Advent — obdobie plné tradícii, plné pamiatok, plné legiend. A obdobie plné, často preplnené, uponáhľanými a vyčerpávajúcimi aktivitami na udržanie tradícii, vytváranie spomienok a pripomínania si legiend.
A ako advent začína, Lukáš k nám prichádza ako svätý duch minulých Vianoc, ponúka nám, aby sme odložili na chvíľu nabok naše Vianočné zoznamy, opustili napoly ozdobený stromček, zastavili sviatočný film, osušili si ruky od umývania plechov na pečenie a nasledovali ho. A hneď ako to urobíme, všetko, čo vidíme, začne víriť do neznámej temnoty.
Zrazu sa nájdeme stáť v niečom, o čom akosi vieme, že je malá staroveká dedinka v Palestíne počas nezvyčajne hviezdnej noci. Tvary a tiene budov vyzerajú zvláštne. Ľudské a zvieracie zvuky znejú divne. Dymový zápach ohňa, jedlo, horiaci olej a hnoj zapáchajú čudne. Úplná absencia elektrického osvetlenia je nezvyčajná. Siahame pre náš smartphone. Je mŕtvy.
Znepokojujúci adventný pohľad
Lukáš nás vedie tmou za dedinu, k zabudnutému, prostému miestu, kde zrazu zazrieme niečo, čo je prekvapivo znepokojujúce. Ani nie 10 krokov ďalej spí na zemi, vedľa malého ohňa, z ktorého ostali už iba uhlíky, sedliacke dievča. Vo svojich dlhých, strapatých, čiernych vlasoch má kúsky slamy, je zabalená v špinavom plášti a deke. Druhý bleskový pohľad nám hovorí o tom, aká ťažká bola pre ňu táto noc. Je tak veľmi mladá.
Dokonca viac znepokojujúce je, že vedľa nej vidíme malý, tvrdý špinavý žľab, v ktorom leží novorodené dieťa, zabalené v nehygienických, krvou pošpinených handrách.
Spravíme zopár nesmelých krokov vpred. Poznáme toto dieťa a túto ženu. Ale táto scéna je pre nás zvláštna. Nevyzerá to ako jasľová scéna z ilustrovaných kníh nášho detstva. Naše adventné tradície nás nepripravili na drsnú skutočnosť Adventu.
Mária nie je pokojná. Je unavená. A žiadna Božská alebo nebeská žiara z dieťaťa nevychádza. Nie je dokonca ani obzvlášť krásne (Iz 53:2). V skutočnosti na tom dieťati nie je nič, čo by upozornilo na tú nepochopiteľnú záhadu — kto je. Nervózne si uvedomujeme, že keby sme ho už nepoznali predtým, tak by sme ho teraz vôbec nespoznali.
Táto scéna, skutočné Vianoce, nemá nič spoločné s pocitom Vianoc, aký poznáme. Má pocit nežiadúcnosti, zúfalého bezdomovectva — takýto pocit nájdeme skôr niekde pod mostom než pod Vianočným stromčekom. A sme zrazení pravdou, ktorú sme poznali celý život: Toto mladé dievča práve porodilo dieťa — Dieťa — v maštali!
Naša vnútorná odpoveď je ľútosť a smútok. To úbohé dievča a jej dieťa! Poznáme tento príbeh, ale keď ho vidíme tak, ako sa skutočne stal, zdá sa byť nesprávny. Máme nutkanie pomôcť im. Neveriacky pozrieme na Lukáša. Pokojne sa na nás pozerá a ticho hovorí: „… v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“ Nebolo miesto? Žiadne miesto vedľa maštale pre stvoriteľa sveta? Nemiestnosť vesmíru nás omráči.
„Určite môžeme niekde nájsť izbu!“ odpovieme. „Môžeš?“ pýta sa Lukáš. Potom sa otočí a začne ustupovať na cestu.
Pozrieme sa späť na dievča a dieťa, palestínska temnota začína víriť a vidíme známe svetlo.
Priprav mu izbu
Zrazu stojíme tam, kde nás Lukáš našiel. Sú tu Vianočné zoznamy, napoly ozdobený Vianočný stromček, zastavený Vianočný film a pekáč vo výlevke. Známy stres, z rušného harmonogramu adventných aktivít sa znovu prebúdza.
Ale do pamäte sa nám vryl obraz svätej matky a dieťaťa bez domova. Rušný Betlehem nemal žiadnu izbu pre prichádzajúceho Ježiša. A ako ozvenu počujeme v našich ušiach naše vlastné slová: „Určite niekde môžeme nájsť izbu!“
Môžeme?
Skutočné Vianoce nie sú také, aké ich poznáme, so svojimi tradíciami, pamiatkami a legendami. Bol to zúfalý moment, ktorý sa objavil zo zúfalého dôvodu.
Slovo stalo sa telom (J 1:14), aby mohlo prevziať hriech za nás, odsúdených hriešnikov, a zomrelo za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom (2K 5:21). Narodil sa za dedinou a zomrel za mestom. Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal (J 1:10).
Ako obdobie Adventu znovu začína, spomeň si na jediný detail Ducha Svätého, ktorý viedol Lukášovo písanie, rozhodol sa poskytnúť nám informáciu o skutočnom narodení Ježiša: Mária ho musela položiť do žľabu, pretože v hostinci preňho nebola izba.
To, že Ježiš môže stáť na okraji našich adventných aktivít, nie je menej ironické než to, že Syn Dávidov ležal v žľabe na okraji mesta Dávidovho.
Preto, keď plánujeme náš Advent, „nechajme, aby mu každé srdce pripravilo izbu“. Určite nájdeme nejakú izbu.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
