Biblia a teológia

Keď je nepriateľ v tábore

12 Anjelovi cirkvi v Pergame napíš: ‚Toto hovorí ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč: 13 Viem, kde bývaš — tam, kde je trón satana. Ale pridŕžaš sa môjho mena a nezaprel si vieru vo mňa ani v dňoch Antipasa, ktorý je môj verný svedok a ktorého zabili u vás, kde býva satan. 14 Mám však niečo proti tebe: máš tam ľudí, čo sa pridŕžajú učenia Bileáma, ktorý učil Baláka zvádzať synov Izraela, aby jedli mäso obetované modlám a aby smilnili. 15 A aj ty máš takých, čo sa pridŕžajú učenia Nikolaitov. 16 Kajaj sa teda! Ak však nie, čoskoro k tebe prídem a budem bojovať proti nim mečom svojich úst! 17 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám: Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok, na ktorom bude napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane.‘

Zjavenie 2:12-17

Pokračujeme na okružnej ceste po zboroch Malej Ázie. Tretí list nás zavedie do mesta Pergamon, ktoré bolo administratívnym sídlom rímskej provinčnej vlády. Prítomnosť rímskeho vladára, vojska a úradov robilo z mesta politicky významné, ale pre kresťanov nebezpečné miesto. Z listu sa navyše dozvedáme, že svoj trón tu mal nielen rímsky vladár, ale aj satan. Z toho vyplýva, že v Pergamone boli prítomné silné démonické vplyvy.

Na naše prekvapenie práve na tomto mieste nachádzame Kristovu cirkev, miestny zbor veriacich. Tu stáli v tesnej blízkosti brány Božieho kráľovstva a brány moci pekla. Tu sa nepriateľské frontové línie priam dotýkali jedna druhej. Veriaci nežili v nejakom bezpečnom gete, ale priamo na frontovej línii, kde boli vystavení útokom nepriateľa.

V meste Pergamon tak dochádza ku konfrontácii cirkvi s mocou temnosti i s mocou sveta. A list je vzrušujúcim a zároveň nesmierne poučným svedectvom o výsledku tejto konfrontácie. Pozrime sa na túto konfrontáciu v troch bodoch.

Najprv vidíme zbor v Pergamone, čiže cirkev vo svete. Tam je jej miesto. Nie v izolácii za múrmi kláštorov, kostolov a modlitební. Veď pre cirkev sa od dávna používal obraz lode. Lode sa nestavajú na to, aby boli na brehu, ale aby sa plavili po mori. Miesto lode je vo vode. Podobne i miesto cirkvi je vo svete. Tam má svoje poslanie.

Potom vidíme Pergamon v zbore, čiže svet v cirkvi. Keď je loď vo vode, je to v poriadku. Ale keď je voda v lodi, už to nie je v poriadku. Voda v lodi znamená hrozbu pre loď. Podobne je to i s cirkvou. Keď je cirkev vo svete, je to v poriadku. Ale keď je svet v cirkvi, už to nie je v poriadku. Svet v cirkvi znamená hrozbu pre cirkev. Nás neohrozuje svet, ktorý je vonku. Nás ohrozuje svet, ktorý je vo vnútri. A práve k takému ohrozeniu došlo v zbore v Pergamone.

Nakoniec vidíme očistu zboru od Pergamonu, čiže cirkvi od sveta. Očista má podobu oddelenosti. Čo je zmiešané, musí sa oddeliť. Keď sa zmieša cirkev so svetom, musí dôjsť k oddeleniu týchto dvoch svetov. Ak to neurobí zbor – cirkev, urobí to Kristus svojím ostrým dvojsečným mečom. To je to, čo On odkazuje zboru v Pergamone vtedy a čo Duch odkazuje všetkým zborom dnes.

Tak znie v skratke posolstvo tretieho listu. Teraz sa pozorne do neho započúvajme.

Cirkev vo svete

I v tomto liste po sebapredstavení autora listu prichádza slovo poznania: „Viem, kde bývaš“. V prípade zboru v Efeze sa slovo poznania týkalo služby zboru. V prípade zboru v Smyrne sa týkalo utrpenia zboru. V prípade zboru v Pergamone sa slovo poznania týka „bydliska“ zboru: Viem, kde bývaš, poznám miesto, prostredie, v ktorom žiješ a pôsobíš.

