Donald Trump a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa pred pár dňami verejne a vášnivo nezhodli na riešení vojny medzi Ruskom a Ukrajinou. Zelenskyj nakoniec odišiel bez podpisu navrhovanej dohody o právach na ťažbu nerastných surovín medzi Spojenými štátmi a Ukrajinou a bez jasného ďalšieho kroku na ukončenie tri roky trvajúcej vojny.
Na Ukrajine bol tento spád udalostí vnímaný „dosť skľučujúco“, povedal americký misionár Caleb Suko, ktorý žije na Ukrajine so svojou rodinou od roku 2007. „Medzi Ukrajincami a v cirkevných zboroch prevláda pocit, [že nás] zradila Amerika a prezident Trump.“
Zároveň hovorí: „Počúvam ľudí, ktorí hovoria, že zámerom týchto udalostí môže byť naučiť Ukrajincov, že sa nemajú spoliehať na Ameriku, že ich zachráni, ale na Boha. Môžeme vidieť, ako si to Boh používa na to, aby zmenil náklonnosť a nádej ľudí vo veci.“
Suko tento posun pocítil tiež.
„Ako Američanovi mi bolo smutno, keď som videl, že prezident Trump nepodporuje krajinu, ktorá má slobodu a demokraciu,“ povedal. „Pomáha mi to uvedomiť si, že moje najdôležitejšie občianstvo je v nebi, a myslím si, že aj ukrajinskí veriaci to teraz cítia viac ako kedykoľvek predtým. Ak majú mať mier vďaka víťazstvu v tejto vojne, budeme musieť chválu za to vzdávať Bohu, nie Amerike alebo inej krajine.“
Opýtali sme sa Suka na náladu na Ukrajine, na to, ako sa darí cirkvi a ako vidí pôsobenie Boha.
Rusko vtrhlo na Ukrajinu 24. februára 2022. Uplynuli viac ako tri roky. Aká je celková nálada v krajine?
Vo všeobecnosti má vojna na ľudí vyčerpávajúci účinok. Sú unavení a pociťujú beznádej, pýtajú sa, či sa to niekedy skončí.
Ako sa darí cirkevným zborom?
Ukrajina je veľká krajina, takže je ťažké zovšeobecňovať. Veľmi to závisí od toho, kde sa cirkev nachádza. Určite sú mnohé cirkvi menšie ako predtým, keďže veľa ľudí z krajiny utieklo. Niektoré však rastú.
Vidíte kontrast medzi zbormi, ktoré sa ešte v roku 2022 rozhodli schovať sa a pokúsiť sa prežiť, oproti tým, ktoré to vnímali ako príležitosť pre evanjelium. Ubytovali utekajúcich ľudí, použili svoje vozidlá na pomoc pri evakuácii, založili vývarovne alebo rozdávali základné potraviny či hygienické potreby. Niektorí Ukrajinci prichádzali len kvôli zdrojom, ale boli aj ľudia, ktorých sa evanjelium dotklo a nakoniec zostali. Tieto zbory sú zdravšie a často rastú.
V posledných šiestich mesiacoch je pre všetky zbory na Ukrajine obrovským problémom to, že strácame našich mladých mužov. Sú povolaní do armády, odchádzajú bojovať, alebo sú zranení či zabití. Niektorí utekajú z krajiny ilegálne.
Muži, ktorí tu stále sú, sa často nemôžu podieľať na službe v zbore, pretože sa boja opustiť svoje domovy. Na Ukrajine odvody nefungujú tak ako v Amerike. Nedostanete list poštou. Namiesto toho sa po meste potulujú náborári a rozmiestňujú kontrolné stanovištia. Ak spozorujú muža v bojovom veku – od 25 do 60 rokov – môžu ho náborári odviesť.
Napríklad minulý rok sa náš vedúci chvál vybral do hôr na výjazdové stretnutie. Zastavili ho na ceste a usúdili, že je vhodný na vojenskú službu. Musel okamžite nastúpiť a auto nechal stáť na kraji cesty.
Ďalšou ťažkosťou pre cirkev je, že každý pozná niekoho z armády, takže neustálou témou sú modlitby za armádu alebo za niekoho otca či syna, ktorý bol zabitý alebo zranený.
Aké je to byť americkým misionárom na Ukrajine práve teraz?
Je to ťažké. Už keď sa začala plnohodnotná vojna, vedeli sme, že do našej krajiny prichádza strašné zlo. Bola to pravda – naši bratia a sestry v Ruskom okupovaných oblastiach boli mučení alebo zavraždení, pretože boli kresťania.
