Keď som v Spojených štátoch, ľudia nerozumejú môjmu austrálskemu prízvuku. Keď si napríklad zájdem do Starbucks a pri pulte sa ma spýtajú na meno, nikto nedokáže rozlúštiť, ako vyslovujem „Sam“. (Výsledok? V Starbucks sa odvtedy predstavujem ako „Carlos“.) Je to jeden z mnohých jasných signálov, že v Spojených štátoch nie som vo svojej domovine. Som cudzinec. Musím hovoriť a správať sa inak než v Austrálii.
Možno presne takto sa cítiš aj ty ako kresťan v sekulárnom pracovnom prostredí.
V práci už nie sme doma, kde môžeme ako kresťania slobodne hovoriť a konať v kresťanskej domácnosti. Nie sme ani v kresťanskom zbore, kde môžeme ako kresťania slobodne hovoriť a konať v „posvätnom“ priestore.
Ako teda môžeme kolegom v práci hovoriť o Ježišovi?
Na jednej strane dáva veľký zmysel hovoriť kolegom o Ježišovi. Veď v práci trávime väčšinu dňa. S väčšinou nekresťanov, ktorých poznáme, sa stretávame práve tam. A nejeden deň strávime s kolegami viac času než s priateľmi a rodinou. Práca je našou najlepšou príležitosťou hovoriť o Ježišovi ľuďom, ktorých poznáme a máme radi.
Na druhej strane sa v práci o Ježišovi nehovorí ľahko. Je to sekulárny priestor, na rozdiel od „posvätných“ priestorov nášho domova a zboru. Takýmto rozhovorom neprajú ani okolnosti — zvyčajne sme v zhone a sústredení na to, čo treba stihnúť. Pôsobí to nepatrične, akoby sme porušovali hranicu medzi posvätným a sekulárnym. Do hry vstupujú chúlostivé mocenské vzťahy, pre ktoré môže reč o Ježišovi vyznieť ako nátlak. Preto sa v práci rozprávame o počasí, nie o náboženstve. Sú to oprávnené obavy.
Evanjelizácia na pracovisku je zložitá aj preto, že na ňu nie sme pripravení. Keď nás o evanjelizácii učia „odborníci“, hovoria nám, aby sme boli odvážni. Len do toho, hovoria. Ich príklady sa však zvyčajne týkajú rozhovorov s neznámymi ľuďmi, ktorých už nikdy neuvidíme: so spolucestujúcim v lietadle alebo so študentom, ku ktorému pristúpime na univerzitnom kampuse. Prípadne ide o známych, ako je barista či kaderníčka. Vo všetkých týchto príkladoch si môžeme dovoliť byť priami a bez okolkov. Taká je povaha rozhovorov s ľuďmi, pri ktorých nie je v stávke dlhodobý vzťah.
Ako sa však rozprávať s kolegami? Budeme ich vídať každý deň celé mesiace a roky. A musíme s nimi pracovať! Nechceme riskovať priateľstvo. Nechceme pokaziť dobré vzťahy na pracovisku. Kolegovia patria do inej kategórie než cudzí ľudia v lietadle, baristi či kaderníčky.
Čo keby sme si evanjelizáciu predstavili nanovo — ako rozhovor, v ktorom evanjelizujeme ako poradca (otázkami) alebo ako kaplán (budovaním dôvery a sociálneho kapitálu)? Ja chcem o evanjelizácii na pracovisku uvažovať nanovo — ako o snahe evanjelizovať tak, ako to robí misionár. Ako by evanjelizovali misionári z uzavretých krajín, keby sa ocitli v mojej práci, na mojom sekulárnom pracovisku?
Evanjelizujeme ako misionári preto, lebo pracovisko je fakticky „uzavretou krajinou“, kde sa o Ježišovi nahlas hovoriť nemá. Práve preto sa môžeme učiť od misionárov, ktorí pôsobia v oficiálne uzavretých krajinách, kde sa o Ježišovi tiež nemá hovoriť nahlas.
