V predchádzajúcom článku som spomínal, že evanjelikáli čím ďalej, tým viac vyhľadávajú teológov a komentátorov Biblie spomedzi rôznych etník a kultúr. Keďže si uvedomujeme, že prácu vykladača ovplyvňuje jeho spoločenské a kultúrne prostredie, sme presvedčení, že je dôležité čítať Bibliu v komunite a načúvať ľuďom, ktorí nám môžu pomôcť všimnúť si a zohľadniť predpoklady prevzaté z našej vlastnej kultúry.
Zároveň sa však sa na hermeneutiku začali aplikovať aj rôzne obmeny teórie stanoviska, pri ktorých sa uprednostňujú menšinové skupiny, pretože ich „prežívanie“ im poskytuje výlučné hlbšie pochopenie biblického textu. Teória stanoviska dohnaná do svojich logických dôsledkov predstavuje rébus: naše spoločenské prostredie je vraj tak veľmi ovplyvnené privilegovaným statusom alebo útlakom, že výklady pochádzajúce od privilegovaných skupín sú nezvratne zaujaté (inými slovami – nesprávne), ale snažiť sa poznať „objektívny“ význam textu je vraj tiež zbytočné, pretože všetko poznanie je kultúrne konštruované. Nakoniec ostávame uväznení v klietke kultúry; no niektoré klietky sú lepšie ako iné.
Niektorí evanjelikáli, ktorí úprimne túžia načúvať kresťanským vykladačom z iných kútov sveta, môžu skĺznuť k akejsi forme teórie stanoviska, ktorá ich potenciálne oberá o múdrosť významných teológov z minulosti. Iným evanjelikálom – tým, ktorí oprávnene odmietajú teóriu stanoviska – sa môže stať to, že na riešenie postmoderných problémov budú používať „moderné“ prostriedky, a tak sa pri čo najväčšom zmiernení efektu „pred-porozumenia“, s ktorým prichádzame k textu, odrežú od múdrosti rozmanitých hlasov.
V tomto i nasledujúcich dvoch článkoch predostieram princípy, ktoré by nás mali chrániť pred oboma týmito chybami. Mojim cieľom je, aby z nás boli lepší čitatelia Biblie – takí, ktorí sa nestanú obeťami filozofie (či už modernej alebo postmodernej), ktorá oslabuje našu oddanosť Božiemu slovu ako autorite.
1. Nemali by sme podceňovať ani preceňovať oblasti odstupu, ktoré ovplyvňujú našu schopnosť rozumieť Biblii
Kniha The Hermeneutical Spiral od Granta Osborna, klasická evanjelikálna učebnica výkladu Biblie, uvádza štyri oblasti odstupu, ktoré nám sťažujú správne porozumenie Božiemu slovu:
1. Čas
2. Kultúra
3. Geografia
4. Jazyk
Naše presvedčenia o „zrozumiteľnosti“ či „jasnosti“ Písma neznamenajú, že Bibliu nepotrebujeme poctivo študovať, aby sme zmenšili odstup, ktorý v súčasnom svete prirodzene máme od pôvodného biblického kontextu. Keď hovoríme, že veríme v zrozumiteľnosť Písma, vyznávame tým, že tie veci, ktoré „je nutné poznať, veriť a zachovávať na spásu,” sú tak jasne vyjadrené na niektorom mieste Písma, že nielen učení, ale aj neučení ľudia prostredníctvom bežných prostriedkov môžu dôjsť k ich dostatočnému porozumeniu.” Doktrína o zrozumiteľnosti Písma nehovorí, že všetky časti Biblie sú rovnako zrozumiteľné, ani že nepotrebujeme dôsledne študovať kultúrne, geografické a lingvistické rozdiely.
Niektorí evanjelikáli pri odmietaní teórie stanoviska či myšlienky, že by sme mali načúvať hlasom z iných kultúr, aby sme Biblii lepšie rozumeli, sa môžu omylom vracať k škótskemu realizmu zdravého rozumu, v ktorom podľa Osborna platilo, že „povrchový rozmer textu má sám o sebe dostatočný význam. Preto sa v tomto filozofickom smere ignorovala dôležitosť hermeneutických princípov pre preklenutie kultúrnej priepasti a prekypovali v ňom individualistické výklady.“ Mali by sme si dať pozor na to, aby sme pri náležitom odmietaní postmoderných teórii výkladu nevyzdvihovali teórie výkladu z doby modernizmu a osvietenstva, ktoré prinášajú svoje vlastné problémy.
Niektorí kresťania podceňujú oblasti odstupu, no iní kresťania ich tak veľmi preceňujú, že o žiadnom výklade sa nedá povedať, že je lepší než iný (problému zveličovania rozdielov do najväčšej možnej miery sa budem venovať v ďalšom článku).
2. K biblickému textu pristupujeme všetci s „pred-porozumením“
Osborne nás všetkých vyzýva, aby sme uvažovali o „dopade nášho kultúrneho dedičstva a svetonázoru na výklad. V sociológii poznania platí, že spoločenské hodnoty vplývajú na každé vnímanie skutočnosti. Pri rozhodovaní o náležitom mieste pred-porozumenia v procese výkladu je to kritický faktor.“
Nikto neprichádza k biblickému textu ako nepopísaný list. Všetci prichádzame s istými otázkami a predpokladmi.
