Pusti život, ktorý si chcel

Žiadna kariéra. Málo priateľov. Žiadna manželka. Žiadna finančná budúcnosť. Nič. Som otrok dlhov, bojujem s hriechmi z detstva a mám len veľmi málo, v čo by som mohol dúfať. Nepresviedčaj ma, že to tak nie je, pretože už dlho sa čudujem, prečo som stále tu.“

Jeho mladosť už pominula. Každú noc mu robili spoločnosť mŕtve sny, nenaplnené očakávania spolu s jeho domácimi miláčikmi. Opísal svoj život ako Anna zo Zeleného domu: „Môj život je dokonalým cintorínom pochovaných nádejí“. A mnohé z jeho nádejí išli ešte zaživa do rakvy.

Čas sa odzrkadlil na jeho zraneniach. Cítil hnev voči členom cirkvi, ktorí ho zradili. Bol rozčúlený voči zamestnancom, ktorí ho podviedli a rozhorčený, že iní mali to, po čom túžil on. Bojoval proti svojmu hriechu najlepšie ako vedel a takto mu to Boh odplácal?

Zdá sa, že sklamanie ľahšie znášal v mladosti, ale teraz už začalo slnko zapadať. Kde bol život, ktorý si vždy predstavoval? Sám sa stal hrobárom pre nádeje, ktoré mu unikli.

Čo keď sa pozrieš späť, ako môj priateľ a všetko, čo uvidíš, je cintorín pochovaných snov? Vajce, z ktorého sa nikdy nič nevyliahlo? Veľké veci, ktoré sa nikdy nestali a roky, ktoré utiekli ako voda? Čo robíš, keď život, ktorý by si mal konečne mať, ti uniká v spätnom zrkadle?

Pusti život, ktorý si chcel

Musíme uznať, že „predlžované očakávanie spôsobuje v srdci bôľ“ (Prís 13:12). Ak vysnívaná práca nikdy nepríde, manželský partner sa nikdy nenájde, rana sa nikdy nezahojí, potom meškanie (a smrť) dobrých vecí prináša slzy, ktoré sa už stávajú bežné. Raz však musí prísť ten deň, keď odložíme ťarchu nerealizovaného života a začneme bežať skutočný závod, ktorý je pred nami hľadiac na Ježiša (Heb 12:2).

Kristus to učí, keď hovorí: „Pamätajte na Lótovu ženu“ (Lk 17:32). Namiesto toho, aby hľadela dopredu na život, do ktorého ju Boh povolával, ona sa túžobne pozrela späť na Sodomu. Výsledok bol, že ju Boh premenil na soľný stĺp. Tak isto ako ona, aj mnohí z nás sú pokúšaní túžobne sa pozerať späť, ako to Démas spravil, keď „zamilujúc si tento svet“ opustil Pavla (2Tim 4:10). Iní ešte stále túžobne hľadia na mesto, ktoré nikdy nenavštívili, na život, ktorý nikdy nežili.

Ježiš pokračuje: „Kto si hľadí zachovať život, stratí ho, a kto ho stratí, zachová si ho“ (Lk 17:33). Život, po ktorom túžime, bude asi najťažšie opustiť. Zabíjanie duchov je náročnejšie. My všetci ale musíme zabudnúť na to, čo leží za nami a čo by nám bránilo k vystieraniu sa k tomu, čo leží pred nami (Flp 3:13).

Pozeraj na život, ktorý má prísť

Príbeh ľudstva nie je „nič neznamenajúca rozprávka, ktorú povedal nejaký idiot, plná zvuku a zúrivosti“ ako si zúfa Macbeth. Je to príbeh, väčší ako naše jednotlivé portréty, rozprávaný múdrym a dobrým Stvoriteľom a pre kresťana aj Otcom. Nesmieme predstierať, že náš príbeh je „tým“ príbehom, ale máme to šťastie, že niekoľko našich riadkov je umiestnených do časti Božej vykupiteľskej drámy. Kresťan sa sám môže pozerať na svoju (neohromujúcu) vetu života, ale keď sa na chvíľku zastaví a uvedomí si to, potom má nevysloviteľnú radosť naplnenú slávou, pretože v Kristovi nás ešte stále čaká mnoho ďalších kapitol — vlastne najlepšie stránky. Smrť je skôr začiatok ako koniec, je to čiarka a nie bodka, príchod domov a nie jeho opustenie.

