Biblia a teológia

Rímskokatolícka teológia

DEFINÍCIA

Rímskokatolícka teológia je systém doktrín spolu s jednotlivými dogmami, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Tento systém sa zakladá na dvoch axiómach: (1) vzájomnej závislosti prírody a milosti; a (2) vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Z nich vyplývajú ďalšie katolícke presvedčenia.

ZHRNUTIE

Tento článok sa zaoberá rímskokatolíckou teológiou vo vzťahu k protestantskej teológii. Základmi katolíckeho systému sú vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenie Krista a cirkvi. Základmi protestantského systému sú reformačné princípy zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva. Napriek tomu majú tieto dve tradície veľa spoločného. Vzhľadom na to, že tieto dva systémy stoja na rozdielnych základoch, sa zároveň v mnohých teologických otázkach rozchádzajú.


Kresťanstvo a s ním spojená teológia sa delia na tri hlavné prúdy: rímsky katolicizmus, východnú ortodoxiu a protestantizmus. Tento článok sa venuje prvému z nich a sústreďuje sa na rímskokatolícku teológiu vo vzťahu k protestantskej teológii. Pri uvažovaní o rímskokatolíckej cirkvi ľuďom väčšinou napadne autorita pápeža, uctievanie Márie, slávenie omše, eucharistia a ďalšie sviatosti a podobne. Teológia, z ktorej tieto rôzne doktríny vyplývajú, spočíva na dvoch základoch: vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi.

Vzájomná závislosť prírody a milosti

Príroda je podľa definície všetko, čo je stvorené: planéty, anjeli, pohoria, stromy, vtáky, ryby, zvieratá, ľudské bytosti, voda, olej, chlieb a víno. Milosť je Božia priazeň vo vzťahu k svetu, ktorý stvoril. Podľa rímskokatolíckej teológie sú príroda a milosť podľa Božieho zámeru vzájomne závislé. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa musí konkrétne odovzdávať pomocou prírody. Napríklad: voda (z oblasti prírody) dokáže prijímať a prenášať milosť, keď sa po posvätení katolíckym biskupom používa na krst. Táto sviatosť (z oblasti milosti) očisťuje nemluvňa od dedičného hriechu, regeneruje ho a pripája ho ku Kristovi a jeho cirkvi. Táto vzájomná závislosť prírody a milosti je prvým základom katolíckej teológie.

Vzájomné prepojenie Krista a cirkvi

Vtelenie je spôsob, podľa ktorého Boh stvoril svet tak, že milosť a príroda sú od seba vzájomne závislé. Tento princíp vtelenia sa prejavuje dvojako. Prvým prejavom je vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista, ktorý sprostredkoval milosť prírode. Druhým prejavom je rímskokatolícka cirkev, ktorá ako predĺženie a pokračovanie Krista milosť prírode sprostredkúva naďalej. Cirkev je pokračovaním vteleného Boha Syna, pričom je celým Kristom – božsky, ľudsky a telesne.

Podľa toho rímskokatolícka cirkev koná ako ďalšia (alebo druhá) Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou. Príroda, otvorená milosti, prijíma milosť sprostredkovanú cirkvou. Milosť, ktorá musí byť hmatateľná a konkrétna, sa odovzdáva prvkami prírody, ktoré posvätila cirkev. Napríklad: katolícky biskup posväcuje olej (z oblasti prírody) a používa ho na sviatosti birmovania a posvätenia kňazstva. Cirkev tieto sviatosti sprostredkúva namiesto Krista a hmatateľne a konkrétne udeľuje milosť birmovancom a začínajúcim kňazom. Toto vzájomné prepojenie Krista a cirkvi je druhým základom katolíckej teológie. Rímskokatolícka teológia stojí na týchto dvoch základoch. Obzvlášť protestantská teológia nesúhlasí s týmito axiómami a má vlastné reformačné princípy, zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva. Katolícka teológia a protestantská teológia stoja na veľmi odlišných základoch.

Spoločné znaky

Napriek tomu má rímskokatolícka teológia mnoho spoločných znakov s ostatnými dvoma tradíciami, východnou ortodoxiou a protestantizmom, keďže je tradíciou v rámci širšieho kresťanstva. Medzi ich doktrinálne zhody patrí:

1.   Trojica:  Boh večne existuje ako Otec, Syn a Svätý Duch.

2.   Božia podstata: Boh existuje nezávisle od všetkého, je nemenný, večný, všadeprítomný, všemocný, vševediaci, milujúci, svätý, spravodlivý, slávny a podobne.

3.   Božie zjavenie:  Boh sa zjavuje aj všeobecne (napr. cez stvorenie a ľudské svedomie), aj špeciálne (napr. cez vtelenie Syna a inšpirované Písmo).

