Prísne vzaté, každé kázanie musí byť výkladové v tom zmysle, že musíme vynášať z Písma to, čo Boh svojím Duchom vdýchol do Písma. Ak to nebudeme robiť, tak podľa Dt 13:1-4 nie sme lepší ako falošní snílkovia a proroci. Naše kázne potom nemajú o nič väčšiu hodnotu ako hocijaký iný ľudský názor. Takže každé kázanie má byť výkladové. Tu by som však chcel popísať a zdôrazniť prednosti výkladového kázania na pokračovanie. Pri takom kázaní berieme celú biblickú knihu alebo ucelenú časť a prednášame celú sériu výkladových kázní.
Keď vzkriesený Pán znovu ustanovil po jeho zlyhaní apoštola Petra, neurobil ho iba pastierom, ale doslova mu povedal: „Kŕm moje ovce“ (Jn 21:17). Pastierova zodpovednosť je kŕmiť ovce. Veľký puritánsky teológ 17. storočia, John Owen, napísal:
Prvoradou povinnosťou pastora je kŕmiť stádo usilovným kázaním Slova. Je to sľub, ktorý sa týka Novej zmluvy, že Boh dá svojej cirkvi „pastierov podľa svojho srdca a budú vás pásť rozumne a obozretne“(Jer 3:15). To sa deje kázaním alebo vyučovaním slova, a nie inak. Toto kŕmenie je podstatou pastierskeho úradu… Starosť o kázanie evanjelia bola zverená Petrovi a cez neho všetkým pravým pastierom cirkvi, slovesami „pásť a kŕmiť“ (Jn 21:15-17). Podľa príkladu apoštolov sa majú uvoľniť od každej zábrany, aby sa úplne oddali slovu a modlitbám (Sk 6:1-4). Ich prácou je „usilovne sa venovať slovu a vyučovaniu“ (1Tim 5:17) a tak kŕmiť stádo, v ktorom ich Duch Svätý ustanovil za dozorcov (Sk 20:28)… Táto práca a povinnosť, ako bolo povedané, je podstatná pre úrad pastora… Vyžaduje sa nielen aby z času na čas, keď má čas; ale aby odložil nabok všetky iné práce, aj keď sú správne, všetky iné povinnosti v zbore, ktoré by mohli odvádzať jeho stálu sústredenosť od tohto diela… Bez tohto sa žiaden nebude môcť prijateľne zodpovedať za pastiersky úrad v posledný deň.[1]
Aj pre tých, ktorí berú Bibliu vážne, je veľa spôsobov, ktorými môžeme Bibliu vyučovať. Môže byť kázanie, pri ktorom si vezmeme vieroučnú tému, ako napríklad božskosť Ježiša Krista, a biblicky ho vysvetlíme. Alebo môžeme kázať sériu na Apoštolské vyznanie viery, pri ktorom systematicky skúmame základné kresťanské pravdy. Môžeme kázať na etickú tému, pri ktorej si vezmeme tému, ako napríklad hospodárska kríza, či klimatické zmeny, a hľadáme, čo o nich hovorí Biblia. Alebo kázeň môže hovoriť o aktuálnej cirkevnej či politickej téme. To všetko sa dá pozorne a zodpovedne robiť aj takým spôsobom, ktorým vykladáme učenie Biblie.
V tomto príspevku však odporúčam, aby štandardnou diétou na kŕmenie ovcí nebolo nič z uvedeného, ale výkladové kázania na pokračovanie. Nehovorím, že by sme nikdy nemali kázať tematické kázne. Malo by to byť však skôr výnimkou ako pravidlom. Normálnou každotýždňovou diétou by malo byť prechádzať postupne nejakou knihou Biblie, lebo to je najvýživnejším pokrmom pre ovce (vrátane nás!).
Chcel by som zdôrazniť sedem predností výkladového kázania na pokračovanie, ktoré by malo byť základnou zložkou stravy Božieho ľudu. Nie je to preto, že by sme mohli dokázať z Písma, že je to jediný spôsob, ako sa má kázať. Nerobím to ani preto, žeby som vedel dokumentovať z dejín Cirkvi, že to bola vždy norma. Príklad kázania Jána Chrysostoma v Antiochii,[2] Jána Kalvína v Ženeve[3] a Ľudovíta Fazekaša v Leviciach, by nás k tomu určite mali povzbudiť. Predovšetkým to však robím kvôli prínosom, ktoré sprevádzajú dobré výkladové kázanie na pokračovanie.
[1] Citované v PACKER, J. I.: Among God´s Giants: the Puritan vision of the Christian life. London: Kingsway, 1991. s. 372-373.
[2] PARKER, T. H. L: Calvin’s Preaching. Edinburgh: T & T Clark, 1992.
[3] KELLY, J. N. D.: Golden Mouth: The Story of John Chrysostom. Cornell: University Press, 1995.
Poznámka redaktora: Článok bol napísaný na základe prílohy Christophera Asha “Give God the Microphone” v jeho knihe The Priority of Preaching. Fearn: Christian Focus, 2009, s.107-122 a pokračuje prvým prínosom, ktorým je ochrana proti tomu, aby sme nahradili Božiu agendu tou svojou.
