Kresťanský život

Pokorte sa a postite

Som pokorný? Na túto otázku je ťažké odpovedať. Po prvé, pokorní ľudia netrávia veľa času premýšľaním o sebe, najmä o svojej vlastnej pokore. Ale môže to byť konštruktívna otázka, ktorú si občas treba položiť. A čo ak by ste to ďalšie sebahodnotenie začali otázkou: „Kedy som sa naposledy postil?“

Pôst je z biblického hľadiska aktom pokánia. Mohli by sme povedať, že modlitba je podstatou pokánia, keď Bohu priznávame určitú neschopnosť z našej strany a rozhodujúcu moc prisudzujeme Jemu. Určitá intenzita modlitby, ktorá sa rodí v dňoch neobyčajného zúfalstva, však môže byť obzvlášť pokorujúca. A takéto modlitby sú v Písme často sprevádzané pôstom.

Pôst teda môže byť dobrým ukazovateľom skutočnej pokory aj bez toho, aby bol presným meradlom. Či už uvažujete o pôste nanovo, alebo po prvýkrát ako o akte pokánia, môže byť cenné zopakovať si štyri často prehliadané starozákonné pasáže, ktoré pôst výslovne spájajú s pokáním.

Nikto tak zlý

Prvá sa objavuje na veľmi prekvapivom mieste, v živote jednej z najhorších postáv Izraela všetkých čias — Achába, ktorého meno sa stalo synonymom zla. Len málo vodcov v dejinách Izraela kleslo do takých hlbín skazenosti. V Prvej knihe kráľov, v kapitole 21 kráľ Acháb túži získať vinicu muža menom Nábot, pretože sa nachádza blízko paláca. Keď ju Nábot odmietne predať, Achábova zlá manželka Ízebel zariadi, aby Nábota falošne obvinili a ukameňovali. Po jeho smrti sa Acháb zmocní jeho vinice.

Boh potom prehovoril k Achábovi prostredníctvom kráľovho nepriateľa, proroka Eliáša:

Takto vraví Hospodin: Zavraždil si, a ešte aj dedičstvo zaberáš… Ajhľa, uvediem na teba pohromu, zmetiem ti potomstvo, vykynožím Achábovi všetkých mužov, a to zajatých i slobodných v Izraeli. (1Krľ 21:19,21)

Kým čakáme na Achábovu odpoveď, rozprávač nám pripomína: „Nebolo veru takého, ako bol Acháb, ktorý sa zapredal páchať to, čo sa Hospodinovi nepáči“ (1Krľ 21:25). Iste by sme si mohli myslieť, že takýto zlý kráľ, s takýmto záznamom o nepoddajnosti odpíše tento rozsudok. Mohol by dokonca prorokovi napľuť do tváre alebo sa ho pokúsiť zabiť.

Nikto tak milosrdný

Stane sa však niečo takmer neuveriteľné. „Keď Acháb počul tie slová, roztrhol si šaty, položil si na telo vrecovinu, postil sa, spával vo vrecovine a chodil skľúčený“ (1Krľ 21:27). Acháb sa pokoril a postil pred Bohom. A akokoľvek nepravdepodobná mohla byť pokora tohto zlého kráľa, o to prekvapujúcejšia je Božia reakcia. Boh sa opäť prihovára Eliášovi:

Videl som, že sa Acháb pokoril predo mnou. Pretože sa predo mnou pokoril, neuvediem pohromu za jeho čias, ale za čias jeho syna uvediem pohromu na jeho dom. (1Krľ 21:29)

Sú to určite odmerané slová, ale napriek tomu prekvapivo milosrdné. Pre dynastiu nie je katastrofa odvrátená, ale pre Achába áno. Náš Boh je pripravený preukázať milosrdenstvo aj tomu, kto sa oddal zlu tak, ako nikto iný predtým. Boh sa pozrel na Achábove pokorenie vyjadrené pôstom, a katastrofu odložil.