Niekoľko tipov, ktoré som sa naučil od priateľov misionárov:
Buď požehnaním
V práci je naším hlavným cieľom byť požehnaním pre kolegov. Skôr než sa vôbec opýtame: „Ako môžem kolegom povedať o Ježišovi?“, mali by sme sa pýtať: „Ako môžem byť požehnaním?“
Naučil som sa to od svojho priateľa misionára Davida, ktorý slúži v uzavretej krajine. David mi hovorí, že sa snaží byť ľuďom okolo seba „Ježišom“ tak, že s láskou hľadá spôsoby, ako im poslúžiť. Stojí to veľa času, úsilia aj peňazí, no ľudia, ktorí sú voči Ježišovi skeptickí, sa stanú zvedavejšími, keď ich niekto miluje tak ako Ježiš.
David hovorí, že keď žehná druhým, dejú sa dve veci. Po prvé, čoskoro vzniknú prirodzené príležitosti na evanjelizáciu. Vznikajú mimochodom, ako vedľajší produkt toho, že slúži ľuďom okolo seba. Po druhé, ak ten človek po čase nebude chcieť byť kresťanom, nepokazíš si s ním vzťah. Cieľom tvojho vzťahu k nemu totiž bolo slúžiť mu, nie obrátiť ho. Takému človeku môžeš s láskou slúžiť aj naďalej, aj keď o Ježišovi nechce počuť.
Na konferencii Amplify na Wheaton College som počul chicagského pastora Davea Fergusona, spoluautora knihy BLESS: Five Everyday Ways to Love Your Neighbor and Change the World, rozprávať príbeh o dvoch misionárskych tímoch, ktoré odišli do Thajska. Cieľom prvého tímu bolo byť pre ľudí v Thajsku požehnaním. Cieľom druhého tímu bolo obracať ľudí na vieru. Po dvoch rokoch mal prvý tím vybudovaný veľký sociálny kapitál a urobil veľa dobra pre spoločnosť. Zaznamenali aj 48 obrátení ku kresťanskej viere. Druhý tím nevybudoval nijaký sociálny kapitál ani neurobil nič prospešné pre spoločnosť. Zaznamenali len dve obrátenia.
Rovnako aj my by sme mali prichádzať do práce s nadšením a očakávaním, že budeme pre druhých požehnaním. Robíme to, samozrejme, tým, že sme dobrými pracovníkmi a pracujeme ako pre samého Ježiša (Kol 3:23). Robíme to však aj tým, že aktívne hľadáme spôsoby, ako kolegom poslúžiť.
„Prezraď“ kresťanov jedného druhému
V práci rád „prezrádzam“ kresťanov jedného druhému. Hneď si pomyslíš, že tým búram celý model evanjelizácie v uzavretej krajine. Ale vypočuj ma.
Keď je človek v práci jediný kresťan, cíti sa osamelo. Sme ako starozmluvný prorok Eliáš, ktorý sa na vrchu Karmel odvážne postavil za Boha, len aby sa to celé rozplynulo a nikto sa k Bohu neobrátil. Eliáš sa Bohu sťažuje: „…takže som zostal iba sám. Snažia sa však i mňa pripraviť o život“ (1Krľ 19:14).
Boh mu však odpovedá, že si v Izraeli zachoval ďalších sedemtisíc oddaných nasledovníkov (1Krľ 19:18). Len ich Eliáš ešte nestretol!
Možno je to tak aj s nami v práci. Na našom pracovisku môžu byť ďalší kresťania. My ich však nepoznáme. A oni nepoznajú nás.
Preto keď pracujem ako nemocničný lekár, „prezrádzam“ kresťanských zamestnancov jedného druhému. Ak je chirurgička kresťanka, poviem: „Kara, vedela si, že Charles, náš zdravotník, je tiež kresťan?“ A predstavím ich jedného druhému. Hneď vyklopím aj to, čo kresťania pri zoznamovaní zvyčajne chcú vedieť: do akého zboru chodia a k akej denominácii patria. Zakaždým, keď to urobím, sú kresťanskí zamestnanci nadšení a zároveň sa im uľaví, že na pracovisku stretli ďalšieho kresťana.
Postupne si budujem sieť kresťanov. Je príjemné stretnúť sa na chodbe. Pracovisko čoskoro prestáva byť osamelým priestorom. Začína pôsobiť aj „posvätnejšie“, pretože je „okúzlené“ prítomnosťou iných kresťanov.
