Keď som prvýkrát šiel do zboru bez mojich rodičov, bol som maturant. V to konkrétne ráno sa jeden z mojich rodičov necítil dobre a druhý bol odcestovaný. Keďže som sa len nedávno obrátil, povedal som si: Mám vodičák. Čo mi bráni? Môžem ísť aj sám.
A presne to som urobil. Bolo to zvláštne interagovať so všetkými dospelými úplne sám, ale hovoril som si: Robím to, lebo to chcem robiť.
Každý rodič, ktorý sa snaží vychovávať deti vo viere po tomto túži. Berieme ich v nedeľu na detský program, potom na bohoslužby, potom na samostatný program pre tínedžerov. Modlíme sa pred jedlom, máme rodinné stíšenia tak často, ako sa to dá a pozorne sledujme médiá, ktoré naše deti konzumujú.
Môžeme sa ale obávať, že naše deti začnú rebelovať. Možno si začneme všímať, že každú hranicu, ktorú určíme, dokážu nejakým spôsobom obísť. Možno klamú o tom, koľko sa modlia alebo koľko si čítajú Bibliu. Keď odídu na vysokú školu, možno úplne opustia to, čo sme ich naučili a posunú sa iným smerom.
Sme povolaní vychovávať naše deti prísne a napomínať ich v Pánovi (Ef 6:4). Ako to robiť tak, aby sa viera v tomto procese stala ich vlastnou?
Hoci na to neexistujú žiadne návody ani istoty, apoštol Pavol nám predstavil celkom dobrý vzor toho, akú úlohu v tom zohrávajú rodičia: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dáva vzrast” (1Kor 3:6). Tu sú štyri spôsoby, ako môžeme robiť prácu zasievania a polievania.
Poznajte svoju úlohu
Môj syn hrá basketbal a počas niektorých zápasov vidím rodičov, ktorí verejne napomínajú svoje deti a kladú na nich očakávania, ktoré sú ďaleko vyššie od toho, čo má dieťa natrénované a aké má prirodzené schopnosti. Toto nikdy nefunguje.
Úplne rovnako to je aj s vierou detí – nemôžeme ju prinútiť, aby rástla. Náš zámer ako rodičov je sadenie a polievanie – nič viac. Kým sa to môže na prvý pohľad zdať trochu fatalistické, je to oslobodzujúca pravda.
Keď porozumieme našej úlohe, budeme oslobodení od frustrácie, keď naša snaha o získanie kontroly – krik, tresty, odmeny, nútenie, zakazovania a kritizovanie – neprinesie ovocie alebo ešte horšie, vedie k rebélii. Nehovorím, že by sme našich tínedžerov nemali vychovávať, alebo, že by sme im nemali klásť hranice. Určite mali. Ale keď to robíme, pamätajme, že ich srdce zmeniť nedokážeme.
Namiesto toho je našou úlohou ukazovať našim deťom na Krista, učiť ich o jeho milosti a láske a dôverovať Duchu svätému, že on bude robiť svoju prácu. Reagovať na Božiu milosť bude vždy väčšou motiváciou pre naše deti než akýkoľvek tlak, ktorému ich vystavíme my.
Ukážte im, čo to znamená mať svoju vlastnú vieru
Keď som slúžil v cirkvi medzi mladými, stretol som s mamou, ktorej bolo veľmi ľúto, že jej dcéra nikdy neprejavuje nadšenie, keď ide o jej vieru alebo o cirkev. Neprejavila záujem o biblickú skupinku, ktorú sme v našom zbore organizovali pre stredoškolákov.
Opýtal som sa tejto mamy, či je ona zapojená v niektorej zo skupín pre dospelých. Povedala, že nie a dala mi dôvody, ktoré som čakal – je príliš zaneprázdnená prácou; má množstvo zodpovedností; ťažko sa jej hľadá čas. Tak jemne, ako som to len dokázal, som sa spýtal: „Chápete, prečo vaša dcéra nejaví záujem?“ Myslím, že sme obaja vedeli, že odpoveď na jej sťažnosť bola zrejmá.