Je pozoruhodné, že Kristus berie do úvahy i prostredie, v ktorom žijeme. To znamená, že nie je úplne jedno, v akom prostredí kresťan žije. Lebo my všetci sme ovplyvnení a ovplyvňovaní svojím prostredím. Človek nie je len produkt dedičnosti a výchovy. Je aj produkt prostredia, v ktorom žije.

Ale prostredie  ovplyvňuje nielen našu osobnosť, ale aj našu vieru. V niektorom prostredí je ľahšie byť kresťanom ako v inom. Lebo niektoré prostredie je prajnejšie pre kresťanský život ako iné.

V inom prostredí majú veriaci objektívne ťažšie podmienky pre svoj život viery. Napríklad niektorí žijú v rodinnom prostredí, v ktorom sa pravidelne stretávajú s odmietaním a nepochopením.

Akým povzbudením  pre veriaceho je vedieť, že i Kristus to vie!  On dokonale pozná miesto, kde veriaci býva, prostredie, v ktorom sa nachádza i podmienky, v ktorých žije.

Život veriacich v Pergamone bol tiež ovplyvnený prostredím, v ktorom žili. Preto si trochu predstavme charakter toho prostredia.

Kde bývajú veriaci? Kristus hovorí: „Tam, kde je trón satana“. A ešte raz: „…kde býva satan“. Kde mal satan svoj trón, veriaci mali svoje bydlisko. Pergamon bolo temné miesto, ktoré sa vyznačovalo silným démonickým vplyvom. A Kristus odhaľuje neviditeľné duchovné pozadie toho, čo sa v meste dialo. Ale akú viditeľnú, vonkajšiu podobu mal tento satanský vplyv?

Pergamon bol centrom uctievania rímskeho cisára v Malej Ázii. V tomto meste postavili vôbec prvý chrám v Malej Ázii, ktorý bol zasvätený rímskemu cisárovi a v ktorom cisára uctievali ako boha. Veriaci tak žili v prostredí, ktoré ich pod hrozbou smrti nútilo zrieknuť sa Krista a vzdávať cisárovi božskú úctu.

 Pergamon bol zároveň i centrom uctievania pohanských bohov. Bol tam chrám rímskeho boha uzdravovania Asklepia. Ľudia tam húfne chodili v nádeji na uzdravenie. Boli to „Lurdy“ Malej Ázie.  V meste stál i obrovský oltár zasvätený Diovi (Zeus), ktorý bol jedným zo siedmich divov sveta.

Kult rímskeho cisára predstavoval fyzickú hrozbu pre veriacich. Kult pohanských bohov predstavoval morálnu hrozbu pre veriacich.

Teraz si predstavte, že žijete ako malé spoločenstvo uprostred spoločnosti, ktorá vyznáva úplne iné hodnoty ako vy. Vyznáva životný štýl, v ktorom nič nie je zakázané, ale  všetko je dovolené. Spoločnosť, ktorá otvorene propaguje neviazanú sexuálnu morálku ako sa to dialo v pohanských náboženstvách. Spoločnosť, ktorá vás navyše núti prijať jej hodnoty pod hrozbou smrti.

Ale to je v niečom i naša situácia. V dnešnej dobe dochádza k renesancii starých pohanských božstiev. Pri oltároch Amora, Afrodity, Bakchusa a ďalších bohov sa dnes klaňajú moderní pohania. Kult romantickej lásky, sexu, hodovania a pitia má mnohých uctievačov a vyznávačov. A keď sa odmietnete klaňať týmto božstvám, neraz sa stávate terčom posmechu ba až nenávisti.

Žijeme uprostred spoločnosti, ktorá ľuďom ponúka životný štýl založený na úplne iných hodnotách ako sú kresťanské. Príťažlivosť tohto životného štýlu je v tom, že sľubuje úspech, vyžitie, zábavu. Pritom na ľudí nekladie žiadne mravné nároky. Tým sa stáva ešte príťažlivejším. Lenže takýto spôsob života je inšpirovaný mocou temnosti.  

