Prečo má najhorší piatok prívlastok „Veľký”

Žiaden prípad nebol tragickejší a žiadna udalosť v budúcnosti sa mu nevyrovná. Temnotu toho dňa nedokáže prekonať žiaden prekvapivý vojenský útok, politický atentát, finančný kolaps, nijaká vojenská invázia, atómový výbuch či jadrová vojna, skazonosný teroristický čin, hladomor či infekčná choroba veľkých rozmerov — dokonca ani obchod s otrokmi, etnické čistky či desiatky rokov trvajúce náboženské konflikty. 

Nijaké utrpenie nebolo také nezaslúžené. So žiadnym človekom nezaobchádzali tak nespravodlivo, lebo žiaden človek si nezaslúžil takú chválu. Nikto iný nežil život bez hriechu. Žiaden človek nebol sám Boh. Nijaká hrôza neprekoná to, čo sa udialo na kopci mimo Jeruzalema pred takmer dvoma tisíckami rokov.

A predsa, nazývame ho „Veľký“ piatok.

Čo človek zamýšľal na zlé

Pre Ježiša sa ten najstrašnejší deň začal v rímskej vyšetrovacej väzbe v hlavnom sídle vládcu. Jeho vlastný ľud ho ešte predtým odovzdal utláčateľskému impériu. To, čo spájalo židovský národ, bola jeho túžba po zasľúbenom vládcovi z rodu veľkého a milovaného kráľa Dávida. Sám Dávid, ako aj proroci, ktorí žili pred ním a po ňom, ľudí upozorňovali na ešte väčšieho kráľa, ktorý mal prísť. Ale keď už konečne prišiel, jeho ľud — ten istý národ, ktorý postavil svoj kolektívny život na tom, že ho očakával — ho nespoznal. Odmietli svojho vlastného Mesiáša.

Dávid za svojho života videl pohanov, ako sa spolčujú proti Božiemu pomazanému. „Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? Zoskupujú sa zemskí králi a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti Jeho Pomazanému“ (Ž 2:1-2). Ale teraz sa Dávidove slová, týkajúce sa jeho významnejšieho potomka, stali skutočnosťou, keď sa Ježišov vlastný ľud na neho vrhol, aby ho vydal Rímu.   

Judáš mal zlé úmysly

Judáš nebol prvým človekom, ktorý zosnoval proti Ježišovi sprisahanie, ale bol prvý, kto „Ho vydal“ (Mt 26:15, podľa angl. ESV prekladu, pozn. prekl.) — povedané jazykom zodpovednosti, ktorý evanjeliá dookola opakujú.

Úklady proti Ježišovi začali dávno predtým, ako si Judáš uvedomil, že špión sa môže dostať k peniazom. Čo začalo obratnou manipuláciou s cieľom podchytiť Ježiša v jeho reči (Mt 22:15), sa čoskoro zmenilo na sprisahanie zabiť ho (Mt 26:4). A Judášova láska k peniazom z neho urobila strategicky prvé domino, ktoré padlo v procese vydávania Ježiša na smrť.

Ježiš vedel už predtým, že to príde. Vopred povedal svojim učeníkom: „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom… “ (Mt 20:18) Na začiatku bolo meno zradcu neznáme. Teraz sa vynára z Ježišovho vlastného kruhu dvanástich. Jeden z jeho blízkych priateľov sa na neho oborí (Ž 41:10), a to za cenu otroka (Zach 11:12-13): tridsať špinavých strieborných mincí.             

Židovskí vodcovia mali zlé úmysly

Ale Judáš nekonal osamote. Sám Ježiš predpovedal, že „veľkňazi a zákonníci ho odsúdia na smrť, vydajú pohanom, aby sa Mu posmievali, zbičovali Ho a ukrižovali“ (Mt 20:18-19). A to všetko sa odvíjalo podľa plánu. „Prápor vojska, veliteľ a židovskí sluhovia“  ho zatkli a vydali ho Pilátovi (J 18:12,30). Ako to Pilát potvrdil Ježišovi: „Tvoj národ a veľkňazi mi Ťa vydali“ (J 18:35).

V deň, keď bol Boží vyvolený Mesiáš hrubo a nespravodlivo popravený ľudskými agentmi zla, ktorí boli za to zodpovední, boli formálni úradníci Božieho vyvoleného ľudu. Zlyhanie sa netýkalo iba ich, ale komu bolo veľa dané, od toho sa bude aj veľa požadovať (L 12:48). Ježiš Pilátovi jasne povedal, kto si zaslúži viac obvinenia: „Kto ma tebe vydal, väčší hriech má“ (J 19:11).

Dokonca aj Pilát vedel povedať, prečo sa židovskí vodcovia postavili proti Ježišovi: „Lebo vedel, že Ho veľkňazi vydali zo závisti“ (Mk 15:10). Videli, ako si Ježiš získava u ľudí obľubu, a triasli sa pri predstave, že dôjde k narušeniu ich vlastného vplyvu (J 12:19). Ježišova silnejúca vychýrenosť predstavovala takú hrozbu pre ich krehkú autoritu, ktorú sprevádzala veľká pocta, že sa liberálni kňazi a konzervatívni zákonníci zjednotili, aby mohli spolupracovať.            

