Šaulovo zničenie Amalékov v 1. Samuelovej 15 je ťažký oddiel Písma. Boh prikazuje Šaulovi zničiť celé mesto, vrátane žien a detí, a karhá Šaula za to, že sa zľutoval nad niektorými obyvateľmi. Mnohí to nazývajú „textom hrôzy“, ktorý schvaľuje masaker a zobrazuje genocídneho Boha.
Nechcem zľahčovať, že nejde o ťažkú pasáž, ale rád by som uviedol päť postrehov, ktoré umožňujú jemne odlišné pochopenie tejto udalosti.
1. História Amalékov
Amalékovia neboli priateľskí susedia. V celej Biblii sú zobrazovaní ako lupiči, ktorí sa priživujú na zraniteľných ľuďoch. V Exodus 17 útočia na Izrael – bezbranný národ bezdomovcov, putujúcich otrokov, ktorí práve opustili Egypt. V Numeri 14 opäť útočia na Izrael na púšti. V Deuteronómiu 25:17-18 Izrael počuje tieto slová: „Pamätaj, čo ti vykonal Amalék na ceste, keď ste vychádzali z Egypta, ako ťa napadol, a kým si bol zoslabnutý a unavený, zničil všetkých, čo šli za tebou vyčerpaní, a nebál sa Boha.“
Tým sa to však nekončí. V celej knihe Sudcov Amalékovia pravidelne útočia na Boží ľud a utláčajú ho. Neskôr v knihe Ester Amalék plánuje genocídu proti Židom (viac sa o tom dozviete nižšie).
Amalékovia sú ako nacisti: dôsledne sa usilujú o zničenie Židov. Počas druhej svetovej vojny Židia dokonca označovali nacistov za „Amalékov“. Keď boli Židia vyhladzovaní v koncentračných táboroch, pozerali sa na svojich väzniteľov ako na novodobých Amalékov, ktorí túto brutálnu históriu preniesli do súčasnosti.
A Boh uvádza históriu útlaku od Amalékov ako dôvod, prečo majú byť zničení (1Sam 15:2).
2. Umiestnenie vojenskej pevnosti
Mestá na starovekom Blízkom východe boli iné ako dnes. Keď počujeme „mesto Amalékov“ (v. 5), myslíme na „centrá civilného obyvateľstva“, kde žili všetci ľudia. Ja žijem vo Phoenixe, kde mám hneď za dverami školy, nemocnice, reštaurácie a firmy. Na starovekom Blízkom východe však bolo mesto opevnenou vojenskou základňou, ktorá strážila cesty smerujúce do dedín, kde žili ľudia.
Podľa archeologických nálezov v mestách z tohto obdobia neexistovalo žiadne civilné obyvateľstvo. Ako poznamenáva starozmluvný odborník Christopher Wright, pri takýchto stretnutiach „kľúčové vojenské centrá – opevnené mestečká malých kanaánskych kráľovstiev – boli vyhladené. Je však zrejmé, že v skutočnosti neboli zničení všetci ľudia.“
Izrael likviduje Pentagon, nie New York. Ide o obranné vojenské pevnosti, nie o centrá civilného obyvateľstva
3. Charakter starovekej vojny
Na starovekom Blízkom východe sa civilisti držali ďalej od bojiska. Nie je to ako v stredoveku alebo dokonca v Pánovi prsteňov, kde civilisti utekali dovnútra hradu, aby sa zachránili. Zvyčajne tieto mestá obývali len vojaci a možno niekoľko vládnych úradníkov. Keď prišla bitka, všetci civilisti v okolí utiekli.
V „meste Amalékov“, ktoré bolo prepadnuté, pravdepodobne neboli žiadne ženy, deti ani civilisti. A ak by tam boli, asi by utiekli. Pôvodným čitateľom by to bolo jasné, nám dnes už menej.
Hebrejskí učenci si všímajú, že slovné spojenie „mužov i ženy, deti i dojčatá, dobytok i ovce, ťavy a osly“ (v. 3) bolo starovekým výrazom pre „všetci“. Neznamenalo to, že každá skupina musela byť prítomná v konkrétnej bitke, ale že všetko a všetci, čo zostalo vo vojenskom stanovišti po boji, bolo zničené.
4. Staroveké urážky
Podobne ako ich starovekí blízkovýchodní susedia, aj Izrael používal dramatický jazyk na rozprávanie o vojne. Moderným ušiam to môže znieť genocídne, ale skutočnosť bola zložitejšia.
Môžete si napríklad prečítať mnohé správy o bitkách starovekých národov obklopujúcich Izrael, kde sa píše: „Vyhladili sme ich! Vymazali sme ich národ z povrchu zeme! Už nikdy tu nebudú!“ O rok neskôr v ich vojnovej histórii sú však tí istí nepriatelia, údajne vymazaní z povrchu zemského, späť, silní ako predtým (alebo ešte silnejší!) a opäť spôsobujú problémy.