Tak vyzeral svet, v ktorom sa cirkev v Pergamone nachádzala. Pozrime sa, ako v tomto prostredí obstála.

Svet v cirkvi

Zbor odolal moci sveta

Z prostredia, v ktorom veriaci v Pergame bývali, vyplýva, že  museli čeliť dvojakému tlaku. Zo strany štátnej moci museli čeliť tlaku štátnej ideológie, ktorá hlásala: Cisár je pán. Kresťania hlásali: Kristus je Pán. Ale v tejto konfrontácii so štátnou mocou veriaci obstáli na výbornú. Kristus hovorí: „…nezaprel si vieru vo mňa ani v dňoch Antipasa, ktorý je môj verný svedok a ktorého zabili u vás“.

Veriaci nezapreli Krista, nezapreli vieru, aj keď jeden z nich zaplatil za vernosť Kristovi životom. Antipas bol prvou obeťou štátneho útlaku, prvým martýrom v tomto zbore.

Mučenícka smrť Antipa, ale aj ostatných kresťanských mučeníkov v dejinách cirkvi nám však chce povedať niečo dôležité.  Byť kresťanom znamená byť pripravený na dve možnosti – žiť pre Krista i zomrieť pre Krista. V pergamonskom zbore len jeden zomrel pre Krista. Všetci ostatní však žili pre Krista.

Nie každý môže byť Antipas – mučeník. Lebo nie každému je daná výsada osláviť Krista mučeníckou smrťou. Ale každý môže byť verný svedok. Lebo každému je daná výsada osláviť Krista životom.

Nám dnes nehrozí, že by sme museli zomrieť pre Krista. O to viac by sme mali žiť pre Krista. A niekedy žiť pre Krista deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, rok čo rok môže byť ťažšie ako zomrieť pre Krista.

Mučenícka smrť nám však chce niečo povedať aj o zmysle života. Život má zmysel len vtedy, ak máme niečo, pre čo sa oplatí žiť. Ale len vtedy máme niečo, pre čo sa oplatí žiť, ak máme niečo, pre čo sa oplatí i zomrieť. Ak nemám niečo skutočne veľké, kvôli čomu sa oplatí i zomrieť, potom nemám nič veľké, kvôli čomu sa oplatí i žiť.

Zmysel života nájdem len vtedy, keď nájdem niečo, čo ma presahuje. Niečo, čo je také veľké a vzácne, že v prípade potreby budem ochotný zrieknuť sa všetkého, čo mám.  I svojho života.

Len vtedy som ochotný obetovať svoj život, keď som našiel hodnotu, ktorá prevyšuje hodnotu môjho života. Pre kresťana je tou hodnotou Kristus. On je hodnota, ktorá stojí za to nielen žiť pre ňu, ale aj zomrieť pre ňu. Lebo Kristus je jediná hodnota, ktorá nekonečne prevyšuje hodnotu môjho života. Preto byť kresťanom znamená byť pripravený na obidve možnosti – žiť pre Krista i zomrieť pre Krista.

Zbor neodolal zvodom sveta

Zbor v Pergamone, ktorý zo strany štátnej moci čelil tlaku štátnej ideológie, obstál na výbornú.

Ale zápas zboru súčasne prebiehal na dvoch frontoch. Okrem tlaku rímskej moci veriaci čelili i  tlaku pohanskej morálky. Ale toto je už celkom iný zápas. V ňom nejde o otázku viery, ale o otázku mravnosti, čistoty života. Tu ide o zápas s hriechom. Ale v konfrontácii so svetskou spoločnosťou zbor už tak  dobre neobstál. Preto Kristus hovorí: „ Toto mám proti tebe. Máš tam ľudí, čo sa pridŕžajú učenia Bileáma, ktorý učil Baláka zvádzať synov Izraela, aby jedli mäso obetované modlám a aby smilnili“.