Ak nám to nerobí problém, môžeme spolu nahlas, pred neveriacimi kolegami, viesť aj nenápadné rozhovory o viere. Môžeme si klásť jednoduché otázky o tom, ako bolo cez víkend v zbore. Alebo o biblickej knihe, ktorú práve čítame. Ostatní kolegovia sa tak môžu započúvať do toho, ako vyzerá a znie kresťanský život.
Jednoduché rozhovory menia rámec vierohodnosti u našich neveriacich kolegov. Ak majú naši kolegovia len nekresťanské kontakty, kresťanský príbeh je pre nich nevierohodný. Nedá sa mu uveriť, pretože nikto iný, koho poznajú, mu neverí. Ak však majú naši kolegovia v práci stále viac kresťanských kontaktov, kresťanský príbeh sa stáva vierohodnejším. Dá sa uveriť, že Ježiš naozaj je tým, za koho sa vyhlasuje, pretože aj ďalší ľudia v práci, ktorých poznajú a ktorým dôverujú, veria príbehu o Ježišovi.
Pamätám si, ako mi Craig Springer, bývalý výkonný riaditeľ Alpha USA, hovoril, že podľa výskumu organizácie Barna mal priemerný nekresťan síce problém s predstavou „kresťanstva“, no zároveň nemal nijaký problém s konkrétnym kresťanom, ktorého poznal. Prekvapivo si tohto kresťana dokonca veľmi vážil.
Mnohí nekresťania však nepoznajú ani jedného kresťana. Ak v práci dokážem „prezradiť“ dosť kresťanov — nielen jedného druhému, ale aj nekresťanom —, potom nekresťania budú poznať konkrétneho kresťana a budú mať dobrú mienku aj o jeho kresťanskom príbehu.
Tvorivý prístup k posvätnému
Misionári v uzavretých krajinách nemôžu „zvestovať“ evanjelium tak ako my v zboroch. Namiesto toho hľadajú vynaliezavé spôsoby, ako si tvorivo otvoriť prístup k posvätnému.
Jedným príkladom je vytváranie „tretích priestorov“, kam môžu kresťania pozvať nekresťanských kolegov, aby si vypočuli príbehy a prednášky, ktoré môžu viesť k duchovným rozhovorom.
V City Bible Forum máme skupinu s názvom Headstart, určenú pre ľudí v prvých piatich rokoch pracovného života. Takíto pracovníci majú zvyčajne 25 až 30 rokov. Po práci sa na 60 až 90 minút stretávajú na dobre dostupnom mieste v biznis štvrti. Funguje to ako „spoločenská miestnosť pre zamestnancov“, kde si títo mladí ľudia môžu medzi sebou neformálne vyrozprávať zážitky z práce. Je to aj priestor, kde sa môžu stretávať veriaci s neveriacimi. Je tam aj formálna prednáška a diskusia na témy životnej múdrosti — ako narábať s ambíciami, zlyhaním či romantickými vzťahmi na pracovisku —, pričom sa mlčky vychádza z kresťanského svetonázoru.
Ďalším príkladom je kresťanské zastúpenie v programoch diverzity, rovnosti a inklúzie (DEI) na našich pracoviskách. Tak ako môžu v rámci DEI zaznieť hlasy iných marginalizovaných skupín, aj kresťania môžu hovoriť o tom, aké je byť „človekom viery“. Sám som už na viacerých verejných diskusiách, ktoré organizovali skupiny DEI, vystúpil pred veľkým publikom a hovoril o tom, aké je byť kresťanom na pracovisku.
Okrem toho pracoviská zvyčajne dovoľujú kresťanským skupinám organizovať verejné slávenie Veľkej noci a Vianoc. Dá sa to urobiť ako súkromné stretnutie kresťanskej vnútropodnikovej skupiny alebo ako verejné podujatie pod hlavičkou DEI. V oboch prípadoch môžu kresťania pozvať kolegov, aby si pochutili na jedle a niekedy si vypočuli aj príťažlivú verejnú prednášku o tom, čo v živote mení Ježiš.
