Je reformovaná tradícia historicky supersesionistická (pozn. zastávajúca teologické presvedčenie, že kresťanská cirkev nahradila národ Izrael a prevzala úlohu Božieho zmluvného ľudu)? To znamená, že teológovia sledujúci kalvínsku trajektóriu vždy učili, že cirkev nahradila Izrael bez zvyšku, takže ľud Izraela, ktorý neprijal Ježiša, a to malé územie pri Stredozemnom mori už nie je teologicky významné?
Mohli by sme si to myslieť. Koniec koncov, Ján Kalvín napísal, že keďže Židia „neopätovali“ Bohu ako dobrovoľní partneri v Božej zmluve, „zaslúžia si byť zavrhnutí“ (Inštitúcie 4.2.3). Pre Kalvína existuje len jedna zmluva, takže nová zmluva nenahradila starú; cirkev je však novým príjemcom starozmluvných zasľúbení daných židovskému Izraelu. Neexistuje žiadne pokračujúce korporatívne vyvolenie Izraela, iba vyvolenie jednotlivých Izraelitov, ktorí prijímajú Krista (Inštitúcie 3.21.6). Po Ježišovom zmŕtvychvstaní teda neexistuje žiadna budúcnosť izraelského ľudu alebo krajiny, ktorá by mala nejaký teologický význam.
Puritánske interpretácie
Od konca 16. storočia však niektorí Kalvínovi teologickí potomkovia, väčšinou puritáni, zaujali iný prístup. Vážne brali dôraz reformácie na jasný zmysel Biblie, a preto rozlišovali medzi zasľúbeniami danými židovskému Izraelu a zasľúbeniami danými novému Izraelu z pohanov. Thomas Draxe (z. 1618) bol žiakom puritánskeho teológa Williama Perkinsa. Na základe listu Rimanom 11 a biblických proroctiev tvrdil, že Ježiš nepríde, kým sa „rozptýlení Židia všeobecne neobrátia na kresťanstvo“, ale že medzitým „budú dočasne navrátení do svojej krajiny, [obnovia] Jeruzalem a budú mať najreformovanejšiu a najrozkvitnutejšiu cirkev a spoločnosť“.
Thomas Brightman (1562 – 1607) vo svojom komentári ku knihe Zjavenie, ktorý vyšiel posmrtne v roku 1611, napísal, že Židia sú „králi východu“ v knihe Zjavenie 16:12, ktorí zničia islam. Bol presvedčený, že budú navrátení do krajiny Sion: „Vrátia sa opäť do Jeruzalema? Nič nie je istejšie: Proroci to jasne potvrdzujú a často to pripomínajú.“
Henry Finch (asi 1558 – 1625), člen parlamentu a silný zástanca puritánskych záležitostí, odmietal pripisovanie všetkých starozákonných zasľúbení pohanskej cirkvi:
Tam, kde sa v tomto argumente spomína Izrael, Júda, Sion, Jeruzalem, atď., Duch Svätý nemyslí duchovný Izrael alebo cirkev Božiu zhromaždenú z pohanov, ani Židov, ani pohanov (pretože každý z nich má svoje zasľúbenia osobitne a oddelene), ale Izrael riadne pochádzajúci z bedier Jákobových.
Joseph Mede (1586 – 1638) bol ďalším puritánskym sympatizantom, ktorý presadzoval často opakované puritánske presvedčenie, že Židia budú po zničení tureckej ríše navrátení do krajiny Izraela. Jedným z Medeho žiakov bol John Milton, ktorý v knihe Paradise Regained (1670) písal o návrate izraelského ľudu do svojej starobylej krajiny:
A predsa sa napokon, časom ktorý najlepšie pozná len on sám,
Rozpomenúc sa na Abraháma, akýmsi zázračným volaním
môže ich priviesť späť, kajúcnych a úprimných,
a pri ich odchode rozdeliť asýrsku záplavu,
zatiaľ čo sa s radosťou ponáhľajú do svojej vlasti,
ako kedysi rozdelil Červené more a Jordán,
keď ich otcovia prešli do Zasľúbenej krajiny.
Nechávam ich jeho času a prozreteľnosti.
Increase Mather vo svojom diele The Mystery of Israel’s Salvation (1669) napísal, že budúce obrátenie „židovského národa“ je „pravda, ktorá sa v poslednom čase veľmi rozšírila po celom svete“. Toto široké prijatie bolo znamením, že časy konca sú blízko, čas, keď „Izraeliti opäť obsadia… Zem zasľúbenú ich Otcovi Abrahámovi“.
Jednou z Matherových novôt bolo vyhlásenie, že Židia získajú späť svoju starobylú krajinu skôr, ako sa obrátia. Až „po tom, ako sa Izraeliti opäť vrátia do svojej krajiny“, bude na nich vyliaty Duch Svätý. Mather tiež varoval pred supersesionistickým zduchovňovaním zasľúbení daných Izraelu: „Prečo by sme mali zbytočne odmietať doslovné výklady?“ Podobne ako Finch, aj Mather trval na tom, že zasľúbenia o pozemskom dedičstve by sa nemali odduchovňovať.