Boj sa dá prehrať aj iným spôsobom. Satan  preniesol zápas z vonkajšieho frontu na vnútorný. V Pergamone došlo k infiltrácii zboru nepriateľom.  Nepriateľ sa tak nachádzal v jeho vlastnom strede, uprostred veriacich! Voda sa dostala do lode a stala sa vážnou hrozbou pre loď.

Táto taktika slávila úspech už v dávnej minulosti. O tom svedčí príbeh Izraela, ktorý cestou do zasľúbenej zeme čelil nepriateľstvu pohanského kráľa Baláka. Skorumpovaný veštec Bileám,  otec náboženského synkretizmu, poradil Balákovi, že Izrael je možné poraziť aj iným spôsobom ako silou meča. Stačí poslať do tábora Božieho ľudu krásne moábske ženy. Ony zvedú izraelských bojovníkov k účasti na pohanských obradoch, ktoré boli spojené so sexuálnou neviazanosťou.

A tak sa i stalo. Izraelskí muži si začali brať pohanské ženy. Cez zmiešané partnerstvá sa začala oslabovať sila Božieho ľudu. Lebo pohanskí partneri si so sebou priniesli  pohanské spôsoby i pohanské modly, ktoré sa stali osídlom pre izraelských mužov. Diabolská taktika slávila úspech a skoro úplne demoralizovala Izrael.

Keď to nejde silou zvonku, tak to satan skúša  zvodom zvnútra. A sila pohanského zvodu sa i v Pergamone ukázala mocnejšia a účinnejšia než sila rímskeho meča. Keď sa veriaci nepoddali vonkajšiemu tlaku, satan  vošiel dnu zadnými dverami, aby rozložil morálku zboru zvnútra. Veriaci strážili predné dvere, ale už neustrážili zadné dvere, ktorými sa nepriateľ dostal dnu.

Falošní učitelia, ktorí prenikli do zboru, predstavovali pre veriacich podobnú hrozbu ako Bileám pre Izrael. Svojím učením stierali rozdiel medzi cirkvou a svetom. Dávali svoje „požehnanie“ účasti veriacich na pohanských hostinách, ktoré boli spojené so sexuálnou neviazanosťou. Dávali „požehnanie“ zmiešaniu sa cirkvi so svetom.

Dnes sa toto zmiešanie  deje v tej istej oblasti ako v čase starozmluvného Izraela i v čase novozmluvného zboru v Pergamone – v sexuálnej, v mravnej  oblasti. A v oblasti partnerstva.

Neraz dochádza k tomu, že pri zrode manželstva je argument lásky silnejší ako argument viery. Máme sa radi, čo na tom, že on či ona nie je veriaci? Čo na tom, že chceme zmiešať nezmiešateľné?

Lenže zmiešané partnerstvá neskôr vedú ku kríze manželstva, lebo zabúdajú, že duchovný aspekt manželstva je dôležitejší ako telesný aspekt. Jednota nemôže vzniknúť tam, kde existujú dva duchovné svety. Ak vytvoria manželstvo dvaja ľudia, kde jeden chce nasledovať Krista a druhý nie, keď príde na najdôležitejšie otázky a rozhodnutia, vtedy existujú len dve možnosti – buď veriaci partner v mene vernosti Bohu obetuje manželskú jednotu, alebo v mene zachovania jednoty v manželstve obetuje dôslednosť vo vzťahu k Bohu. Koľkí veriaci ľudia už prehrali na tomto poli, keď pri vstupe do manželstva nechceli počuť, že k manželskej jednote nepatrí len telo, ale aj duch, ktorý je ten najpodstatnejší!

A ruka v ruke s útokom na manželstvá ide útok na mravnú, sexuálnu čistotu Božieho ľudu i v manželstve, i mimo manželstva. To, čo sa satanovi nepodarilo v minulom režime mocou zvonka, o to sa snaží v časoch slobody zvodom zvnútra. A najviac prehier utrpel Boží ľud práve na morálnom fronte, v otázke sexuálnej čistoty. Koľkí veriaci chlapci i dievčatá, muži i ženy už na tomto fronte vykrvácali!

