Biblia a teológia

Evanjelium vysvetlené

Priznajme si to: slovo „evanjelium“ sa dnes v rozhovoroch medzi kresťanmi používa dosť voľne – až natoľko, že sa jeho vážny význam môže stratiť alebo aspoň zahmliť. Aby sme pochopili dobrú správu evanjelia, musíme si najprv osvojiť význam slova „správa“. Tá je nakoniec tým, čo odlišuje kresťanstvo od všetkých ostatných náboženstiev.

Kresťanstvo nie je vo svojej podstate dobrá rada. Je to oznámenie dobrej správy.

Na pochopenie evanjelia nemusíme ísť na seminár. Na pochopenie evanjelia nemusíme byť v službe. Dokonca nemusíme byť kresťanom ani päť minút, aby sme evanjelium pochopili dostatočne na to, aby sme ho mohli odovzdať ďalším.

Potrebujeme len porozumieť tomu, že pred 2 000 rokmi nastala invázia. Nebol prišlo na zem v osobe Ježiša a ten nastolil nové kráľovstvo. 33 rokov žil život neochvejnej, dokonalej vernosti Bohu Otcovi. Žil život, ktorý my nedokážeme, nech sa snažíme akokoľvek. A keďže nás miluje, zomrel smrťou, ktorou sme si zaslúžili zomrieť my. Ako veriaci v Ježiša môžem vedieť, že na kríži trpel, akoby bol žil môj hriešny život, aby ja som mohol dostať odmenu, ako keby som žil spravodlivý život.

Potom bol Ježiš pochovaný. Až kým nebol – lebo o tri dni neskôr vstal a vyšiel z hrobu. Teraz každý, ktorý sa odvracia od svojej vzbury – či už otvorene zlej alebo nenápadne „náboženskej“ sorty – a dôveruje Ježišovi, je s ním zjednotený v tomto aj ďalšom živote. Veriaci budú jedného dňa vzkriesení v nových telách vhodných pre novú, vzkriesenú zem. Vstúpime do radosti nášho trojjediného Pána – Otca, Syna a Svätého Ducha – a budeme pod ním navždy vládnuť ako králi a kráľovné vesmíru.

V dobe skepticizmu to môže znieť ako pritahnuté za vlasy, ako rozprávka pre dôverčivé deti. Príliš dobré na to, aby to bola pravda. Táto správa je však úplne pravdivá. Len nie je zaslúžená – naozaj, nie je fér. Ako to vyjadruje jedna pieseň, „Prečo by som mal mať úžitok z jeho odmeny? Neviem odpovedať.“

Milosť však nie je nikdy fér. Preto sa volá milosť.

Jedno evanjelium, dva uhly pohľadu

Som pastorom v Richmonde vo Virgínii a niektoré veci o mojom meste – rozloha, rozostavenie budov, hustota obyvateľstva atď. – sa najlepšie sledujú z lietadla. Je množstvo ďalších vecí, ktoré lepšie spoznám prechádzkou po Broad Street. Obe perspektívy sú užitočné, dokonca nevyhnutné, pre porozumenie Richmondu. Pohľad z úrovne ulice bez rámcovania leteckou perspektívou alebo letecká perspektíva bez výplne pohľadom z ulice nevyhnutne poskytne len okyptenú perspektívu. Iste, hovoríme len o geografii – napríklad dejiny a kultúru Richmondu musíme spoznávať inými spôsobmi – ale ak sa nepozrieme na mesto z rôznych uhlov, vytvorí to jednorozmerný, narušený pohľad.

Podobne, ako upozorňuje Matt Chandler, evanjelium sa dá s úžitkom sledovať z dvoch biblických uhlov pohľadu: „vo vzduchu“ a „na zemi“. Rovnako, ako Virgínia nemá dve hlavné mestá, neexistujú ani dve evanjeliá. Existuje jedno, ktoré môžeme obdivovať z dvoch perspektív.

Evanjelium „vo vzduchu“ je panoramatický pohľad od Genezis po Zjavenie, ktorý sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov v príbehu (napríklad stvorenie, pád, vykúpenie a nové stvorenie). Evanjelium „na zemi“ zase podrobne rozvíja, ako sa tento veľkolepý naratív stáva dobrou správou pre hriešnikov ako my (napríklad pohľadom na Boha, ľudstvo, Krista a našu odpoveď).