4.   Osoba Ježiša Krista: Syn sa vtelil ako Ježiš Kristus, ktorý sa počal zo Svätého Ducha a narodil z panny Márie. Je Boh-človek, ktorý má úplne božskú podstatu aj úplne ľudskú podstatu.

5.   Zachraňujúce dielo Ježiša Krista: Vtelený Boh Syn žil bezhriešny život, na konci ktorého bol ukrižovaný za naše hriechy, zomrel a bol pochovaný.

6.  Osoba a dielo Svätého Ducha: Svätého Ducha uctievame spolu s Otcom a Synom. Svätý Duch koná neoddeliteľne od nich pri stvorení, prozreteľnosti, vykúpení a oslávení.

7.   Sláva a skazenosť ľudských bytostí: Boh stvoril ľudské bytosti ako vrchol svojho stvorenia. Ako nositelia jeho obrazu sú komplexnými osobami s materiálnou zložkou (telo) a nemateriálnou zložkou (duša alebo duch). Adam a Eva upadli do hriechu a do hriechu bola uvrhnutá celá ľudská rasa. Dedičný hriech je stav porušenia (a podľa niektorých aj viny), do ktorého sa rodia všetky ľudské bytosti.

8.   Záchranu iniciuje Boh: Božia iniciatíva pri záchrane sa sústreďuje na Ježiša Krista a jeho smrť ukrižovaním ako obeť zmierenia za ľudský hriech. Po tom, čo pre nás získal spasenie, Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych a neskôr vystúpil do neba, odkiaľ poslal Svätého Ducha. Božia iniciatíva pri uplatňovaní záchrany sa sústreďuje na Božie mocné činy: vyvolenie, povolanie ľudí k sebe, milostivé vedenie k pokániu a viere a iné. Pri začiatku záchrany nehrá ľudská iniciatíva žiadnu rolu.

9.   Spoločenstvo viery: Cirkev charakterizujú štyri vlastnosti: jednota (jednotnosť), svätosť (čistota), katolicita (všeobecnosť) a apoštolicita (spojenie s apoštolmi). Cirkev je Boží ľud, telo Kristovo a chrám Svätého Ducha.

10.  Živá nádej: Kresťania majú osobnú nádej, že uniknú večnému trestu a budú mať večný život. Kresťania majú kozmickú nádej, že Ježiš Kristus príde druhýkrát, že budú telesne vzkriesení, že sa postavia pred Krista pri poslednom súde a že budú večne žiť v novom nebi a na novej zemi.

Rozdiely

Rímskokatolícka teológia sa zásadne líši od ostatných dvoch tradícií, najmä od protestantskej teológie. Koreňom týchto rozdielov je vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenia Krista a cirkvi, teda dve axiómy, ktoré protestantizmus spochybňuje. Medzi oblasti doktrinálnych rozdielov patrí konkrétne:

1.   Božie zjavenie a jeho interpretácia: Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z dvoch úzko spojených zložiek: Písma a Tradície. Podľa protestantizmu je Božím zjavením jedine Písmo (sola Scriptura, jeden zo základných reformačných princípov).

    •   Písmo je Božie Slovo, inšpirované Svätým Duchom a napísané ľudskými autormi. Hoci pri Novej zmluve sa rímskokatolícka Biblia a protestantská Biblia zhodujú, pri Starej zmluve sa ich zloženie líši. Protestantská Stará zmluva má 39 kníh, pričom katolícka Stará zmluva má ešte 7 ďalších: Tobiáš, Judita, Kniha múdrosti, Kniha Sirachovcova, Baruch a 1. a 2. Makabejská a taktiež dodatočné oddiely v Ester a Danielovi. Tieto knihy, zvané Apokryfy, neboli súčasťou Biblie Ježiša a apoštolov. Preto nie sú súčasťou protestantskej Starej zmluvy.

    •   Tradícia, je učenie ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Túto Tradíciu udržiava Učiteľský úrad alebo Magistérium rímskokatolíckej cirkvi, ktorý na jej základe občas vyhlasuje doktríny (napr. nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej telesné nanebovzatie). Protestantská teológia odmieta koncept Tradície pre jeho chabú biblickú a historickú oporu a preto, že odporuje Písmu ako jedinej, dostatočnej a nevyhnutnej autorite.

    •   Interpretácia Božieho zjavenia je podľa rímskeho katolicizmu zodpovednosťou cirkevnej hierarchie. Magistérium, ktoré tvoria z pápeža a biskupi, poskytuje cirkvi autoritatívnu interpretáciu Písma a Tradície. Preto sa musí každá katolícka interpretácia zhodovať s oficiálnou interpretáciou Magistéria. Protestantská interpretácia Biblie sa zakladá na zrozumiteľnosti Písma, osvietení Svätým Duchom v súlade so základnými princípmi interpretácie, napríklad: témou celej Biblie je Kristus a pre porozumenie rôznym žánrom ako naratíva, poézia, list, proroctvo, príslovie je potrebné uplatňovať rôzne prístupy.

