýliť, preto to musíš skúmať! No práve preto máš na pomoc Písmo. To je odvaha viery! Viem, kto je Boh, viem, čo hovorí, Jeho princípy nepustia. To je intímne poznanie Boha.

Skončíme treťou, najsilnejšou vecou, ktorou je láska. Láska je silnejšia ako še-ól (lAav). Veľpieseň 8:6 hovorí, že láska je silnejšia ako smrť. Ak miluješ Boha a povieš mu Otec a povieš mu to s láskou, tak do tvojho vnútra nemôže prísť pochybnosť. Môžeš mať pochybnosť o množstve vecí, ale nemôžeš mať pochybnosť o Otcovi, ktorého máš rád a ktorý má rád teba.

Z Biblie vieme, že kňazi, ktorí chodili pred Bohom nesmeli mať nijaké fyzické poškodenie. A predsa v Biblii čítame skutočný príbeh o tom, že za Ježišom prišla žena, o ktorej v tom mestečku všetci viedli reči, pretože to bola známa prostitútka. Tá žena tak milovala Ježiša, že jej to bolo jedno a odvážila sa prísť za Ježišom až do domu farizeja, teda k tomu, čo bol veľmi zbožný a dal si na svojej povesti záležať. Šimon, farizej, si v duchu pomyslel: „Keby Ježiš bol prorok, vedel by, čo je to za ženu. Vedel by, že je to hriešnica a ani by sa na ňu nepozrel.“ Ježiš mu na to povedal: Šimon, chcem ti niečo povedať. Tá žena ma veľmi miluje a má odpustené hriechy, preto je jej jedno, kto si čo o nej myslí. Rozumiete tomu?

To je odvaha. Keď miluješ, tak ti je všetko jedno. Matke, ktorá miluje svoje dieťa je všetko jedno, keď je dieťa ohrozené. Matky, tie vedia, čo to je sila lásky, ktorá je silnejšia ako šeól, silnejšia ako smrť. Odkiaľ je taká láska? „..lebo láska Božia nám bola vliata do sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný“ Rimanom 5:5.

Miluješ Ho za to? Ak mu veríš, máš odvahu prísť s čímkoľvek, povedať čokoľvek, možno s úctou, možno s obavou. Peter hovorí v 1. Petrov 1:17: „A ak vzývate ako Otca toho, ktorý súdi každého bez uprednostňovania podľa jeho skutkov, počínajte si s bázňou (teda so strachom) počas svojho pobytu v cudzine (teda počas svojho pozemského života).“ Ján zase hovorí, že „dokonalá láska vyháňa strach.“

To sú dva póly jednej veci. Keď Boha nazývam Otcom, tak zároveň mám bázeň. Na druhej strane sa nebojím blížiť k Bohu, ale bojím sa toho, že by som od Neho odišiel, lebo si uvedomujem, že v Ňom mám niečo tak cenné, čo nesmiem stratiť. Na prvý pohľad to vyzerá, ako keby si to protirečilo. Premýšľajte o tom!

Na záver, milý čitateľ, dovoľ mi pripomenúť: poznaj svoje práva. Keď hovoríš Otec, tak na jednej strane si márnotratný syn, ktorému otec vrátil všetky jeho práva. Môžeš počítať s tým, že ti Duch Svätý zjavuje Boží charakter. I naďalej budú veci, ktoré zostanú pre teba tajomné a nevysvetliteľné. Keď sa ťa spýtajú, prečo Boh niečo dopustil, povedz: „Neviem! Neviem to vysvetliť. Ale jedno viem, že to, čo sa práve deje, nie je problém, ktorý vznikol na Božej strane. Duch mi zjavuje, že Boh to nemohol chcieť. Od samého počiatku dejín človeka nechcel a nechce, aby boli mŕtvi, aby zomierali deti, aby bol AIDS a neviem, čo ešte. To nie je Jeho vôľa. Že to dopúšťa? Isteže. Má na to právo, je všemohúci. Jedno však viem: že všetky hriechy, všetky nemorálnosti, ktoré sa dejú, to nie je Božia vôľa!” O tomto si ešte s Božou pomocou v ďalších častiach budeme rozprávať.

Nakoniec chcem dodať: Miluj Boha s odvahou, sústreď sa na Neho a modli sa. Oslovenie Otče je veľmi bohaté. Pamätaj na skúsenosť, že Duch ti vyberie ten správny prvok z tohto oslovenia, ktorý je pre teba práve potrebný vo chvíli, keď sa ideš modliť. V každej chvíli, keď povieš Otče, alebo Otec, Boh chce u teba mať ten správny postoj, ktorý k tomu patrí. Duch ti ho pripomenie a ty si nemusíš znovu všetko premietnuť.
Keď pristupujete k niekomu koho máte radi, ste nadšení a to všetko, čo s tým súvisí, vyjadrujete v tom zážitku, aj keď ste si to nepripomenuli. Takže nezľaknite sa a necúvnite. Nepovedzte si: “Ako vlastne mám Boha teraz oslovovať? Kto si to všetko má držať v hlave?” Vôbec si to nemusíš držať v hlave. Keď si to prejdeš s modlitbou, Duch to v tebe sám vytvorí. A ty si spomenieš na ten postoj aj bez všetkých tých citácií a cudzích teologických výrazov. Dá sa to. Ja sa teším z toho, ako ťa Boh povedie.

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB

Pavel Hanes tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články