Ako môžeme očakávať, že naše deti prevezmú zodpovednosť za svoju vlastnú vieru, ak my sami nepreberáme dostatočnú zodpovednosť za tú našu? Pamätajte si, čo sa hovorí: „Správanie skôr odpozorujeme, ako sa ho naučíme.“ Veľká časť rodičovstva nie je o tom, ako prinútiť naše deti, aby robili to, čo chceme, aby robili. Je to oveľa viac o tom, ako žiť taký život, ktorý budú naše deti chcieť napodobňovať.
Veľa už vieme o tom, aké nebezpečenstvo prináša neustále používanie telefónov u detí, ale naučili sme sa my ako rodičia odložiť náš telefón? Chceme, aby si naše deti každý deň čítali Bibliu, ale robíme to my? Chceme, aby poslúchali svojich učiteľov ako autoritu, ale správame sa tak my voči našim šéfom a vodcom v cirkvi? Ako môžeme viesť naše deti k tomu, aby brali svoju vieru vážne, keď my tú našu vážne neberieme?
Naučte ich rozmýšľať
Je jednoduchšie povedať našim deťom, čo si majú myslieť, než ich naučiť, aby mysleli sami za seba. Je to ťažké a komplikované rozoberať všetky často zložité a komplexné pohľady na život: Je oveľa jednoduchšie a ľahšie povedať našim deťom, aby spravili to, čo si my myslíme, že je správne a vyhnúť sa akejkoľvek diskusii.
Toto je ešte väčšou pravdou, keď ide o otázky viery. Deti potrebujú priestor, aby mohli zápasiť s rôznymi svetonázormi, najmä keď rôzne skupiny kresťanov zastávajú rôznorodé perspektívy na tie isté otázky.
Keď sa moje deti pýtajú otázky ohľadom viery, na ktoré majú cirkvi rozličné názory, často im hovorím: „Sú kresťania, ktorí rozmýšľajú takýmto spôsobom a sú takí, ktorý rozmýšľajú iným. Takto dospeli k svojim záverom.“ A potom dovolím mojim deťom, aby rozmýšľali o silných a slabých stránkach konkrétnych pohľadov na vec. Verím, že takýmto spôsobom dokážu svoje názory viac považovať za svoje vlastné.
Sú momenty, kedy je názor evanjelia na nejakú tému úplne jasný a vtedy potrebujeme byť jasní aj v našich odpovediach. Ale aj vtedy je dobré pomôcť deťom porozumieť iným argumentom a prejsť si komplikovaným procesom porozumenia toho, prečo Biblia hovorí to, čo hovorí, čo im pomôže byť si istejšími vo svojej viere. Nebojte sa názorov, ktoré odporujú evanjeliu – nemôžu nám ublížiť – naopak považujte ich za príležitosť trpezlivo učiť vaše deti, ako s nimi interagovať v múdrosti Ducha svätého.
Dôverujte procesu
Chceli by sme, aby sa naše deti vyvíjali priamočiaro. Nevieme, či zvládneme chaos pochybností a testovania názorov. Obdobia neistoty v životoch našich detí v nás môžu vyvolávať úzkosť či frustráciu.
Mali by sme však očakávať, že toto obdobie nastane a postaviť sa mu čelom, kráčajúc skrze ne spolu s našimi deťmi. Ak sa vás váš tínedžer spýta ťažkú otázku, nebojte sa povedať „Neviem“ – ale nenechajte ho v tom. Strávte čas študovaním danej témy spolu s ním alebo s ňou. Neznevažujte ich snahu vyriešiť nejakú dilemu, keďže práve toto môže byť ďalším krokom k tomu, aby sa ich viera stala ich vlastnou.
Ježišova smrť a vzkriesenie neboli len víťazstvom nad následkami hriechu, ale aj nad jeho mocou. Tá istá moc od Ducha svätého mení srdcia a privádza ľudí zo smrti do života.
Možno je veľmi ťažké vzdať sa kontroly nad životmi našich detí a dôverovať, že budú nasledovať Boha, ktorý ich stvoril. Ale my ich nikdy nedokážeme sami prinútiť k tomu, aby mu dôverovali – bez ohľadu na to, ako veľmi by sme sa snažili. Našou úlohou je dôverovať Božej moci nad našimi životmi a dôverovať mu, že nám pomôže pri snahe viesť naše deti k nemu. My sadíme a polievame, ale Boh dáva vzrast viere našich detí.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