2.   Mariológia: Podľa rímskeho katolicizmu sa mariológia skladá z viacerých základných prvkov. Pred stvorením sveta Boh naplánoval, že vteleniu jeho Syna bude predchádzať súhlas ženy, ktorá bola predurčená stať sa jeho matkou. Aby táto dôležitá žena so svojou predurčenou úlohou súhlasila, musela byť dobre pripravená. Preto rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie: pri počatí bola „uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu“ (Pius IX, Ineffabilis Deus, 8. december 1854). Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu. Preto, keď jej anjel oznámil, že sa stane matkou Božieho Syna, sa podvolila Božej vôli.

    •   Máriina bezhriešnosť sa prejavila jej večným panenstvom – ostala pannou celý život. Katolícka teológia navyše pripisuje Márii výnimočnú úlohu v cirkvi. Pri ukrižovaní jej Syna trpela spolu s ním a súhlasila s jeho obeťou na kríži. Ježiš ako jeden so svojich posledných činov poveril Máriu byť matkou všetkých kresťanov. Po Ježišovom nanebovstúpení sa Mária modlila, aby pomohla ustanoviť cirkev. Preto je pre cirkev, ktorej je matkou, vzorom v poslušnosti, viere, utrpení a nádeji. Vzhľadom na jej bezhriešnosť rímskokatolícka teológia vyznáva Máriino telesné nanebovzatie. Mária bola „po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Pius XII, Munificentissimus Deus, 1. november 1950).

    •   Táto vysoká mariológia sa jasne prejavuje titulmi, ktorými ju Cirkev oslovuje: Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. Cirkev je jej špeciálnym spôsobom oddaná. Neuctieva ju – to patrí jedine Bohu – ale taktiež si ju len nectí ako všetkých svätých. Oddanosť Márii je hyperdulia (alebo super-úcta), ku ktorej patrí modlitba za jej prihováranie sa za verných katolíkov a za jej milostivé konanie v ich mene.

    •   Protestantská teológia vďačne uznáva Máriu ako matku Ježiša Krista, oceňuje jej mimoriadny príklad viery a poslušnosti a nazýva ju „blahoslavenou“ (Lukáš 1:48) pre Božie mocné konanie v nej a cez ňu. Odmieta však rozvinutú rímskokatolícku mariológiu.

3.   Cirkev a jej sviatosti: Na základe vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomného prepojenia Krista a cirkvi o sebe rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou. Preto protestantské zhromaždenia nie sú pravými cirkvami ale „ekléziálnymi komunitami”, ktorých záchrana vyplýva z plnosti záchrany v katolíckej cirkvi.

    •   V štrukturálnom jadre cirkvi je pápež, ktorý je nasledovníkom Petra a Vikárom alebo zástupcom Krista, spolu s biskupmi, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu. V liturgickom jadre Cirkvi je sedem sviatostí, prvkov prírody, ktoré keď posvätí a podá hierarchia, prenášajú milosť na verných katolíkov.

    •   Krst udeľuje milosť cez posvätenú vodu, ktorá očisťuje ľudí od dedičného hriechu, regeneruje ich a pripája ich k cirkvi. Birmovka udeľuje milosť cez posvätený olej a kladenie biskupových rúk, čím udeľuje plnosť Svätého Ducha, takže veriaci sú zmocnení k misii. Eucharistia, ktorá je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, par. 1324), udeľuje milosť cez chlieb a víno, prvky prírody, ktoré sa Božou mocou transubstancujú, alebo premenia, na Kristovo telo a krv.

    •   Katolíkom, ktorí spáchajú smrteľný hriech (t. j. ohavné, protibožské, plánované porušenie Desiatich prikázaní ako napr. úkladná vražda), zmierenie udeľuje milosť cez určité znaky a dobré skutky a tým veriacich zbavuje hriechu a obnovuje ich stav záchrany. Ľuďom trpiacim vážnou chorobou a umierajúcim pomazanie chorých prináša milosť cez posvätený olej, aby sa uzdravili alebo pripravili na smrť. Posvätenie kňazstva udeľuje milosť kladením biskupových rúk, čím sa muži ordinujú za kňazov. Manželstvo udeľuje milosť mužovi a žene, ktorí zmluvne vstupujú do manželstva.

    •   Protestanti sú presvedčení, napriek tomu, čo tvrdí katolicizmus, že sa stretávajú v skutočných cirkvách, ktoré charakterizuje kázanie Božieho slova a slávenie dvoch sviatostí, krstu a Večere Pánovej (niektorí protestanti uznávajú aj tretí znak, cirkevnú disciplínu).