Holandský výklad
Neboli to však len angloamerickí puritáni v reformovanej tradícii, ktorí sa odklonili od Kalvínovej verzie supersesionizmu. Na prelome 18. a 19. storočia holandský reformovaný teológ Wilhelmus à Brakel (1635 – 1711) vydal štvorzväzkovú systematickú teológiu, ktorá predstavila diferencovanejší pohľad na židovský Izrael. Brakel trval na tom, že Pavlova zmienka o „celom Izraeli“ v Liste Rimanom 11:25 má na mysli židovský Izrael ako národ s osobitnou budúcnosťou. Brakel dôrazne vyhlásil, že Židia sa vrátia do krajiny:
Bude židovský národ opäť zhromaždený zo všetkých končín sveta a zo všetkých národov zeme, medzi ktoré bol rozptýlený? Prídu a budú obývať Kanaán a všetky krajiny zasľúbené Abrahámovi a bude obnovený Jeruzalem? Veríme, že sa tieto udalosti uskutočnia.
Prichádza Jonathan Edwards
Jonathan Edwards (1703 – 58), azda najväčší reformovaný teológ po Kalvínovi, súhlasil s Brakelom, že Kalvínov supersesionizmus používal hyperspiritualistickú hermeneutiku, ktorá hrubo prekračovala jasný zmysel Písma. Hoci súhlasil s Kalvínom, že Boh opustil korporatívny Izrael, pretože jeho modloslužba ho pobúrila k žiarlivosti, tvrdil, že Božie opustenie bude dočasné. Nastane druhý deň milosti. Tesne pred začiatkom tisícročného kráľovstva Boh odstráni závoj z ich očí a obmäkčí ich srdcia milosťou. Potom bude celý Izrael spasený. „Nič nie je predpovedané s väčšou istotou ako toto celonárodné obrátenie Židov v 11. kapitole Listu Rimanom.“
Edwards sa rozhodol, že Židia sa vrátia do svojej vlasti. Bolo to nevyhnutné, zdôvodňoval, keďže proroctvá o krajine, ktorá im bola daná, sa naplnili len čiastočne. Bolo to potrebné aj preto, aby im Boh pri ich obrátení urobil „viditeľný pomník“ svojej milosti a moci. V tej chvíli by náboženstvo a vzdelanosť dosiahli svoj vrchol a Kanaán by sa opäť stal duchovným centrom sveta. Hoci Izrael by bol opäť samostatným národom, kresťania by mali voľný prístup do Jeruzalema, pretože Židia by sa na kresťanov pozerali ako na svojich bratov.
Dáva zmysel, píše Edwards, že korporatívne vykúpenie bude nasledovať vzor individuálneho vykúpenia. Alebo, ako by povedal, že medzi korporatívnym a individuálnym vykúpením je súlad. Vo svojej Blank Bible napísal, že tak ako sa „obnova“ jednotlivca týka najprv len jeho duše, ale neskôr jeho tela pri všeobecnom vzkriesení, tak aj „nielen duchovný stav Židov bude neskôr obnovený, ale aj ich vonkajší stav ako národa v ich vlastnej krajine… bude obnovený [Kristom]“.
Novozmluvné dôkazy
Edwards a jeho puritánski predchodcovia sa nesústredili len na jasný zmysel starozmluvných zasľúbení; všímali si aj širokú škálu podnetov v Novej zmluve, ktoré naznačovali, že ľud a krajina Izraela budú mať budúcnosť. Napríklad Ježiš predpovedal, že jedného dňa ho Jeruzalem privíta (Lk 13:34-35). V Matúšovi 24 povedal, že keď sa Syn človeka vráti, „všetky kmene zeme budú nariekať“, pričom citoval Zachariášovo proroctvo o smútku obyvateľov Jeruzalema, keď „Hospodin zachráni najprv Júdove stany“ (Zach 12:7,10).
V 19. kapitole Matúšovho evanjelia potom Ježiš povedal svojim učeníkom, že „pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, ktorí ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela“ (Mt 19:28). Keď sa učeníci tesne pred nanebovstúpením spýtali Ježiša: „Pane, chceš azda v tomto čase obnoviť kráľovstvo pre Izrael?“ (Sk 1:6), Ježiš nespochybnil ich predpoklad, že jedného dňa bude kráľovstvo obnovené fyzickému Izraelu. Jednoducho povedal, že Otec určil dátum a oni ho ešte nepotrebujú poznať.
V Skutkoch 3 sa Peter tešil na časy, „Keď sa všetko obnoví, o čom odpradávna hovoril Boh ústami svojich svätých prorokov“ (Sk 3:21). Slovo, ktoré Peter použil pre „obnovu“, bolo to isté slovo (apokatastasis), ktoré sa používalo v Septuaginte (ktorú raná cirkev používala ako svoju Bibliu) pre budúci Boží návrat Židov z celého sveta do Izraela. A v Zjavení Baránok priťahuje svojich nasledovníkov na Sion v záverečnej fáze dejín (Zj 14:1) a nová zem má centrum v Jeruzaleme, ktorý má 12 brán pomenovaných podľa „12 kmeňov synov Izraela“ (Zj 21:2,12).
Záver: V reformovaných výkladoch Izraela existovala rôznorodosť. V tradícii je priestor pre videnie budúcnosti židovského Izraela a jeho krajiny, pričom sa zároveň drží Kalvínovho zdôrazňovania, že cirkev zdedila mnohé zo zasľúbení daných starozákonnému Izraelu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