Pôst ako znak pokory

Pôst, nielen v prípade Achába, ale v celom Písme, znamená dočasne sa zdržať jedla pre duchovný cieľ. Človek sa môže zdržať iných zvykov, ktoré sú inak dobré, ale pôst od jedla je obzvlášť vhodný. Jedlo je pre život veľmi dôležité, a predsa Boh vybavil ľudí schopnosťou (aj keď je to veľmi nepríjemná skúsenosť) zostať bez jedla niekoľko dní, dokonca až tri týždne. (Naproti tomu bez dýchania vydržíme len niekoľko minút a bez vody niekoľko dní.)

Tak ako Boh stvoril naše telo pre jedlo, stvoril ho aj pre pôst. Pôst však nie je normálny stav. Je to dočasné a príležitostné opatrenie na hľadanie Boha nejakým zvláštnym spôsobom. Pôst vyhlasuje: „Bože, ty si ešte dôležitejší ako niečo také základné, ako je každodenný chlieb — bez ktorého sa zaobídem vzhľadom na túto zvláštnu potrebu mať ťa viac.“

Pôst je aktom pokorenia, keď Bohu hovoríme o svojich potrebách, a tiež tým, že nám nanovo ukazuje, akí sme v skutočnosti slabí — keď prežívame úzkosť a podráždenosť, ktoré prichádzajú s prázdnym žalúdkom.

Pôst ako odpoveď

Kresťania dnes možno zvyčajne považujú pôst (ak o ňom vôbec uvažujeme) za naplánovanú prax. Podľa podmienok Starej zmluvy Boží ľud dodržiaval plánované pôsty. Tak aj dnes niektorí (kiež by ich počet narastal!) dodržiavajú týždenné alebo mesačné pôsty, či už individuálne, alebo kolektívne.

Achábov prekvapivý čin pokánia však poukazuje na iný dôležitý spôsob uvažovania o pôste, ktorý sa často prehliada: pôst ako odpoveď na to, keď nás Boh pokorí. Acháb nemal tento pôst vo svojom kalendári. Nebol to jeho plán ani iniciatíva. Boh vtrhol do jeho života nečakane a prerušil jeho vzorec hriechu. Boží prorok ho konfrontoval, odhalil jeho hriech a oznámil mu súd. Najprv Boh pokoril Achába. Potom kráľ reagoval pôstom.

A aspoň v tejto chvíli bol Achábov pôst prejavom skutočne pokoreného srdca. Jeho pôst si nezaslúžil Božiu milosť. Bol to skôr vonkajší kanál na vyjadrenie toho, že jeho srdce prijalo Božie pokorujúce slovo proti jeho hriechu. Acháb si obliekol vrecovinu a odišiel bez jedla, lebo si uvedomil vážnosť svojho previnenia voči Bohu a prejavil pokorné srdce. A Boh to videl a ocenil to — dokonca aj od takého človeka ako bol Acháb — odhaľujúc šírku a pripravenosť jeho milosrdenstva, čo by nás malo inšpirovať k pôstu dokonca aj dnes.

Pôst v troch smeroch

Okrem 1. Kráľov 21:16 sú v troch ďalších pasážach výslovne uvedené súvislosti medzi pôstom a pokáním. Prvý z nich, Žalm 69:11, je zameraný dovnútra podobne ako Achábov pôst: na vyjadrenie pokánia. Dávid hovorí: „Plakal som a v pôste pokoril si dušu.“ (prekl. z ang.) Toto je najbežnejšia a základná forma pôstu ako odpovede. Boh nás privádza k novému uvedomeniu nejakého ťažkého a/alebo dlhodobého hriechu a následný pôst vyjadruje úprimnú ľútosť nad týmto hriechom, nerozvážnosťou alebo chybou.

