Zo všetkých 150 žalmov nie je žiadny smutnejší ako Žalm 88.
Mnohé žalmy začínajú tým, že žalmista je skľúčený a sužovaný, ale potom dospeje k bodu zlomu, keď po modlitbe a rozjímaní nájde v Pánovi nádej a pokoj. V Žalme 88 však žiadny bod zlomu nie je. V skutočnosti má doslova posledné slovo temnota, keďže žalm končí slovami: „Vzdialil si odo mňa priateľa a druha, spoločníkom sa mi stala temnota“ (Ž 88:19).
Úvodná veta je jediným výslovne pozitívnym výrokom v celej modlitbe: „Hospodin, Boh mojej spásy.“ Všetko, čo nasleduje, je záplava temnoty, smrti a zúfalstva.
A predsa aj v tomto žalme, ktorý je tak charakteristický temnotou, existuje dôvod na nádej – najmä pre tých, ktorí sa najhlbšie stotožňujú s žalmistom prostredníctvom osobnej straty, mučivého smútku alebo pretrvávajúcich záchvatov depresie.
Rád by som navrhol štyri spôsoby, ako sa nádej prejavuje v tomto najtemnejšom zo žalmov.
1. Nádej sa prejavuje v jeho neustálych modlitbách
Ľudia môžu byť takí zahltení smútkom, že sa prestanú modliť – a už nikdy sa nemodlia. Smútok sa zdá taký skutočný; Boh taký vzdialený. Ale žalmista neprestáva. Naďalej sa modlí:
Hospodin, Boh mojej spásy,
k tebe volám dňom i nocou.
Kiež moja modlitba prenikne k tebe,
nakloň ucho k môjmu náreku! (Ž 88:2-3; porov. v. 10, 14)
Sú chvíle, keď sa náš život môže zdať taký temný a beznádejný, že samotné pokračovanie v modlitbe je svedectvom Božej milosti v našom živote.
Vo svojom smútku stále voláte k Pánovi? Potom je to milosť. A stále je dôvod na nádej.
2. Nádej sa prejavuje v jeho presvedčení, že Boh je zvrchovaný
Vo verši 2 sa žalmista obracia na Boha ako na „Boha mojej spásy“. Ale potom vo veršoch 6–8 vyhlasuje:
Vrhol si ma do najhlbšej jamy,
do najtemnejších hlbín.
Doľahol na mňa tvoj hnev,
zmietlo ma tvoje vlnobitie. — Sela — (Ž 88:7-8).
Kto je teda Boh pre žalmistu? Je Bohom jeho spásy alebo príčinou jeho temnoty? Žalmista trvá na tom, že Boh je oboje.
Žalmista neobviňuje Boha. Nehovorí: „Ako si ma mohol vrhnúť do najhlbšej jamy!“ Skôr pokorne uznáva a podriaďuje sa Božej úplnej kontrole nad svojím životom. V skutočnosti je presvedčenie žalmistu, že Boh je zvrchovaný nad jeho utrpením, základom jeho dôvery, že Boh je aj Bohom jeho spásy.
Ak Boh priniesol tieto ťažkosti do jeho života, potom je rozumné usudzovať, že Boh ho môže aj z týchto ťažkostí vyslobodiť – alebo ho aspoň sprevádzať cez ne.
3. Nádej sa prejavuje v jeho úprimnosti a zraniteľnosti
Pred tým ako som kázal na Žalm 88, mi viacerí členovia cirkevného zboru povedali, ako veľmi sa tešia, že ma budú počuť kázať tento žalm. Bol som trochu prekvapený. Žalm 88 je najsmutnejší žalm v žaltári – na čo sa tu tešiť? Ale inštinktívne som to pochopil. V mukách zúfalstva je niekedy utešujúce vedieť, že nie sme blázni. Niekto, komu dôverujeme, zažil podobnú bolesť a stotožňuje sa s našim smútkom.
Ironicky, je nesmierne utešujúce vedieť, že po tom, čo žalmista vylial svoje srdce pred Bohom, končí na temnej nôte. Nie vždy odchádzame z modlitby s tvárou žiariacou ako Mojžiš. Modlitba neprináša vždy rýchle odpovede. Žalm 88 nám pripomína, že môžeme mať skutočnú vieru – pravú vieru – aj keď sa po modlitbe cítime horšie ako pred ňou. Žalmista to chápe. A čo je ešte dôležitejšie, Boh dal Žalm 88 do Biblie, aby nás uistil, že on to chápe.
Ochota žalmistu otvorene hovoriť o svojej vlastnom nevyriešenom smútku nám pripomína, že v našom smútku nie sme sami. Podobne, úprimné zdieľanie nášho vlastného smútku môže byť mocným nástrojom na poskytovanie útechy a nádeje v životoch druhých (2Kor 1:3-7).
4. Nádej sa zjavuje v prísľube vzkriesenia
Verše 11–13 možno označujú najnižší bod v žalme. Žalmista nenachádza úľavu od svojho utrpenia, ani v smrti:
Či mŕtvym budeš robiť divy?
Vstanú azda tiene mŕtvych, aby ťa chválili?— Sela —
Dá sa v hrobe hovoriť o tvojej milosti
a v ríši smrti o tvojej vernosti?
Vie sa v temnote o tvojich divoch,
o tvojej spravodlivosti v krajine zabudnutia? Ž 88:11-13
Všetko, čo žalmista hovorí o smrti, platí pre tých, ktorí nezažili Božiu spásu v Kristovi. Pre nich smrť nie je úľavou, ale vedie ku konečnej a definitívnej temnote.
Hoci to neplatí pre veriacich, smútok pokúša kresťanov, aby verili niečomu inému. Zúfalstvom zbití, niekedy sa naše vnímanie Božej lásky a istoty ukazuje ako neuchopiteľné. To určite platilo aj pre žalmistu: „Prečo si zavrhol moju dušu, Hospodin, a skrývaš svoju tvár predo mnou?“ (Ž 88:15). Bez istoty Božej lásky sa veriaci, podobne ako žalmista, môže obávať, že smrť sľubuje len viac utrpenia.
Ale Pán Ježiš sa priamo zaoberá našim strachom zo smrti. Jeho slovo preniká temnotou a upokojuje náš strach: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť“ (Jn 11:25). Ježiš zomrel smrťou, ktorú si zaslúžime my, aby nás uistil o Božom úplnom odpustení a neochvejnej láske. A Ježiš vstal z mŕtvych, aby nás uistil, že v budúcom živote budeme navždy poznať pokoj a útechu Božej prítomnosti.
Nádej v najtemnejšej noci
Všetci budeme prežívať dni, možno roky, temnoty. Je to jeden z nešťastných dôsledkov života v padlom svete. Napriek tomu je upokojujúce vedieť, že Písmo neignoruje ani nezľahčuje náš smútok. Keď máme zlomené srdce, Písmo k nám, naopak, hovorí s úprimnou empatiou a hlbokou nádejou.
Žalm 88 je možno najsmutnejším žalmom v Biblii, ale aj v najsmutnejších žalmoch môžeme vidieť náznaky Božej nádeje. V našich chvíľach najhlbšieho zúfalstva nech aj my voláme: „Hospodine, Bože mojej spásy.“ Lebo on je skutočne Bohom nášho spasenia – aj v najtemnejšej noci našich duší.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