Na začiatku sme cítili úžasnú podporu amerických cirkví a vlády. Ale odkedy sa Trump ujal úradu, podporu zo strany americkej vlády nepociťujeme. Dokonca aj niektoré z našich podporných cirkví v Spojených štátoch sa pýtajú, čo sa na Ukrajine skutočne deje. Sme veľmi vďační za tých, ktorí nás stále podporujú.
Najvzácnejšia je teraz vlastne morálna podpora – vháňa nám slzy do očí, keď počujeme ľudí hovoriť: „Modlíme sa za vás.“
Modlíme sa za vás! Akým konkrétnym spôsobom vás môžeme pozdvihovať k Pánovi?
Modlite sa za vieru a odvahu pre kresťanských mužov – aby dokázali dobre slúžiť.
Modlite sa za rodiny tých, ktorých blízki bojujú, sú zranení alebo boli zabití. S touto bolesťou je naozaj ťažké sa vyrovnať.
A modlite sa, aby kresťania dokázali svoju frustráciu, hnev a iné emócie z tejto dlhotrvajúcej vojny nasmerovať spravodlivým spôsobom – aby dokázali tieto veci odovzdať Bohu, a nie sa hnevať len na Rusko alebo Spojené štáty. A potom, aby dokázali s nadšením pokračovať v evanjelizácii a učeníctve.
Je teraz na Ukrajine hlad po evanjelizácii a učeníctve?
Prekvapivo áno.
Bezprostredne po invázii sa cirkev sústredila na humanitárne úsilie – a niektoré zbory to stále robia, najmä tie v blízkosti frontovej línie. Vediem semináre o evanjelizácii a učeníctve a dva roky som nemohol robiť nič z toho.
Ale v posledných troch alebo štyroch mesiacoch sa záujem o tieto veci obnovil. Zrazu mám viac žiadostí o vyučovanie, ako môžem fyzicky naplniť.
Wow! Prečo si myslíte, že je to tak?
V zboroch je teraz väčšia stabilita, ako bola v posledných troch rokoch. V oblastiach ďalej od frontu si ľudia zvykli na takýto život. Nedávno sa ma niekto spýtal, ako sa veci majú, a ja som povedal: „Celkom pokojne.“ Keď som sa nad tým zamyslel, uvedomil som si, že začiatkom toho týždňa došlo k výbuchu balistickej rakety v hoteli v centre mesta a k útoku veľkého dronu kamikadze. A keď sa dnes naše deti vracali autobusom zo školy domov, balistická raketa zasiahla loď v prístave, zatiaľ čo oni prechádzali okolo. Tlaková vlna pohla autobusom.
Ale pre nás je to celkom pokojné.
Moja služba tu prebieha prostredníctvom Blagovistya Today, centra pre evanjelizáciu a učeníctvo. Okrem iného pripravujeme evanjelizačné biblické štúdie, niečo ako Alfa kurz, ktoré sa používajú s ľuďmi, ktorí práve začali chodiť do cirkvi. Jedno z nich je chronologické biblické štúdium so 48 lekciami. V súčasnosti máme v tomto kurze asi 300 študentov.
To je úžasné. Sú aj iné spôsoby, ktorými ste videli Boha pôsobiť na Ukrajine?
V posledných rokoch došlo k veľkej výmene vedúcich pracovníkov. Bolo to veľmi ťažké, ale videli sme aj to, že povstali noví ľudia, ktorí predtým nemali príležitosť slúžiť. Niektorí z nich sú naozaj nadaní a my sme z nich mali úžitok.
Vo všeobecnosti má vojna na cirkev zjednodušujúci účinok. Už sa nezaoberáme zvončekmi a píšťalkami, svetlami a pódiami. Ak máme miestnosť s niekoľkými stoličkami a možno gitaru, nič iné nepotrebujeme. A to stále uspokojuje všetky duchovné potreby.
Zaznamenali sme tiež obrovský prílev v náraste kaplánskych služieb. Ukrajinská armáda má takmer milión ľudí. Takže narástol počet školení pre kaplánov, ktorí sa učia, ako sa vyrovnať so smútkom a stratou alebo ako sa vyrovnať s posttraumatickou stresovou poruchou. To je určite niečo, čo sme v minulých rokoch nevideli.
Ako sa zmenila vaša viera za posledné tri roky?
Čoraz viac si uvedomujem, že sa nedokážem úplne zaradiť pod žiadnu politickú zástavu. Jediný prápor, pod ktorý sa môžem zaradiť, je prápor Krista. Žiadna krajina – Ukrajina, Rusko ani Spojené štáty – nie je večným kráľovstvom. Môj pocit, že som občanom neba, je oveľa silnejší.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