Satan veľmi dobre vie, že pre Boží ľud je priateľstvo sveta oveľa nebezpečnejšie ako nepriateľstvo sveta. Inak povedané – satan je pre cirkev nebezpečnejší ako had, než ako lev. Keď obchádza Boží ľud ako revúci lev, keď zastrašuje mocou sveta, zďaleka nie je taký nebezpečný, ako keď pomocou sveta zvádza do hriechu ako had. Zvody sveta sú nebezpečnejšie ako hrozby sveta!

Zbor, ktorý tak statočne odolal tlaku zvonka, neustrážil situáciu vo vnútri. Zvnútra ho ohrozoval nebezpečný vírus svetskej morálky. Svet sa dostal do cirkvi a to bolo zlé. A s tým bolo treba niečo robiť, lebo voda v lodi môže  loď potopiť.

Očista cirkvi od sveta

Čo má zbor v tejto situácii urobiť?  „Kajaj sa!“, hovorí Kristus. To znamená, že zbor musí urobiť nápravu.

Čo je zmiešané, musí sa oddeliť. Keď dôjde k zmiešaniu cirkvi so svetom, musí dôjsť k oddeleniu cirkvi od sveta. K tejto oddelenosti nemá dôjsť smerom navonok, ale smerom do vnútra. Tam musí dôjsť k očiste. Lebo kresťanstvo nepriťahuje tým, že sa stáva podobným svetu, ale tým, že si zachováva odlišnosť od sveta. Keď stratí svoju odlišnosť, stratí i svoju príťažlivosť. Keď cirkev nepredstavuje alternatívu – neponúka alternatívne hodnoty, z ktorých vyplýva alternatívny životný štýl, stáva sa zbytočnou.  Nemá čo ponúknuť.

Kristus žiada, aby sme odolávali tlaku sekulárnej spoločnosti s jej voľnou, neviazanou morálkou. A to aj za cenu, že vo svojom strede budeme uskutočňovať  kázeň – cirkevnú disciplínu.

Potreba kázne v cirkvi

Otázka kázne dnes nie  je veľmi populárna. Možno i preto cirkev vyzerá tak, ako vyzerá. V minulosti neraz došlo k zneužitiu kázne. Ale zneužitie nevylučuje použitie. Cirkev chce byť niekedy milosrdnejšia než jej Pán! Ale to je falošné milosrdenstvo, milosrdenstvo na nepravom mieste.

Ešte horšie, ak neprítomnosť cirkevnej disciplíny je prejavom ľahostajnosti. Ak nám nezáleží na mravnej čistote, prezrádzame, že nám nezáleží na svätosti cirkvi. Tej cirkvi, za ktorú Kristus zomrel, aby ju očistil od každej nečistoty.

V prípade zboru v Pergamone kázeň znamenala vylúčenie bludárov zo zboru. A činiť pokánie z toho, že zbor ich znášal medzi sebou. Zbor nebol zodpovedný za falošné učenie, ale za prítomnosť falošných učiteľov v zbore. To je to, z čoho má zbor činiť pokánie. Znášal vo svojom strede tých, ktorých zniesť nemal.

Keď kázeň robí Kristus

Čo v prípade, ak zbor neurobí nápravu? Potom Kristus zasiahne osobne: „Inak čoskoro prídem za tebou a budem bojovať proti nim mečom svojich úst“.

Teraz už rozumieme, prečo sa na začiatku listu Kristus predstavuje ako ten, ktorý má ostrý dvojsečný meč. Tento meč nemá vo svojich rukách, ale vo svojich ústach. Je to meč Božieho slova. Je to slovo pravdy, ktoré odhaľuje a oddeľuje veci, ktoré k sebe nepatria. Ako skalpel oddeľuje zhubný nádor od zdravého tkaniva, tak Kristovo slovo oddeľuje pravdu od lži.

Kristus však nebude bojovať proti celému zboru, len proti nositeľom falošného učenia a ich učeníkom. Ich hriech odhalí a vinníkov potrestá. Ale ako to urobí?

Niekedy to robí tak, že odhalí veci v cirkvi, aby vyšli najavo. Napríklad po roku 1989 vyšla najavo spolupráca mnohých kňazov, farárov a kazateľov, ale i radových veriacich s ŠTB. Na verejnosť sa dostali zoznamy agentov a spolupracovníkov s tajnou políciou. Bolo to veľmi bolestivé, ale i veľmi potrebné odhalenie práve kvôli očiste cirkvi.

