Služba deťom je jednou z najväčších výziev, akým lokálny zbor môže čeliť. Je toho toľko, nad čím sa treba zamyslieť – miestnosť, obsah výučby, bezpečnosť detí, hľadanie ľudí a trénovanie kvalitného tímu. Je ťažké vedieť, kde vôbec začať. Rozprával som sa s mnohými pastormi, ktorí mali veľmi jasnú víziu ohľadom kázania či uctievania, ale služba deťom ich vždy miatla. Prax, ktorá nám môže veľmi pomôcť, je pozerať sa na deti pohľadom veľkého Božieho príbehu.
Príbeh Biblie sa dá zrekapitulovať ako príbeh v štyroch dejstvách: stvorenie, pád, záchrana a večné vykúpenie. Čo nás tento príbeh učí o deťoch?
1. Boh stvoril deti pre seba.
Deti sú predivne utvorené (Ž 139:14). Ich životy sú presiaknuté slávou vesmíra, ktorý odráža Božiu krásu; bola im daná predstavivosť a schopnosť rozmýšľať a poznávať. Život každého dieťaťa má hodnotu, pretože on alebo ona boli stvorení na Boží obraz (Gn 1:26-27). Ako nositelia Božieho obrazu sú deti stvorené na to, aby uctievali. Od detstva bol každý človek vytvorený, aby niečomu vzdával chválu. Našou túžbou ako kresťanov je vychovať generáciu, ktorá je ohúrená Bohom, užasnutá jeho svetom a jeho činmi, a ktorá o ňom neustále medzi sebou hovorí (Ž 145:3-7).
2. Naše deti sú padlé a hriešne.
Žijú vo svete, ktorý je poznačený hriechom, zneužívaním, utrpením a smrťou; cítia jeho bolesť. „Niekedy ľudia hovoria o tom, že pochádzajú z dysfunkčných rodín,“ píše Robert Plummer. „Realitou je, že kvôli hriechu sme všetci úplne ‘dysfunkční’ a to na tej najhlbšej úrovni.“
Možno ste videli detský program, v ktorom mamut, upír, príšery, mimozemšťania a prerastený kanárik obsadia bočnú uličku na Manhattane. Vďaka svojej úžasnej kreativite zobral Jim Henson naše najhoršie strachy a spravil z nich niečo milé a dokonca edukatívne. Deťom prístupný teror, ktorý prebýva na Sesame Street, by nám mal pripomenúť skrytú realitu detstva. Deti sú úžasné a krásne dary od Boha, no v každom jednom dieťatku – za každou tou milou tváričkou – je padlé srdce, ktoré je pokazené od momentu splodenia.
Naše deti sa často správajú ako príšery, ktoré ničia pódium chudáka pána Smileyho. Každé dieťa je hriešne. Môže byť pre nás často ťažké sa o tomto s deťmi priamo rozprávať, no aj oni musia čeliť realite svojej zlomenosti. Charles Spurgeon to povedal dobre:
Nelichoť dieťaťu hlúpymi klamstvami o tom, že jeho podstata je dobrá a treba ju rozvíjať. Povedz mu, že sa musí narodiť znovu. Nenafukuj ilúziu o jeho nevinnosti, ale ukáž mu jeho hriech. Hovor dieťaťu o tom, ku ktorým hriechom má najväčšie sklony a modli sa, aby Duch svätý pracoval na usvedčení jeho srdca a svedomia.
Aj deti vymenili radosť z Božej slávy za márne radosti tohto sveta (Rim 1:21, Rim 3:23). Len si pomysli na to, čo sa stane, keď svoje deti zavoláš od hračiek, aby išli do vane alebo do postele. Nastane boj o to, k čomu má detské srdce väčšiu náklonnosť. Áno, deti potrebujú komfort, starostlivosť a uzdravujúci dotyk. Ale potrebujú aj úprimné naprávanie, lebo iba v momente, keď deti vidia hrôzu svojho vlastného hriechu, si uvedomia ako veľmi potrebujú byť zachránené. Ako Spurgeon varuje: „Neváhaj dieťaťu povedať o tom, čo ho zničí; inak nebude túžiť po tom, čo ho môže zachrániť.“
3. Záchrana pre deti prichádza skrze Ježiša.
Pamätajte si, Ježiš sám povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne. Nebráňte im! Lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19:14). Ježiš napomína svojich priateľov, ktorí by deti radi nechali niekde ďaleko a to by nás malo inšpirovať k tomu, aby sme deti zapájali do života našich cirkevných komunít. Aj tých najmenších musíme volať ku viere. Musíme pomôcť každému dieťaťu vidieť, že Ježiš je jeho alebo jej jedinou nádejou. Deti potrebujú, aby sme im pomohli pozrieť sa mimo ich úzkeho záujmu, aby mohli vidieť spasenie, ktoré ponúka Ježiš.
Letné biblické školy pre deti mnohých z nás vytrénovali v zdôrazňovaní tzv. tri V, keď sa rozprávame s deťmi: vyznaj svoj hriech, ver v Ježiša, vyslov svoju vieru v neho. Tento vzor nachádzame v Písme (Rim 9-10) a nie je na ňom nič zlé, ak jasne odkomunikujeme to, že spasenie nie je o tom, čo robíme my, ale o tom, čo Ježiš už urobil.
Ak však hovoríme s našimi deťmi o tom, čo by mali robiť, riskujeme, že ich zmätieme alebo že budú mať pocit, že toho robia málo. Keď si dieťa začne uvedomovať svoj osobný hriech, môže sa stať introspektívnym a začať sa báť: „Spravil som dosť? Ak poviem klamstvo, znamená to, že skutočne nemilujem Ježiša?“ To, čo pre nás Ježiš urobil, je úplne najdôležitejšie – oveľa dôležitejšie ako to, čo robíme my. On nás zachránil; my samých seba zachrániť nedokážeme. A preto potrebuje deťom hovoriť evanjelium a učiť ich, aby sa nepozerali na seba, ale na odpustenie, ktoré sa im ponúka vďaka Kristovej zástupnej smrti.
4. Vo večnosti s nami deti budú stáť ako bratia a sestry.
Keď prídeme do slávy, tá najdôležitejšia realita bude náš vzťah s naším Spasiteľom (Mt 22:30). Byť obklopený Božou spásou znamená byť adoptovaný ako Božie dieťa, znamená to prijať novú identitu, ktorá je dôležitejšia ako akýkoľvek pozemský status či vzťah. Plummer to opisuje takto: „Ak budú naše deti stáť vedľa nás vo večnosti, nebudú tam ako naše deti, ale ako naši bratia a sestry vykúpení krvou Baránka (Zj 7:9-12).”
Aby sa k nám deti vo večnosti mohli pridať ako naši bratia a sestry, potrebujú teraz počuť evanjelium. Preto si nepotrebujeme pripomínať len my, že sa na ne máme pozerať pohľadom evanjelia, ale musíme aj učiť deti, aby ony videli samé seba vo svetle Božieho veľkého príbehu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