Na začiatku tohto článku som predostrel stručné zhrnutie príbehu evanjelia. Môžeme ho však doplniť ešte viac. Možno, že jeden z najlepších spôsobov, ako spojiť to najlepšie z týchto doplňujúcich sa pohľadov – „vo vzduchu“ a „na zemi“, „širokouhlého záberu“ a „priblíženého záberu“ – je pozrieť sa na príbeh evanjelia v štyroch dejstvách: Vládca, Vzbura, Záchrana a Odpoveď. Dúfam, vám tento hlbší pohľad poskytne bohatý kontext, z ktorého môžete vychádzať pri zdieľaní svojej viery.

Vládca

„Na počiatku Boh…“(Gn 1:1). Biblia začína najzákladnejším historickým výrokom o realite.

Boh stvoril, udržiava a riadi všetko, čo existuje. Na rozdiel od mylných predstáv našej kultúry Boh nie je Santa na oblohe, ani kozmický automat, ani podráždený policajt, ani gaučový otec. Je Kráľ slávy a Pán lásky. Je večnou komunitou osôb, Otec milujúci svojho Syna v radosti Svätého Ducha. A pretože tento milujúci a radostný Boh je Trojica – jeden Boh existujúci večne v troch osobách – láska je v jadre vesmíru.

Tento trojjediný Boh stvoril ľudstvo – mňa i vás – na svoj obraz, aby sme poznali a zakúšali jeho lásku. Sme stvorení Bohom (teda patríme výlučne jemu) a pre Boha (teda len on nás uspokojí). Ľudské bytosti boli stvorené špeciálne tak, aby zmysel, naplnenie a život nachádzali nadovšetko vo svojom Stvoriteľovi – nad úspechom, nad obľúbenosťou, nad oddychom, nad ľúbostnými vzťahmi, nad sebou samými.

Je to príbeh vášho života – nachádzať úplné uspokojenie vo vašom Stvoriteľovi a vážiť si ho nadovšetko? Rozhodne to nie je príbeh toho môjho.

Čo sa stalo?

Vzbura

Lásku hľadáme na samých nesprávnych miestach, lebo niečo sa v našich srdciach hrozne pokazilo. Je to odrazom toho, keď sa naši prví rodičia, Adam a Eva, otočili Bohu chrbtom povedali si, že sa budú rozhodovať sami, čím poškodili stvorenie a uvrhli nositeľov Božieho obrazu do mora hriechu. Namiesto života pre svojho Stvoriteľa žijeme pre seba. Chápadlá hriechu zdeformovali naše srdcia a vniesli chaos do toho, čo milujeme. Každý z nás sa vzbúril, prirodzenosťou i rozhodnutím, proti Pánovi lásky.

Ľahko môžeme hriech považovať za niečo pomerne nepodstatné – možno viditeľnú neposlušnosť alebo niečo ako nebeskú pokutu za parkovanie. Keď však Biblia hovorí o hriechu, hovorí o „kozmickej vlastizrade“ – povstaní proti samotnému nebu.

Je podstatné pochopiť dve pravdy o charaktere hriechu.

1. Hriech sa viac týka vzťahu než správania.

Keď sa Adam a Eva vzbúrili proti Bohu, nebol to len prešľap v správaní; bola to zrada na úrovni srdca. Podviedli sme nášho Stvoriteľa; aj preto sa hriech Izraela v Starej zmluve tak často opisuje ako duchovné smilstvo. Zúfalo sme sa snažili vybudovať si naše životy okolo iných vecí – čohokoľvek, len nie jeho. Vzali sme dobré dary nahradili nimi Darcu.

2. Hriech je viac vertikálny než horizontálny.

Hoci horizontálne dôsledky hriechu sú zničujúce, vo svojej podstate je to vertikálny problém. Dávid, muž podľa Božieho srdca (1Sam 13:14), dobre vyznáva biednu situáciu nás všetkých: „Veď ja viem o svojich previneniach, svoj hriech mám stále na mysli. Proti tebe samému som zhrešil, urobil som, čo pokladáš za zlé”(Ž 51:5-6; pozri aj Gn 39:9; Lk 15:21).

Tu je niečo fascinujúce: „hriech“ (angl. sin) je jediné podstatné meno v anglickom jazyku, ktoré je väčšie v jednotnom čísle. „Hriech“ je väčšia kategória ako „hriechy“. Skutočne platí, že hlboko vnútri nie sme hriešnici preto, lebo hrešíme, ale hrešíme, lebo sme hriešnici.

