Keď Phillips Brooks slávne definoval kázanie ako „sprostredkovanie pravdy prostredníctvom osobnosti“, verím, že hovoril o našej vlastnej osobnosti, a nie o osobnosti niekoho iného.
Chvíľu mi to trvalo, ale konečne mám pocit, že som sa naučil byť na kazateľnici sám sebou. Či to teraz znamená, že moje kázne sú lepšie alebo horšie, neviem povedať. Ale byť sám sebou znamená, že moje kázanie je úprimnejšie, pohodlnejšie a udržateľnejšie. Viem, že ako kazateľ sa mám ešte veľa čo učiť, a dúfam, že aj o desať rokov budem dostávať tie divné, ale pravdivé komplimenty – „tvoje kázanie sa za tie roky naozaj zlepšilo“. Ale mám pocit, že konečne kážem pravdu prostredníctvom svojej vlastnej osobnosti.
Ako väčšina mladých kazateľov, a nie málo starých, aj ja som sa snažil nájsť svoj „hlas“ kazateľa. Keď som bol na vysokej škole, začal som hltať reformátorov a puritánov. Všetko, čo som čítal, sa mi zdalo byť buď stovky rokov staré, alebo bolo preložené pred stovkami rokov.
Výsledkom bolo, že moje písanie (v tom čase som veľa nekázal) znelo, akoby som sa usiloval o ocenenie v kategórii „práve preložené z latinčiny“. Moje vety boli často slonovité. Gramatika bola zastaraná a slov bolo jednoducho priveľa. Jeden veľmi dobrý profesor, ktorý ma v mnohom utvrdzoval, ma vyzval, aby som písal pre svoje storočie, nie pre storočie svojich hrdinov.
V tom čase to bola bolestná rada. Nebol som si celkom istý, či mu verím. Napokon, nebolo práve to znakom zbožnosti?
V seminári som si začal všímať, že mnohí moji spolužiaci znejú veľmi podobne ako ich profesori homiletiky. Stále to platí. Nezáleží na tom, kam idete, zdá sa, že profesori kázania vychovávajú klony. Časť viny môžu niesť vyučujúci, ktorí kladú príliš veľký dôraz na svoj spôsob kázania – zvyčajne spôsob, ktorý výborne funguje pre učiteľa, ale nesedí všetkým študentom. Ale časť viny nesú aj študenti. Zúfalo sa snažíme pridŕžať sa nejakého vzoru, takže nakoniec vo veľkom kopírujeme to, čo vidíme u tých, ktorých rešpektujeme, najmä u tých, ktorí nás učia kázať. V Gordon-Conwell som videl veľa mini-Haddon Robinsonov. To neznamená, že zo všetkých týchto študentov sa stanú zlí kazatelia, ale musia si uvedomiť, že Haddon Robinson je len jeden. A oni ním nie sú!
Aj keď boli Robinsonove kázne pre mňa požehnaním, viac ma lákalo napodobňovať iných kazateľov. Som si istý, že prvé roky mojej služby som občas znel ako (veľmi) chudobná verzia Johna Pipera. Počúval som toľko Pipera, že som si istý, že moje modlitby, témy, a dokonca aj spôsob, akým som hovoril „Radosť!“, bol piperovský.
Nechápte ma zle, nie je nič zlé na tom, že sa od Pipera učím a že ma ovplyvnil. Svoje kázne by som kedykoľvek vymenil za jeho. Ale on by bol asi prvý, kto by povedal: „Kážte to isté evanjelium, ktoré kážem ja. Ale nemusíte kázať presne ako ja.“ Trvalo mi to niekoľko rokov, ale myslím, že som sa konečne zmieril s tým, že nie som John Piper. Jednoducho si nemyslím, že mám rovnakú osobnosť, nieto ešte rovnaké dary.
Popri tom boli aj iní slávni kazatelia, ktorých som chcel napodobňovať. Chcel by som vedieť prechádzať textom a používať humor ako Alistair Begg (samozrejme, aj s prízvukom). Chcel by som byť taký kreatívny vo svojom myslení a s kultúrou zladený ako Tim Keller. Chcel by som byť taký vtipný a pokorný ako C. J. Mahaney. Občas som premýšľal, aké by to bolo byť priamy ako Driscoll alebo byť taký múdry ako Carson. Hej, dokonca som premýšľal, aké by bolo super komunikovať tak pohodovo ako Rob Bell.
V priebehu rokov som experimentoval s niekoľkými rôznymi spôsobmi podania. Kázal som bez poznámok, s polstranou poznámok a s celým rukopisom, pretože každým z týchto spôsobov kázal nejaký kazateľ, ktorého mám rád. Ale to, čo mne a môjmu štýlu najlepšie vyhovuje, aspoň v tomto bode mojej služby, je kázanie z plného súboru poznámok, ktoré sa striedajú medzi rukopisom a útržkovitými poznámkami. Profesori homiletiky ma možno budú nenávidieť za to, že to hovorím, ale niekedy jednoducho musíte prísť na to, čo vám vyhovuje. Som si istý, že existujú určité zásady, ktoré definujú všetky dobré kázne, ale je tu aj veľa „neviem prečo, ale mne to funguje“.
Odhadujem, že od roku 2002, keď som bol ordinovaný, som kázal takmer 500-krát. A myslím, že trvalo asi 450 kázní, kým som našiel svoj hlas. Tým nechcem povedať, že všetky tie kázne boli zlé alebo nepravdivé voči mne samému. Nie je to tak, že by som predstieral škótsky prízvuk alebo rozprával príbehy o tom, ako som vyrastal v Greenville v Južnej Karolíne. Ale trvalo mi tak dlho, kým som si uvedomil múdrosť Pavlovho vyznania: „Z Božej milosti som tým, čím som.“
Jednou z najťažších vecí, ktorú sa musí každý kazateľ naučiť, najmä mladý kazateľ, je jednoducho byť sám sebou. Neobliekajte sa do vášne, humoru alebo učenosti niekoho iného. A nezbavujte sa svojej vlastnej osobnosti, pretože jeden z vašich hrdinov ju presne nezdieľa. Choďte do toho a učte sa od tých najlepších. Ale vaše zhromaždenie potrebuje v nedeľu počuť vás, nie dojem kazateľa, ktorým by ste chceli byť. Nechajte svoju osobu neustále zušľachťovať Božím Duchom a nechajte pravdu Božieho Slova žiariť cez vašu vlastnú osobnosť. Kážte ako umierajúci človek umierajúcim ľuďom. A nezabudnite byť svojím vlastným človekom.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