Pilát mal zlé úmysly

V sieti zlomyseľnosti nesie každá zo zúčastnených strán svoj podiel viny. Židovskí vodcovia prišli s plánom, Judáš poslúžil ako katalyzátor a Pilát tiež zohral svoju úlohu, nech už bola akokoľvek pasívna. Pokúšal sa očistiť svoje svedomie od viny tým, že si verejne umyl ruky od celej záležitosti, ale nedokázal sa z toho vyvliecť.

Ako služobne najstarší Riman na mieste mohol skoncovať s nespravodlivosťou, ktorá sa odohrávala pred jeho očami. Vedel, že je to zlé. Lukáš aj Ján zaznamenávajú tri jasné situácie, v ktorých Pilát vyhlásil: „Nenašiel som na ňom nijakú vinu“ (L 23:14-15,20,22; J 18:38; J 19:4,6). V takomto prípade by bol spravodlivý vládca obžalovaného nielen obhájil, ale aj dozrel, aby bol ochránený pred následným ublížením zo strany jeho žalobcov. Je však iróniou, že príčinou Pilátovej viny sa stalo to, že na Ježišovi nenašiel žiadnu vinu, keď sa podvolil tomu, čo sa v danej chvíli zdalo byť politicky výhodné.

Pilát sa najprv snažil vyjednávať. Ponúkol prepustenie neslávne známeho zločinca. Ale ľud, navedený svojimi vodcami, ho vzal za slovo a požiadal, aby namiesto Neho prepustil vinného človeka. Vtedy Piláta zahnal do úzkych. Aby urobil dojem, umyl si ruky a „prepustil im Barabbáša, Ježiša však dal zbičovať a vydal Ho, aby Ho ukrižovali“ (Mt 27:26; Mk 15:15). Pilátova úloha bezpochyby spočívala viac v jeho reakcii na danú situáciu, než to bolo v prípade židovských vodcov, snujúcich sprisahanie, ale keď „im vydal Ježiša po ich vôli“ (L 23:25), pripojil sa k nim v ich zlomyseľnosti. 

Ľud mal zlé úmysly

Aj prostí ľudia zohrali svoju úlohu. Nechali sa naviesť svojimi zákernými vodcami. Žiadali prepustenie človeka, o ktorom vedeli, že je vinný, namiesto človeka, ktorý bol nevinný. Apoštol Peter pravdivo kázal v  Skutkoch apoštolov, keď oslovil ľud Jeruzalema:

Vydali ste [Ježiša] a zapreli [Ho] pred Pilátom, keď Pilát usúdil, že Ho treba prepustiť. Vy ste zapreli toho Svätého a Spravodlivého a vyžiadali si ako milosť muža-vraha, ale zamordovali ste Vodcu života, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych. Sk 3:13-15

Tak sa modlili aj prví kresťania v Jeruzaleme: „Naozaj, proti Tvojmu svätému Služobníkovi, ktorého si pomazal, spolčili sa v tomto meste Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom“ (Sk 4:27). Ani Herodes, ani Rimania nie sú bez viny. Židia a pohania nakoniec prekvapujúco spolupracujú na tom, aby zabili Vodcu života.

A čoskoro pochopíme, že do toho nie je zapletený len Judáš, Pilát, vodcovia a ľud. Vidíme svoje vlastné zlo, a zároveň vidíme cez temnotu tohto piatku prenikať svetlo Božej dobroty: my sme ho vydali. „Kristus zomrel za naše hriechy“ (1K 15:3). Ježiš bol „vydaný pre naše prestúpenia“ (R 4:25). On „dal seba samého za naše hriechy“ (G 1:4). „Na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo“ (1Pt 2:24). Čo sme my zamýšľali na zlé, to Boh obrátil na dobré. 

Boh mal dobré úmysly

Boh konal. Naše najdesivejšie zlo menil na svoje najväčšie dobro. Nad špirálou zla, ktoré vykonali Judáš, židovskí vodcovia, Pilát a všetci hriešnici, ktorým bolo odpustené, je Božia ruka pevná, nie aby obviňovala zo zlého, ale vždy ho premieňala na naše dobro. Tak aj Peter krátko potom kázal, že Ježiša „vydala uložená rada a predvídavá múdrosť Božia“ (Sk 2:23). Ako sa modlili aj prví kresťania „Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom vykonali, čo Tvoja ruka a Tvoja rada predurčila, aby sa stalo“ (Sk 4:27-28). 

Jozefov transparent nevial nikdy tak pravdivo ako v ten deň: čo človek zamýšľal proti mne zlé, to Boh obrátil na dobré (1M 50:20). Ak na tomto dni zanechali svoje odtlačky prstov nielen hriešnici svojim zlom, ale vidíme na ňom aj zvrchovanú Božiu ruku prinášajúcu dobro, prečo nevztýčime Jozefov transparent nad veľkými tragédiami a hrôzami svojho života? Keďže Boh sám „neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko“ pre naše večné dobro (R 8:32)?

Tento jediný najhorší deň v dejinách sveta Boh obrátil na „dobrý.“ Neexistuje teda také trápenie trvajúce jeden deň — či týždeň, mesiac, rok alebo celý život –, také zranenie, taká strata, bolesť, chvíľková či chronická, ktoré by Boh nemohol v Kristovi Ježišovi pre teba obrátiť na „dobré.“

Satan a hriešny človek zamýšľal ten piatok na zlé, ale Boh s ním mal dobré úmysly, a preto ho nazývame Veľký piatok.