Je to však ešte horšie. Zamyslite sa nad týmto: dôsledok modloslužby a sústredenia na seba nie je nič menšie než katastrofická priepasť medzi nami a Bohom. „Sú to vaše viny, čo sa stali prekážkou medzi vami a vaším Bohom,” vyhlasuje prorok Izaiáš, „a vaše hriechy zakryli jeho tvár pred vami, takže nepočuje,” (Iz 59:2). Vzopreli sme sa Božiemu zámeru pre nás, nositeľov jeho obrazu, a tak sme oddelení od konečného Zdroja života a lásky. A keď umierame, je čas na spravodlivosť: „Každý človek umiera len raz a potom bude súd” (Heb 9:27).

Dôsledkom hriechu spravodlivo čelíme Božiemu hnevu – jeho svätému a pevnému odporu voči zlu. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?” pýta sa Pavol veriacich (Rim 8:31). Pre tých, čo sú bez Krista, však platí aj opak: Ak je Boh proti vám, kto môže byť za vás?

Pre pochopenie evanjelia – akí dobrí teda musíme byť, aby sme mohli vojsť do neba? Tu je šokujúca odpoveď: takí dobrí ako Boh. Iba ľudia, ktorých Boh považuje za dokonalých, s ním môžu žiť večne.

Táto potreba morálnej dokonalosti, samozrejme, je zlou správou pre večnosť. Ponechaní na vlastné zásluhy stojíme na pokraji beznádejnej budúcnosti v pekle – nie len Božej neprítomnosti, ale prítomnosti jeho správnej a dobrej spravodlivosti.

Takto to Pavol vysvetľuje Efezanom:

Aj vy ste boli mŕtvi vo svojich priestupkoch a hriechoch, v ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohto sveta, podľa kniežaťa nadzemskej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných synoch. Medzi nimi sme aj my všetci kedysi konali podľa žiadostí svojho tela, keď sme žili podľa záľub tela a mysle, a boli sme od prirodzenosti deťmi hnevu, tak ako aj ostatní. (Ef 2:1-3)

Namiesto záverečných titulkou však Pavol pokračuje: „Ale…“

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že celá vaša večnosť visí na tomto malom slovíčku?

Záchrana

V dejinách sa stalo niečo, čo zmenilo smerovanie tých, ktorí sa na záchranu spoliehajú na Ježiša, a tu je to rozhodujúce „ale“: „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, zo svojej veľkej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli pre svoje priestupky mŕtvi, oživil nás s Kristom — milosťou ste spasení!” (Ef 2:4-5).

Po storočiach vzbury Božieho ľudu sa Boží Syn – druhá osoba večnej Trojice – stal embryom, bábätkom, tínedžerom a mužom. Nemohli sme sa dostať k Bohu, a tak Boh prišiel k nám (Heb 2:14-15). 33 rokov tento tesár z Nazareta žil život neprerušenej oddanosti a poslušnosti svojmu nebeskému Otcovi. Modlil sa veľa modlitieb, ale ani raz modlitbu vyznania hriechov, lebo nemal žiadne hriechy na vyznanie.

Ježiš žil život morálnej dokonalosti, v čom Adam zlyhal, v čom zlyhal Izrael a v čom sme zlyhali vy a ja.

Dlho očakávaný mesiáš Izraela „stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži“ (Flp 2:8). Ten, ktorý vytvoril zákon, ho dodržal a potom zomrel za tých, ktorí ho porušili. Tvorca zákona sa stal dodržovateľom zákona a zomrel namiesto porušovateľov zákona.

Práve sme sa dostali do horúceho jadra kresťanskej viery: smrti Ježiša Krista. Na kríži Boh potrestal svojho Syna, ktorý je dokonalý, za hriechy tých, ktorí nie sú.

To však nie je to jediné, čo sa stalo. Ak by Boh len vymazal náš hriech, to by nás vrátilo len na nulu.

Skúste o tom premýšľať takto: počas pravidelnej sezóny NBA sa odohrá 82 zápasov. Žiadnemu tímu sa nikdy nepodarilo dosiahnuť dokonalú sezónu – bez akýchoľvek prehier. „Počkať,“ mohol by namietať nejaký fanúšik. „Môj tím má momentálne skóre 0-0. To je dokonalá sezóna – neprehrali sme žiadne zápasy!“

Právom by sme prevrátili očami. „Váš” tím neprehral, lebo neodohral všetky svoje zápasy. Na dokonalú sezónu nesmiete nikdy prehrať a vždy vyhrať – až do posledného zápasu.