V City Bible Forum máme skupinu určenú špeciálne pre mužov pracujúcich vo financiách. Stretávajú sa pred prácou na raňajkách. Je to príležitosť na networking, no vypočujú si aj múdru radu od rešpektovaného lídra z finančného sektora. Porozpráva, čo preňho znamenal Ježiš na hrboľatej ceste životom – v rodine, práci, financiách i zdraví.
Pravda, láska a moc
Rád vtipkujem, že som skvelý basketbalista — až na to, že neviem driblovať, prihrávať ani strieľať. Vtip je, samozrejme, v tom, že bez všetkých troch zručností basketbalistom nie si.
Aj evanjelizácia má tri zložky — pravdu, lásku a moc.
Môj priateľ misionár Phil ma upozornil na článok v čínštine od Agnes Liu, ktorá si všimla, že v Ázii uplynie v priemere osem rokov od chvíle, keď človek prvýkrát počuje evanjelium, po chvíľu, keď sa stane kresťanom. Tento čas sa však líši podľa toho, ako ľudia dobrú správu o Ježišovi počujú a prežívajú.
Ak niekto počuje najmä pravdu o Ježišovi, trvá roky, kým Ježiša začne nasledovať. Ak niekto zažíva najmä Ježišovu lásku prostredníctvom kresťanských priateľov, môže to trvať mesiace, kým ho začne nasledovať. No ak niekto zažije Ježišovu moc skrze sen, zázrak alebo vypočutú modlitbu, môže to trvať len dni.
V rôznych prostrediach to bude trvať rôzne dlho. Poučenie je však jasné: Ježiša môžeme priateľom v práci zvestovať viacerými spôsobmi.
Ak napríklad ponúkneme, že si spolu prečítame Bibliu alebo porozprávame biblické príbehy, náš kolega počuje pravdu o Ježišovi. Môžeme mu však aj predstaviť svojich kresťanských priateľov a zažije Ježišovu lásku. Môžeme mu tiež ponúknuť, že sa zaňho pomodlíme, a môže zažiť Ježišovu moc.
Niečo podobné vidíme v Skutkoch apoštolov 16. kapitole. Lýdia počuje pravdu a uverí (Sk 16:14). Žalárnik zažije lásku Pavla a Sílasa a pýta sa, čo má robiť, aby bol spasený (Sk 16:27-34). A dievčina s vešteckým duchom zažije Ježišovu moc (Sk 16:16-18). V každom prípade Boh nadprirodzene zasahuje. No v každom prípade aj Pavol a Sílas verne zohrávajú svoju úlohu ako prirodzený prostriedok Ježišovej pravdy, lásky a moci.
To isté môžeme robiť aj v práci. Musíme sa modliť, aby Boh nadprirodzene zasiahol a otvoril srdcia, mysle a predstavivosť našich kolegov pre Ježiša. Zároveň však musíme zohrať svoju konečnú a obmedzenú úlohu — sme hlinené nádoby (2Kor 4:7) —, aby sme ukázali pravdu, lásku a moc Ježiša.
Vypracuj si lepšiu strelu
Hokejista Wayne Gretzky povedal slávnu vetu: „Netrafíš sto percent striel, ktoré nevystrelíš.“ V športe však existuje aj opačné porekadlo: „Netlač na to.“ Možno podobné napätie cítime aj na svojich pracoviskách. Mám alebo nemám sa s kolegami rozprávať o Ježišovi?
Existuje však aj tretie porekadlo: „Vypracuj si lepšiu strelu.“
Ak sa vidíme nielen ako misionári na pracovisku, ale aj ako misionári v uzavretej krajine, môžeme hľadať tvorivý prístup k posvätnému. Môžeme využiť zručnosti, ktoré používajú misionári, a vytvárať príležitosti na prirodzené rozhovory o Ježišovi.
Už nás nebude mrzieť, že sme nikdy nevyužili svoje jedinečné, Bohom dané príležitosti hovoriť o Ježišovi. Namiesto toho budeme nadšení, pripravení a odvážni hovoriť o Ježišovi spôsobom, ktorý je citlivý na prostredie a kultúrne primeraný… ako misionár!
Nech kráčaš vpred s pravdou, láskou a mocou Ježiša.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