Inokedy sa na verejnosť prevalia sexuálne škandály – o protestantských televíznych evanjelistoch v USA, ale i o kňazoch v katolíckej cirkvi. Škandály o  sexuálnom zneužívaní mladistvých, ktoré už niekoľko rokov otriasajú katolíckou cirkvou.

Ale Kristus rovnako odhaľuje i  zlyhaniach jednotlivcov v miestnom zbore. Aj v našom živote používa meč svojho slova. Veci, ktoré by inak zostali skryté, vyplávajú na povrch. Keď človek nerieši svoj hriech, Kristus sa postará, aby vyšiel najavo. On skryté veci vynáša na svetlo.

Nie je nič horšie, ako keď choroba zostane neodhalená a hriech zostane skrytý. Riešenie je v tom, že sa choroba odhalí a špina vyplaví na  povrch. Bolí to, ale zároveň to pomáha, lieči, uzdravuje. Lebo keď v organizme niečo hnisá, treba to otvoriť, aby hnis vytiekol a rana sa vyčistila.

Vďaka Bohu za tento ostrý meč, ktorý i nás súdi, aby nás zachránil. Odhaľuje skryté, aby uzdravil choré. Reže do živého, ale preto, aby odstránil zhubný nádor.

Zasľúbenie pre víťazov

List končí zasľúbením odmeny pre víťazov: „Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok, na ktorom bude napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, ktorý ho dostane. Kto je víťaz v tomto prípade? Ten, kto odmietne bileámovo učenie kompromisu so svetom. Ten, kto odolá tlaku svetskej spoločnosti a jej zvodom. Ten má zasľúbenú účasť na hostine, ktorú Kristus usporiada na konci vekov pre svojich verných.

Kamienok s menom človeka slúžil ako vstupenka na slávnosť. Túto vstupenku Kristus sľubuje svojim verným. A čo sa bude podávať na slávnostnej hostine? Manna z neba, ktorá je symbolom večného života. Mannou je samotný Kristus. On sám je najväčšou odmenou pre veriaceho. Víťaz má zasľúbené miesto pri stole na slávnosti, ktorou je svadba Baránkova.

Ale ešte sme nevyhrali. Ešte sme na bojisku. Ešte neprišiel čas zložiť zbrane a oslavovať víťazstvo. Ešte bývame tam, kde býva satan. A keď nás dnes už neobchádza ako revúci lev, neznamená to, že už vyprázdnil bojové pole. Len zmenil taktiku. Používa Bileámovu taktiku, zvádza do hriechu. A zvody sveta sú pre nás nebezpečnejšie ako hrozby sveta.

Dnes to nie je v prvom rade ideologický boj, ktorý vedieme, ale morálny boj. Dnes máme do činenia s hadom pokušiteľom a anjelom svetla. Dnes sa boj preniesol z vonkajšieho frontu na vnútorný. Dnes ide o život svätosti a oddelenosti. Dnes ide o naše manželstvá a rodiny, o naše dievčatá a chlapcov, o naše ženy i mužov. Dnes ide o našu mravnú čistotu.

Možno niekto z nás na tomto poli už prehral. Ale aj ty môžeš byť ešte víťazom. Lebo vojnu už vyhral za nás Kristus na kríži. Vojnu už prehrať nemôžeme, ale jednotlivé bitky žiaľ áno. Preto musíme bojovať. Nie je víťaz ten, kto nikdy neprehral. Víťaz je ten, kto verne bojuje. A keď i padne, znovu vstane a v Božej sile bojuje ďalej.

I tam, kde býva satan, môžu bývať Boží víťazi. I ty môžeš byť jedným z nich. Len neprestaň bojovať  dobrý boj viery. Odmena, ktorú Kristus sľubuje víťazom, stojí za to. Odmenou je večné spoločenstvo s Ním v nebesiach.

Amen.

Rastislav Betina

je kazateľ a teológ.

Rastislav Betina tiež napísal