Americký filozof William James (1842 – 1910) vo svojej prednáške „The Will to Believe“ (Vôľa veriť) z roku 1896 opísal náboženské presvedčenia ako „živé“ alebo „mŕtve“ drôty. Živá hypotéza je pre človeka reálnou možnosťou.
Keby vás, hovorí James, požiadal, aby ste uverili v Mahdího (niekoho, kto o sebe tvrdí, že je mesiášskou postavou islamu, ktorá sa má zjaviť na konci čias, aby zbavila svet zla a nespravodlivosti), pravdepodobne by ste ani nevedeli, čo sa od vás žiada. Niet tu nijakého „elektrického spojenia s vašou prirodzenosťou“. Ani iskierky dôveryhodnosti. Je to pre vás mŕtvy drôt. No keby o to požiadal Araba (hoci aj takého, ktorý nepatrí k Mahdího stúpencom), tá možnosť by bola živá. „Mŕtvosť a živosť hypotézy nie sú jej vnútornými vlastnosťami,“ povedal James, „ale vzťahmi k jednotlivému mysliteľovi.“
Možnosť náboženskej viery je buď živým, alebo mŕtvym drôtom. „Živá voľba je taká, v ktorej sú obe hypotézy živé.“ Pre mnohých ľudí Jamesovej doby bola voľba medzi tým, či byť moslimom alebo teozofom, v podstate „mŕtvou voľbou“, no voľba medzi tým, či byť „agnostikom alebo kresťanom“, bola živá. (A mnohí jeho súčasníci dali prednosť agnosticizmu pred tradičným kresťanstvom.)
Po stáročia sa veľká časť ľudského života na Západe chápala v pojmovom rámci spoločnosti formovanej kresťanstvom. Viera v neviditeľný svet, predpoklad neba či pekla po smrti, realita ľudského hriechu a potreba Božej spásy — to všetko bolo natoľko rozšírené ako znaky „zdravého rozumu“, že evanjelizačná úloha bola pomerne priamočiara: ukázať, že Ježiš je ten, kto premáha moci zla a prináša vyslobodenie z hriechu. Ukázať, že Ježiš je jedinou cestou k večnému životu, pretože vzal na seba trest za náš hriech. Ukázať, že sme hriešnici, ktorí potrebujú Spasiteľa, a Ježiš je Boží Syn, ktorý nám v našej núdzi vychádza v ústrety a uskutočňuje naše vykúpenie.
S vytrácaním kresťanského rámca zo spoločnosti sa už tieto kultúrne oporné body (Božia existencia, neviditeľný svet, definícia hriechu, naše chápanie spásy) nedajú predpokladať. Práca evanjelistu sa stáva zložitejšou. Často musíme začať o niekoľko krokov skôr — či už hovoríme o Božej existencii, rozlišujeme medzi kultúrnymi predstavami o hriechu a tým, čo o ľudskej skazenosti hovorí Biblia, alebo obhajujeme dobrotu a krásu cirkvi.
Ak je tradičná apologetika o argumentoch, ktoré obhajujú kresťanskú pravdu, kultúrna apologetika je o argumentoch, ktoré vyzdvihujú krásu a dobrotu kresťanstva a využívajú kultúrne oporné body ako príležitosť na svedectvo o evanjeliu. Je predstupňom evanjelizácie. Pripravuje scénu, aby mohla vyniknúť krása evanjelia.
V nasledujúcich riadkoch ponúkam dva dôvody (a jednu výhradu), prečo by kultúrna apologetika už nemala byť zanedbávaným nástrojom, ale nevyhnutným spôsobom, ako oslovovať ľudí v sekularizujúcom sa svete.
1. Chceme múdro reagovať na nové spoločenské a kultúrne naratívy
Ak sa vrátime k Jamesovej analógii mŕtvych a živých drôtov, môžeme sa pýtať: Je kresťanstvo — tradičné kresťanstvo so svojimi vyznaniami viery, konfesiami, zbormi a katedrálami — prijateľnou možnosťou pre radikálne sekulárnych ľudí bez akejkoľvek cirkevnej skúsenosti? Je živým drôtom, možnosťou pre väčšinu ľudí? Alebo je čoraz viac mŕtvym drôtom?