Je to ako s urážkami v športe. Po basketbalovom zápase hráči v šatni hovoria: „Zničili sme ich! Vytreli sme s nimi podlahu!“ Ak by ste brali hráčov doslova, mysleli by ste si, že skóre bolo 120:0. Ale potom sa pozriete na tabuľu a uvidíte, že to bolo 120:105 – rozhodujúce víťazstvo, ale nie také extrémne, ako naznačujú ich slová.
Biblia používa takýto jazyk. Napríklad v knihe Jozua 9-12 Jozua oslavuje sériu vojenských víťazstiev a v podstate hovorí: „Zlikvidovali sme všetkých kráľov, vyradili sme všetky vojská a dobyli sme celú krajinu Kanaán.“ Ale čítajte Jozua 13-15, ďalej Sudcov a 1. a 2. Samuelovu – títo nepriatelia sú stále nablízku! To, čo opisuje Jozua, sa skutočne stane až za vlády Dávida, o niekoľko desaťročí neskôr.
Vieme, že Izrael chápal pôvodný Boží príkaz hyperbolicky, pretože Jozua opakovane hovorí, že ho vykonali „ako prikázal Hospodin“ (Joz 11:12-20), hoci okolitý dej jasne ukazuje, že uskutočnenie príkazu bolo hyperbolické. Boh primárne prikázal „vyhnať“ Kanaánčanov, nie ich pozabíjať (táto fráza „vyhnať“ sa v prípade Kanaánčanov objavuje často, zatiaľ čo vyvraždenie je pomerne zriedkavé). Toto je jazyk vysťahovania, nie vyvraždenia.
Tieto urážky neznamenajú, že 1. Samuelova 15 je klamstvo. Neobvinili by ste hráčov v šatni, že klamú o hre. Podobne aj biblickí autori používajú zrozumiteľný spôsob vyjadrovania, bežný pre staroveké vojnové dejiny.
5. Šaul neprejavuje milosrdenstvo
V 9. verši Šaul ušetrí kráľa Amalékov: „Šaul a ľud ušetrili Agaga i najlepšie kusy stáda, dobytka, tučného statku a barancov. Čo malo nejakú cenu, ušetrili od kliatby.“
Mnohí to považujú za skutok milosrdenstva, preto sú zmätení, prečo Boh Šaula karhá a odmieta ho ako kráľa (v. 26). Šaul však prejavuje skôr chamtivosť než milosrdenstvo. Boh pravidelne zakazoval Izraelu brať si osobnú korisť v zasľúbenej krajine (napr. Dt 7, Dt 13, Dt 20; Joz 7). Chamtivosť bola hlavným motívom vojny. Tie najlepšie zvieratá si vzal kráľ a nechal si ich ako trofej. Boh však povedal: „Nie tak pre môj ľud.“ Nechcel, aby si okolité národy povedali: „Urobili to len pre peniaze.“
Šaul si berie kráľa ako trofej a zvieratá, aby obohatil svoj ľud, a Božiu povesť hádže na smetisko. Rozprávač zdôrazňuje tieto skazonosné motivácie. Šaulovi nerobí problém zničiť „čo bolo bezcenné a bezvýznamné“ (1Sam 15:9) – pokiaľ si môže nechať Gucciho a Armaniho. „Postavil si pamätník“ (v. 12) a velebil svoju slávu, nie Božiu. „Vrhol sa na korisť“ (v. 19) a uchmatol si to najlepšie.
Samozrejme, Šaul sa snaží ospravedlniť a hovorí Samuelovi, že to vzal, aby to obetoval Bohu (v. 21). To je ako povedať svojmu kazateľovi: „Podvádzal som na daniach, aby som dal desiatok cirkvi!“ (porov. Boh to netoleruje: „Poslušnosť je lepšia ako obeta“ (v. 22). Čiastočná poslušnosť je predsa neposlušnosť. Odmieta Boha ako kráľa, preto ho Boh odmieta ako kráľa.
Nádej pre svet
Mojím cieľom nie je spraviť 1. Samuelovu 15 príjemnejšou, ale tento úryvok je zložitejší ako karikatúra. Dokonca poukazuje na našu nádej v Božiu dobrotu. Z pohľadu celého príbehu, Boh odstraňuje nepriateľa zo svojho kráľovstva. Poukazuje to nielen na samotnú situáciu, ale aj na konečné víťazstvo, ktoré sa blíži, zlo a jeho nekajúcni spojenci budú vyhladení, aby už nemohli ubližovať ani ničiť, keď bude na zemi nastolené nebeské kráľovstvo.
Nerobte si z Boha nepriateľa, inak príde váš deň záhuby. Boh mal s Amalékmi trpezlivosť po celé generácie, ale oni stále zotrvávali v nespravodlivosti a utláčaní až do 1. Samuelovej 15. Podobne je Boh trpezlivý aj s nami a pripravil cestu spasenia cez kríž, kde náš trest niesol Spasiteľ. Prichádza však zúčtovanie, keď bude súdiť zlo a odstráni nekajúcnych rebelov zo svojho kráľovstva.
Takto 1. Samuelova 15 poukazuje na Božiu dobrotu a nádej pre svet.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