To je dôvod, prečo Pavol opisuje náš život ako čakanie na tejto strane neba. Porážame hriech a žijeme zbožné životy „očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša“ (Tít 2:13). Evanjelizujeme a čakáme. Hľadáme Jeho tvár a čakáme. Hosťujeme malé skupinky, vychovávame deti, pracujeme a čakáme. Príbeh každého kresťana má v sebe viac ako zažíva teraz. „Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1Kor 15:19). 

Na čo čakáme? Čakáme na našu blahoslavenú nádej, na zjavenie Ježiša Krista. Je to veľmi odlišná nádej od tej akú máme tu na zemi. On je radostná nádej. Nádej, ktorá je neochvejná, ktorá nezlyhá alebo sa nemení. On je jediná nádej, ktorá porazila smrť.

Nariekaš nad životom, ktorý si nikdy nemal? Uzri „vzkriesenie a život“ (Jn 11:25). Naša nádej sedí po pravici Otca nesmrteľná, naše dedičstvo nezničiteľné. Skutočný život veriaceho sa ukazuje: „Keď sa zjaví Kristus, život náš, vtedy aj vy zjavíte sa s Ním v sláve“ (Kol 3:4). V deň, keď hodí viny svojich detí na dno mora, zjavia sa svätí — dokonca aj v obyčajnom pozemskom živote — ako veľké poklady Kristovej koruny, králi a kráľovné nebies.

Toho dňa bude povedané:

„V ten deň povedia: Ajhľa, toto je náš Boh, v Neho sme dúfali, že nám pomôže! Toto je Hospodin, v Neho sme dúfali, plesajme a radujme sa z Jeho pomoci“ (Iz 25:9).

Život začína, keď On príde. Dobrodružstvo začína až po smrti.

Prijmi život, ktorý máš

Ak sa pozeráme na nebo, ktoré nás čaká, môžeme prijať život, ktorý máme teraz. Ježiš išiel na kríž a zobral na seba Boží hnev kvôli nám „napriek radosti, čo Ho čakala“ (Heb 12:2). Koniec príbehu Mu pomohol a pomáha aj nám, vydržať uprostred. Ak v našom krátkom úseku života počujeme hovoriť Ježiša: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23:43), potom nemusíme byť zúfalí nad jednotvárnym alebo zdanlivo väčšinou premárneným životom. Lebo „túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie“ (Flp 1:23).

Tak ako John Piper radí: „Občas si poplač nad životom, v ktorý si dúfal, že budeš mať. Trúchli nad stratami. Potom si umy tvár. Dôveruj Bohu. A prijmi život, ktorý máš“ — s vedomím toho, že v Kristovi budeš mať čoskoro nový život. Naše budúce dedičstvo nás učí, aby sme sa neznepokojovali tým, ako by to mohlo byť, ale aby sme sa radšej radovali z toho, ako to bude. Sme zapálení pre dobré skutky, Božiu slávu a dobro druhých. Modlíme sa k nebeskému Otcovi, čítame Jeho Slovo, poslúchame a uctievame Jeho Syna. Smejeme sa a plačeme, spievame a nádejáme sa, hľadáme Ho na ďalšej životnej križovatke. Dôveruj Kristovi, teraz Ho nasleduj a to bude najďalej, čo si kedy bol od domova.

Neochabuj

Možno si už unavený z čakania. Viem, že aj ja bývam. Túžim byť už doma s Pánom. Túžim, aby všetky zlé veci neboli pravdou. Prestať bojovať s hriechom. Prestať počúvať hrozné správy. Prežiť dokonalú jednotu so svätými. Vidieť Ho tvárou v tvár.

Všetky tie najväčšie príbehy nás však učia nebyť unavení čakaním. Konečný výsledok bude stáť za to. Mali by sme byť unavení pri čakaní na všetko, čo sme kedy chceli? Mali by sme smútiť, že východ slnka večnej radosti začína o šiestej hodine namiesto štvrtej? Niekoľko dodatočných hodín tmy určite robí večné lúče o to príjemnejšie a niekoľko kapitol očakávania navyše môže byť použitých na zväčšenie odhodlania.

On príde. Blahoslavení sú tí, ktorí cez sklamania tohto života čakajú na nadchádzajúce kapitoly. Pusti život, ktorý nikdy neprišiel. Prijmi život, ktorý máš. Počkaj na život, ktorý bude čoskoro.