Táto otázka sa dotýka koreňa úzkosti dnešných kresťanov. Mnohí kresťania sa obávajú úpadku kresťanskej civilizácie a straty tradičných morálnych hodnôt práve preto, že evanjelizácia a učeníctvo sa tým zdajú byť náročnejšie. Stratu kultúrneho kresťanstva zároveň sprevádza nástup nových spoločenských a kultúrnych naratívov — odlišných vízií dobrého života a toho, v čom nachádzame naplnenie.
Jednu z dominantných vízií dnešného života možno zhrnúť pojmom „expresívny individualizmus“ — postoj, ktorý v knihe Habits of the Heart opísal Robert Bellah spolu s ďalšími americkými sociológmi. Bellah ho definuje takto: „Expresívny individualizmus vychádza z presvedčenia, že každý človek má jedinečné jadro cítenia a intuície, ktoré sa musí rozvinúť alebo prejaviť, ak sa má jeho individualita naplno uskutočniť.“ Inými slovami, každý človek je jedinečný a sami sebou sa ako ľudia naplno stávame —svoju ľudskosť naplno uskutočňujeme – vtedy, keď sa to, čím sme vo svojom vnútri, tá iskra jedinečnosti, môže rozvinúť pred očami druhých.
Expresívny individualizmus možno opísať aj inak; tento opis pochádza z diel filozofa Charlesa Taylora The Malaise of Modernity a A Secular Age. Taylor hovorí, že žijeme vo „veku autenticity“. Mnohí z nás kresťanov reagujeme na slovo „autenticita“ pozitívne, pretože ho zvykneme stavať do protikladu k „pokrytectvu“ (a Ježiš pokrytcov karhal právom!), no Taylor toto slovo takto nepoužíva. Protikladom autenticity nie je u neho pokrytectvo, ale konformita. Byť autentický znamená odmietnuť prispôsobiť svoj život akejkoľvek vízii, ktorá prichádza zvonku.
Vo veku autenticity znejú dominantné otázky takto: Ako nájdem svoje pravé ja a ako vyjadrím svetu svoju vnútornú podstatu? Ako dosiahnem, aby mi predpoklady mojej rodiny, mojej spoločnosti, môjho náboženstva — všetky tieto kultúrne danosti — nebránili byť sám sebou?
Tieto definície nám pomáhajú pochopiť, čo sa „expresívnym individualizmom“ myslí, no väčšina ľudí, s ktorými sa denne rozprávame, tieto akademické pojmy nikdy nepočula. Jeho étos skôr zachytia v heslách ako „Buď svoj“, „Buď verný sám sebe“, „Nasleduj svoje srdce“ či „Buď sám sebou“. Tieto výroky tak či onak vystihujú podstatu expresívneho individualizmu. A nespočetné príručky osobného rozvoja túto myšlienku ďalej posilňujú.
Kultúrna apologetika je jedným zo spôsobov, ako prispôsobiť naše uvažovanie situácii, ktorú vytvára expresívny individualizmus a ďalšie kultúrne naratívy — pomáha nám predkladať celostnú obhajobu kresťanstvo. Našou odpoveďou na tieto kultúrne naratívy nebude len poukázať na chyby a zlyhania toho, čomu veria naši blížni, ale aj ukázať im, prečo tieto pohľady na život človeka v konečnom dôsledku neprinášajú naplnenie a prečo jedine Ježiš prináša spásu — pre tento život i pre ten budúci.
2. Záujem o blížneho zahŕňa zvedavý záujem o susedstvo
Ďalší dôvod, prečo na kultúrnej apologetike dnes záleží? Pretože záleží na kultúre. Nič také ako nekontextualizované zvestovanie evanjelia neexistuje. Keď ohlasujeme evanjelium, vždy predkladáme Božie mocné posolstvo v kultúrnych pojmoch. Ako vidíme v Prvom liste Korinťanom 1, posolstvo bude pre jedných pohoršením (Pavol káže Židom) a pre druhých bude znieť ako bláznovstvo (Pavol káže Grékom).