Ajith Fernando napríklad opisuje viacero rozdielov medzi paradigmou vina/odpustenie a dôrazom na česť/hanbu. Ďalším príkladom je Esther Acolatse. V svojej knihe Powers, Principalities, and the Spirit ukazuje, že či už sa nachádzame v Severnej Amerike alebo na južnej pologuli, máme sklony zasadzovať biblické vyjadrenia o kniežatstvách a mocnostiach do myšlienkových rámcov či svetonázorov, ktoré Písmo nepozná. Výklady v Severnej Amerike sú ovplyvnené ideológiou osvietenstva, zatiaľ čo na južnú pologuľu vplýva dualizmus. Pri snahe o kritickú reflexiu nášho svetonázoru prináša Acolatse výzvu pre čitateľov Biblie aj na Západe, aj na Juhu.
Podobne je na tom kniha Misreading Scripture with Individualist Eyes od E. Randolpha Richardsa a Richarda Jamesa. Vysvetľuje, ako nám pre naše konceptuálne kategórie, vyplývajúce z inštinktívneho individualizmu, často uniknú aspekty biblických príbehov, ktoré pochádzajú zo starovekých kultúr.
Vráťme sa k podobenstvu o márnotratnom synovi ako nášmu príkladu. Neplatí len to, že Rusi si častejšie ako Američania spomenú na hlad, keď tento príbeh hovoria. Rusi taktiež vnímajú nárok mladšieho syna na samostatnosť (a teda popretŕhanie rodinných vzťahov) ako nehoráznu chybu. Američania viac zdôrazňujú mrhanie zdrojmi a neschopnosť žiť samostatne ako hlavnú príčinu synovho zúfalstva. Rôzne kultúry sa na text pozerajú rôzne – čiastočne pre „pred-porozumenie“, s ktorým k textu pristupujeme.
Biblia nie je bez-kultúrna, ani jej čitatelia nie. David Clark vo svojej majstrovskej knihe o teologickej metóde s názvom To Know and Love God evanjelikálom pripomína, že „naše zmýšľanie je odrazom našej kultúry. Veľmi ľahko sa nám môže stať, že sa budeme správať, ako keby naša teológia bola bez kultúrnych prvkov, hoci pod tlakom priznávame, že to nie je pravda.“
Znamená to však, že všetky výklady Biblie sú v zajatí kultúry? Ak pripustíme „pred-porozumenie“, znamená to, že nikdy skutočne a správne textu neporozumieme? Vôbec nie – čo ma privádza k tretiemu princípu.
3. Mali by sme vyvracať názor, že všetky vyhlásenia o poznaní slúžia mocenským záujmom
V Limuru v Keni v roku 2007 pracovná skupina prepojená s celosvetovou evanjelikálnou Lausannskou konferenciou uviedla, že postmodernizmus evanjelikálom slúži len v tom, že odkrýva „moderné mýty o vyčerpávajúcom poznaní a ľudskom pokroku“. Postmodernizmus nahlodal pýchu osvietenstva a z toho sa evanjelikáli môžu radovať.
Lausannský dokument však pokračuje. Postmodernizmus „je radikálne skeptický voči schopnosti ľudí nadobudnúť poznanie a vyhlásenia o poznaní považuje za pokusy získať moc“. Preto musia evanjelikáli odmietnuť teóriu stanoviska. Nie preto, že sa chceme stiahnuť do osvietenskej pevnosti absolútnej istoty, ale preto, že veríme, že „Biblia potvrdzuje našu schopnosť poznávať čiastočne, i keď nie úplne.“
Pozrime sa opäť na slová Davida Clarka:
„Najlepšia evanjelikálna teológia priznáva, že kultúrna perspektíva ovplyvňuje celé myslenie. Umiernená dekonštrukcia príliš asertívnych modernistických tvrdení je len prospešná. Správna evanjelikálna teológia si však taktiež uvedomuje, že potrebuje cieľavedomé stratégie, aby sa vyhla tomu, že kultúrny a historický kontext teológiu uväzní v myslení konkrétnej doby.“
Pozrite sa, ako Richard Lints vo výbornej kapitole z knihy The Enduring Authority of the Christian Scriptures najprv pripúšťa, že pred-porozumenie existuje:
„Všetky výklady sú ovplyvnené jedinečnými skúsenosťami vykladača. Súčasťou týchto jedinečných skúsenosti je vykladačovo spoločenské prostredie a kultúrny kontext. To, čo človek vidí, je ovplyvnené jeho očakávaním toho, čo bude vidieť. Tieto očakávania zase vznikajú pri komplexnom vzájomnom pôsobení individuálnych a spoločenských dôrazov.“
Všimnite si ale aj to, ako Lint vysvetľuje, že toto pred-porozumenie nevylučuje pravé porozumenie textu. Pripustenie pred-porozumenia taktiež nerelativizuje všetky výklady:
„Tento prvok kultúrneho naratívu nás zrejme nabáda veriť, že všetky výklady môžu byť rovnako platné alebo že niečí výklad by nemal byť vystavený kritike zo strany iných kultúr. Väčší príbeh, v ktorom sa vyskytujú naše vlastné konkrétne naratívy o ľudskom poznaní, hovorí opak. Nie všetky výklady sú si rovné. Existujú lepšie a horšie kultúrou ovplyvnené výklady.“
Táto druhá myšlienka si vyžaduje viac pozornosti. Z rôznorodosti výkladov nevyplýva hermeneutický relativizmus. V ďalšom článku budeme uvažovať o tom, prečo je dôležité mať stále na očiach pravdu a chrániť sa tak pred skĺznutím k teórii stanoviska alebo stiahnutím sa do istoty osvietenstva.
Toto je druhý zo série článkov k tejto téme. Nasledujúce si môžete prečítať:
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/blogs/trevin-wax/preunderstanding-and-postmodernism-3-principles-for-bible-interpretation/