V záhrade v Edene mali Adam a Eva morálne skóre, takpovediac, 0-0. Nezhrešili, takže boli „nezdolaní“. Ale taktiež nedosiahli život spravodlivosti, takže to nebola „dokonalá sezóna“. Keď sa odvrátili od Boha, duchovne zbankrotovali. Klesli na dno 0-82 a toto morálne skóre po nich teraz dedíme.

Avšak uprostred dejín jeden muž dosiahol bezprecedentné skóre: 82-0.

Aby sme pokračovali v tejto ilustrácii, tu je hlavná myšlienka: ak Ježiš iba zaplatil za naše hriechy, naše morálne skóre by bolo 0-0. Na kríži však Ježiš nielen prijal našich 82 prehier, ale taktiež dal veriacim svojich 82 víťazstiev, čo dosvedčuje jeho prázdny hrob (Rim 4:23-25). Naše skóre sa teda v momente mení z 0-82 na 82-0. V očiach svätého Boha je to teraz tak, ako keby sme sa voči nemu ničím neprevinili a všetkým ho potešili.

Pavol to vyjadruje takto, hovoriac o Kristovi: „[Boh] toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou” (2Kor 5:21). Na kríži jednal Boh s Kristom tak, ako keby žil hriešny život veriacich, aby mohol jednať s nami tak, ako keby sme žili Kristov nepoškvrnený život. Niet sa čo čudovať, že to teológovia nazývajú „sladkou výmenou“.

Čo to znamená prakticky pre naše chápanie a zvestovanie evanjelia? Nuž, slovami puritána Richarda Sibbesa, „v Kristovi je viac milosti než v nás hriechu.“ Je jedno, kto ste alebo čo ste urobili, tu je tá ohromná správa: v Ježišovi je viac milosti než vo vás hriechu.

V našom súčasnom kultúrnom kontexte je podstatné pochopiť, že Ježiš nezomrel len preto, aby posilnil našu sebaúctu alebo poskytol morálny príklad. Taký pohľad, nech je myslený akokoľvek dobre, umenšuje, čo spravil. Znížil sa, aby vzal naše miesto na kríži, lebo my sa chceme vyškriabať na jeho miesto na tróne. Veľmi sa mi páči, ako to vysvetľuje John Stott:

Dá sa povedať, že myšlienka náhrady leží v jadre aj hriechu, aj záchrany. Podstatou hriechu je totiž človek nahrádzajúci Boha a podstatou záchrany je Boh nahrádzajúci človeka. Človek presadzuje seba proti Bohu a stavia sa tam, kde si zaslúži byť len Boh; Boh sa obetuje pre človeka a stavia sa tam, kde si zaslúži byť len človek. Človek si privlastňuje výsady, ktoré patria jedine Bohu, Boh prijíma tresty, ktoré patria jedine človeku.

Amen. Pri vysvetľovaní evanjelia si však musíme dávať pozor, aby sme nenechali Ježiša visieť na kríži.

Po smrti bolo jeho zohavené telo uložené do „bezpečnej“ hrobky (Mt 27:65-66) a už o ňom nemal nikdy nikto počuť. Avšak bolo o ňom znova počuť – pretože moc smrti nemohla poraziť Pána života (Sk 2:24, pozri Sk 3:15). A tak, ako sľúbil, na tretí deň odišiel z hrobu.

Keď sa pripravujeme zdieľať svoju vieru, vzkriesenie nie je „doplnok“ k príbehu evanjelia – pretože bez neho žiaden príbeh evanjelia nie je. Vzkriesením Ježiša z mŕtvych Boh verejne potvrdil, že jeho obeť na kríži bola prijatá ako spravodlivá a úplná platba za hriech. Ak bol na Veľký piatok podpísaný šek na vykúpenie, na Veľkonočnú nedeľu bol šek zaúčtovaný.