V závislosti od kultúrneho kontextu niektoré stránky kresťanského učenia u ľudí rezonujú a iné znejú bláznivo. Nedávno som sa rozprával so zakladateľom zborov v Nemecku, ktorého služba je zameraná na vysoko sekulárnych ľudí aj na prisťahovalcov z Blízkeho východu. Niekedy je počas jediného dňa rozhovorov svedkom toho, ako tá istá stránka kresťanstva pôsobí ako kameň úrazu z rozdielnych dôvodov. Kresťanský pohľad, že akýkoľvek sex mimo manželstva je hriech, je prekážkou pre sekulárneho Nemca; pre moslimského prisťahovalca je však prekážkou kresťanský súcit so sexuálnymi hriešnikmi každého druhu.
V prvom rozhovore musí pastor vysvetliť, prečo je kresťanské učenie o sexualite dobré a nie nenávistné voči ľuďom, ktorí sa identifikujú ako LGBT+. V druhom rozhovore sa musí otočiť a vysvetliť, prečo je kresťanské učenie o ľudskom hriechu a Božej láske dobré a prečo Božie milosrdenstvo voči nám vylučuje akýkoľvek pocit nadradenosti či nenávisť voči iným sexuálnym hriešnikom.
Keďže sa na Západe stretáva čoraz viac kultúr, nebudeme sa môcť spoliehať na jednu a tú istú apologetickú metódu, akoby všetci či väčšina ľudí boli rovnakí. Jedným zo spôsobov, ako sa učíme účinne milovať svojich blížnych, je snažiť sa im porozumieť — čo si prajú pre seba a pre svojich blízkych, čo si myslia o svete a aký by chceli, aby svet bol. Komu záleží na blížnom, ten sa bude zaujímať aj o susedstvo — o normy, hodnoty a predpoklady, o kultúru sveta, v ktorom žijeme.
Dôležitá výhrada
Pri tejto metóde treba spomenúť jednu dôležitú výhradu: nesmieme byť takí maloverní, aby sme si mysleli, že evanjelium potrebuje kultúrne kresťanstvo alebo kultúrnu apologetiku na to, aby zostalo Božou mocou na spásu. Cirkev pred vznikom kresťanskej civilizácie sa neopierala o kultúrne kresťanstvo a kresťania v mnohých častiach dnešného sveta kráčajú s Bohom bez ťažkostí aj bez kultúrnych barličiek.
Áno, kresťanská civilizácia môže byť pre kresťanstvo prínosom, pokiaľ ide o štruktúry plauzibility (plausibility structures) — v sociologickom zmysle z neho robí živý drôt. Teologicky však nikdy nesmieme predpokladať, že elektrinu dodáva kultúrne kresťanstvo. Je to Duch, vďaka komu sa evanjelium šíri ako požiar — veje, kedy a kde chce.
Obrátenie je bez nadprirodzeného zásahu vždy nemožné. Kultúrne kresťanstvo môže byť jedným z nástrojov, ktorými Boh uhládza cestu, aby niektorí porozumeli základom biblickej pravdy skôr, než budú konfrontovaní s konkrétnymi Kristovými nárokmi. Boh však nie je závislý od kresťanskej civilizácie a nemali by sme byť ani my. Či pracujeme na poliach, kde sa kresťanstvo javí ako rovnako nepravdepodobná možnosť ako stať sa vyznávačom zoroastrizmu, alebo v oblastiach, ktoré si ešte uchovávajú vôňu všeobecne prijímaných kresťanských hodnôt, naše povolanie k evanjelizácii a misii zostáva rovnaké — aj keď sa niektoré metódy musia meniť podľa kultúrneho kontextu. Nech už navrhujeme akékoľvek prístupy a používame akékoľvek metódy, nesmieme zabúdať, že hlavným dôvodom, prečo vôbec niekto uverí neuveriteľnému svedectvu, že Ježiš z Nazareta vyšiel zo svojho hrobu, nie sú napokon živé či mŕtve drôty, tradičná či kultúrna apologetika, ani naša zručnosť vo zvestovaní evanjelia. Tým dôvodom je prebudenie, ktoré pôsobí Duch.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