4.   Záchrana: Rímskokatolícka cirkev cez svojich sedem sviatostí a cez konanie v Kristovom mene prenáša Božiu priazeň pre spásu. Milosť napĺňa ich príjemcov, premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú. Ich účinnosť nezávisí od kňaza, ktorý ich vysluhuje, ani od ich prijímateľov, hoci tí, ktorí sa na nich podieľajú naplno, z nich majú väčší úžitok.

    •   Toto naplnenie milosťou cez sviatosti je v katolíckom vnímaní záchrany kľúčové. Keď sa krstí nemluvňa, prežíva pôvodné ospravedlnenie, ktoré je nezaslúžené. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, ktorou bol naplnený, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život. Ak dosiahne koniec života v stave milosti, bude nakoniec zachránený, hoci pravdepodobne nie hneď. Pre poškvrnenie hriechom musí byť očistený od svojich nedostatkov. Najprv podstúpi trest a očistenie v očistci a potom môže ako dokonalý vstúpiť do Božej prítomnosti v nebi.

    •   Protestantská teológia odmieta myšlienku katolíckej teológie, že ospravedlnenie „nie je iba odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka [regenerácia]“ (Tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení, hl. 7 [1547]). Protestantská doktrína namiesto toho tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví. Toto právne vyhlásenie sa nezakladá na ich dobrých skutkoch, ktorými by si zaslúžili spravodlivosť, ale na Kristovej spravodlivosti, ktorá im je udelená či pripísaná. Táto doktrína o ospravedlnení je jedným zo základných protestantských princípov.

Záver

Rímskokatolícku teológiu charakterizujú aj spoločné znaky, aj rozdiely v teológii v porovnaní s ostatnými dvoma prúdmi kresťanstva, východnou ortodoxiou a protestantizmom. Medzi spoločné doktríny patrí Trojica, Božia podstata, Božie zjavenie, osoba Ježiša Krista, jeho dielo záchrany, osoba a dielo Svätého Ducha, sláva a skazenosť ľudských bytostí, Božia iniciatíva pri záchrane, komunita viery a živá nádej.

Čo sa týka odlišností od protestantskej teológie, katolícka teológia sa zakladá na dvoch princípoch, vzájomnej závislosti milosti a prírody a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Na týchto základoch sú postavené katolícke doktríny Božieho zjavenia a jeho interpretácie, mariológie, cirkvi a jej sviatostí a záchrany. Protestantská teológia sa zakladá tiež na dvoch princípoch: sola Scriptura (jedine Písmo) a ospravedlnenie jedine milosťou, jedine z viery, jedine v Krista na slávu jedine Bohu.


ODPORÚČANÉ ČÍTANIE

    •  Katechizmus Katolíckej cirkvi
    •  Gregg R. Allison, Roman Catholic Theology and Practice: An Evangelical Assessment (Wheaton: Crossway, 2014)
    •  Gregg Allison and Chris Castaldo, The Unfinished Reformation: What Unites and Divides Catholics and Protestants after 500 Years(Grand Rapids: Zondervan, 2016). Rozhovor s autorom si môžte pozrieť tu.
    •  Chris Castaldo, Holy Ground: Walking with Jesus as a Former Catholic(Grand Rapids: Zondervan, 2009)
    •  Chris Castaldo, Talking to Catholics about the Gospel: A Guide for Evangelicals (Grand Rapids: Zondervan, 2015)
    •  Kevin Vanhoozer, Biblical Authority after Babel: Retrieving the Solasin the Spirit of Mere Protestantism (Grand Rapids: Brazos Press, 2016)
    •  Gregg R. Allison, “Roman Catholics and Protestants: Commonalities and Differences,” TGC workshop (4. apríl 2017)
    •  Kevin DeYoung, “Protestant and Catholic: What’s the Difference,” TGC blog
    •  Chris Castaldo, “Why I Left the Catholic Church,” chriscastaldo.com


Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/essay/roman-catholic-theology/

Greg Allison

Greg Allison

je profesorom kresťanskej teológie na The Southern Baptist Theological Seminary v USA, tajomníkom Evangelical Theological Society a starším zobru Sojourn Church East. Napísal tri hlavné diela: Historical Theology: An Introduction to Christian Doctrine (Historická teológia: Úvod do kresťanskej vierouky, Zondervan, 2011), Sojourners and Strangers: The Doctrine of the Church (Súputníci a cudzinci: Učenie o cirkvi, Crossway, 2012), and Roman Catholic Theology and Practice: An Evangelical Assessment (Rímsko-katolícka teológia a prax: Evanjelikálne zhodnotenie; Crossway, 2014).

Greg Allison tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články