Dávidov pôst v Žalme 69 však nie je taký jednoduchý ako Achábov. Dávidov pôst môže byť aj vyjadrením smútku nad zlým zaobchádzaním, ktorého sa mu dostalo od jeho nepriateľov, ktorí z jeho hriechu (a pôstu) urobili príležitosť, aby sa proti nemu prehrešili (Ž 69:10-11). To je druhá hlavná kategória pôstu s vonkajším zameraním, smútok nad ťažkými previneniami. Takýto pôst vyjadruje smútok nad bolestnými okolnosťami, ako napríklad sedemdňový pôst pri Saulovej smrti, (1Krn 10:12) alebo keď prišlo Hámánovo nariadenie (Est 4:3; pozrite tiež Ž 35:13-14; Ezd 9:2-5).

Tretia hlavná kategória pôstu je zameraná dopredu, na hľadanie Božej priazne. Pred odchodom z Babylonu Ezdráš vyhlásil pôst, „aby sme sa pokorili pred svojím Bohom a vyprosili si od Neho priaznivú cestu pre seba, pre svoje deti aj pre svoj majetok“ (Ezd 8:21). Pôst tu slúži ako „zosilňovač“ popri modlitbách za Božie vedenie, milosť na ceste a priazeň. Ezdráš uvádza: „Postili sme sa a prosili sme o to svojho Boha, a vyslyšal nás“ (Ezd 8:23). Tento druh pôstu sa vzdáva spoliehania na seba a pripúšťa našu neschopnosť dosiahnuť alebo dokonca predvídať želaný výsledok (Jk 4:13-16).

Čo pôst nie je

Napokon, štvrtým úryvkom, ktorý spája pôst a pokánie, je Izaiáš 58:3-5, kde zaznieva dôležité varovanie pred tým, čo pôst nie je.

Národ je v prudkom úpadku a srdcia ľudí sú rozdelené. Ich oddanosť Bohu sa stala škrupinou, vonkajším prejavom. Postia sa, aby manipulovali s Bohom, namiesto toho, aby vyjadrili pokorné srdce — a to si Boh nectí. Pýtajú sa Boha: „‚Prečo sa postíme, keď to nevidíš? Koríme sa a nevnímaš to.‘“ (Iz 58:3). Boh odpovedá prostredníctvom svojho proroka:

Pozrite však, v deň svojho pôstu idete za svojím potešením… Nepostite sa ako v deň, keď chcete, aby váš hlas bolo počuť na výsostiach. Či toto je pôst, v ktorom mám záľubu, a deň, keď sa človek korí? (Iz 58:3-5)

Inými slovami, váš pôst je len divadlo, ktoré má slúžiť vašim túžbam, a nie úprimný prejav pokorného srdca. Samotné vonkajšie skutky sú bez pokory márne. Boh sa takýmto úsilím nedá pohnúť. On vidí srdce — ako to robil v Ježišových časoch, keď sa farizeji snažili premeniť pôst na povyšovanie samých seba (Mt 6:16-18). To isté sa deje aj dnes.

Pokorní ľudia sa postia

Nie každý, kto sa postí, je pokorný. Ale pokorní ľudia sa postia. Vedia, že sú slabí a Boh silný. Vedia, že sú malí a Boh veľký. Vedia, že sú zúfalí a Boh je pripravený pomôcť so svojou veľkou milosťou. Ako môžu takíto ľudia — pokorní ľudia — neprosiť o pomoc a občas nesiahnuť po tom špeciálnom nástroji na posilnenie modlitby, ktorý im dal, ktorý je tak vzácny a nepríjemný, ktorým je pôst?

Keď vieme, že náš Boh je vždy pripravený preukázať nám milosrdenstvo, ako to urobil pre takého zlosyna, akým bol Acháb, ako môžeme neprosiť? Nielen v každodennej modlitbe. A nielen v plánovaných pôstoch. Ale spontánne.

Keď nabudúce zostúpi jeho pokorujúca ruka, čo keby ste odpovedali modlitbou a pôstom?

Poznámka redaktora: Prevzaté z Chcemviac.com

David Mathis

je šéfredaktorom desiringGod.org, kazateľom a profesorom na teologickom seminári v Minneapolise, USA.