A jedného dňa ten istý Ježiš – ktorý zomrel a vstal a vystúpil do neba a prihovára sa za svoj ľud – príde znova. Tí, ktorí mu neuverili, dostanú spravodlivosť; tí, ktorí áno, budú mať milosť. Naša konečná nádej ako kresťanov nie je evakuácia z tejto zeme, ale obnova tejto zeme. Boží vykúpený ľud zdedí pretvorený svet, neskazený pohromou hriechu. Preto Písmo vykresľuje náš budúci domov konkrétnym, materiálnym spôsobom – „nové nebo a nová zem“ (Iz 65:17; cf. 2Pt 3:13; Zj 21:1-4). Na rozdiel od všeobecného presvedčenia nebudeme poletovať hrajúc na zlaté harfy s bucľatými anjelikmi. Budeme bežať a pracovať a hrať sa a spievať a smiať sa a oddychovať a užívať si nekonečné zázraky nášho dobrého a nádherného Boha.

Naša odpoveď

Keď prechádzate cez stanicu diaľničného mýta a interagujete s osobou v búdke, je to zmysluplná skúsenosť? Ani nie. Je to obchodná transakcia: zaplatíte peniaze, on zdvihne závoru. Vy urobíte svoju časť, on urobí tú svoju.

Priateľu, stať sa kresťanom takéto nie je. Nie je to chladná transakcia. Je to skôr ako svadba – intenzívne osobné zjednotenie. Vrhnete sa k Ježišovi po milosť, on vás chytí a už nikdy nepustí.

Takže, keď chápeme evanjelium, ktoré chceme podať ďalším, môžeme byť pripravení odpovedať na tú najdôležitejšiu otázku, ktorú sa niekto môže spýtať: Čo mám robiť, aby som bol zmierený s Bohom?

1. Odvrátiť sa

Po prvé, odvraciame sa od hriechu. Veľmi dobre nám ide vyznávanie zla druhých, ale najviac by nás malo ubíjať to naše. To je význam pokánia – zmena myslenia a čelom vzad, obrat o 180 stupňov preč od života pre seba.

2. Dôverovať

Po druhé, dôverujeme Ježišovi Kristovi. Hovoríme „nie“, hriechu, „áno“ jemu, prijímame, čo pre nás získal a jeho neochvejný sľub odpustiť nám. Pokánie a viera sú nakoniec dve strany jednej mince.

3. Ceniť si

Taktiež si ceníme Ježiša. Toto technicky nie je tretí krok – je to výsledok druhého. Oplatí sa ho však spomenúť, pretože mnohí „prijímajú“ Krista spôsobom, ako niekto prijíma, povedzme, zubnú plombu. K pochopeniu evanjelia však patrí radostné a ochotné prijatie Ježiša ako Pána a Záchrancu a Poklad.

To okrem iného znamená, že Ježiš Kristus je nekonečne viac než len priepustka z pekla zadarmo. On je živá osoba, ktorú nasledujeme, uctievame, vážime si a z ktorej sa tešíme. Poznať ho je jediný spôsob, ako môžeme byť opäť v správnom vzťahu s Bohom, pre ktorého sme boli stvorení (Jn 14:6; Jn 17:3). Cez neho môžeme radostne prijímať odpustenie, pomoc Svätého Ducha a nádej budúceho sveta.

Nikoho nezachráni krst, chodenie do kostola, zverejňovanie kresťanských statusov, modlenie sa nejakej modlitby, podpísanie dokumentu, príchod vpred v kostole alebo hodenie šišky do ohňa na letnom tábore. Kritická otázka, ktorej každý z nás čelí, ide mimo všetko vonkajšie, keďže je s laserovou presnosťou zameraná na srdce: Je tvoje postavenie pred Bohom práve teraz  založené jedine na Ježišovi?

Evanjelium si vyžaduje odpoveď. „Teraz je deň spásy!” nalieha Pavol (2Kor 6:2). Pri zdieľaní viery vyzývajme ľudí, aby reagovali na Kristove tvrdenia a privádzajme ich k tomu pre večnosť dôležitému momentu rozhodnutia.

Toto je najväčší príbeh, aký bol kedy povedaný – a každý môže byť jeho súčasťou.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition

Matt Smethurst

je šéfredaktorom Spoločenstva evanjelia v USA. Napísal knihy Kým si otvoríte Bibliu (Before You Open Your Bible: Nine Heart Postures for Approaching God’s Word, 2019), 12 týždňové štúdium 1. a 2. listu Tesalonickým (1–2 Thessalonians: A 12-Week Study) a Diakoni: ako slúžia a posilňujú cirkev (Deacons: How They Serve and Strengthen the Church). S manželkou Maghan majú tri deti a žijú v Louisville, Kentucky v USA.