Účasť na Štvrtom Lausannskom kongrese v Južnej Kórei bola jednou z najvýnimočnejších skúseností môjho života. O jeho význame budem uvažovať ešte niekoľko týždňov a mesiacov. Ako môžem zachytiť krásu stretnutia s viac ako 5 000 veriacimi – zástupcami z viac ako 200 národov – v jednej miestnosti, aby spoločne uctievali pravého a živého Boha? Nič z toho, čo tu poviem, nedokáže tento zážitok vystihnúť. Napriek tomu by som chcel ponúknuť niekoľko úvah o kongrese spolu s myšlienkami o Vyhlásení zo Soulu a budúcnosti evanjelikálnej misijnej práce na celom svete.
Za posledných 50 rokov bolo Lausannské hnutie katalyzátorom kľúčových zmien v globálnej evanjelikálnej misijnej stratégii. Prvý Lausannský kongres v roku 1974 položil základy pre oslovovanie nedosiahnutých skupín ľudí evanjeliom a vypracoval návrh zmluvy, ktorá sa ukázala ako veľmi vplyvná medzi evanjelikálnymi cirkvami a organizáciami. Zhromaždenie v Manile v roku 1989 zdôraznilo medzikultúrnu službu a kontextualizáciu pri zakladaní zborov, pričom upriamilo pozornosť na okno 10/40. V Kapskom Meste v roku 2010 kongres posilnil integráciu evanjelizácie (ohlasovania evanjelia) a sociálnej činnosti (demonštrácie evanjelia), čo je perspektíva, ktorá sa stala základom mnohých dnešných evanjelizačných úsilí.
Polycentrická misia
Jedným z najviditeľnejších poznatkov z tohtoročného kongresu je polycentrická misia – misijná činnosť je teraz skutočne globálnym úsilím, pričom ľudia sú vysielaní odkiaľkoľvek kamkoľvek. Tento koncept, ktorý predvídali misiológovia v Kapskom Meste v roku 2010, sa teraz stal skutočnosťou. Éra, keď misie viedla prevažne Severná Amerika a Európa, už pominula; globálna cirkev prevzala plášť a vysiela a podporuje misijnú činnosť na všetkých kontinentoch. Niekoľko príkladov: Jeden z mojich spolustolovníkov z Kene sa podelil o svoju podporu misijnej práce v iných oblastiach Afriky. Mal som možnosť stretnúť Reného Breuela, misionára z Brazílie, ktorý teraz slúži v Taliansku (jeho kniha o paradoxe šťastia je úžasná). A, samozrejme, kórejská cirkev je svedectvom meniacej sa paradigmy, keďže je jedným z najväčších vysielateľov misionárov okrem Severnej Ameriky.
Táto zmena má hlboké dôsledky pre prístup cirkvi k misii. Už by sme sa nemali vnímať primárne ako vysielajúci zo Západu k ostatným. Realita je teraz taká, že cirkvi všade – či už v Nairobi alebo New Yorku, Sao Paule alebo Soule – čoraz viac chápu svoju úlohu pri šírení evanjelia. Misie nie sú exportom Západu, ale spoločným povolaním celej cirkvi prinášať celé evanjelium celému svetu.
V tomto duchu bolo pre mňa vrcholom posolstvo Sarah Breuelovej delegátom. Opísala spôsoby, akými Boh pôsobí na celom svete, a vyzvala každý kontinent, aby sa celým srdcom zapojil do misie ohlasovania a stelesňovania Božej milosti. Severnú Ameriku varovala pred stratou našej odvahy v misii, čiastočne kvôli predstave, že misionárske hnutie bolo len produktom kolonializmu. Sklamanú Európu vyzvala na zmenu perspektívy a preformulovala dnešné výzvy nielen ako „postkresťanské“, ale ako „predprebudenecké“. Spomínam si, ako Tim Keller pripustil, že v postkresťanskom kontexte ešte musíme byť svedkami prebudenia, pričom zdôraznil slovo ešte, pretože každé prebudenie je nevídané… kým sa neudeje. S Bohom je nemožné možné.
Rozhovory v rôznych kontextoch
Kongres sa niesol v znamení bohatých a poučných rozhovorov s kolegami z celého sveta. Ako vedúci stolovej skupiny som mal tú česť stretávať sa so svojou skupinou viackrát denne. Pri našom stole boli účastníci z Hongkongu, Kene, Kórey a Indie. Posledným z nich bol konvertovaný sikh, ktorý sa predstavil slovami: „Našiel ma väčší Hľadač“. Keď som sa ho spýtal, kedy bol „nájdený“, odpovedal: „Pred založením sveta!“ Takéto stretnutia prehĺbili moje spojenie a uznanie voči tým, ktorí uctievajú toho istého Pána ako ja.
Ako sa dá očakávať na každom veľkom zhromaždení, ktoré sa zaoberá toľkými zložitými otázkami, niektoré prezentácie mali u účastníkov dobrý ohlas, zatiaľ čo iné vyvolávali zhrozenie. Očakávali sa výzvy na oslovenie ďalšej generácie, výzvy k väčšiemu zameraniu na učeníctvo, integritu vo vedení a prepojenie evanjelia s jeho dôsledkami. Niekoľko prezentácií o otázkach súvisiacich so spravodlivosťou by bolo silnejších, keby boli viac, nie menej holistické a išli nad rámec príčin, ktoré (aspoň v západnom kontexte) kódujú „ľavicu“ namiesto „pravice“. Ak je pravda, že kresťanstvo rozmetáva kategórie vytvorené človekom – pevne sa drží princípov, ktoré politické koalície uplatňujú len selektívne -, potom je chybou, keď rečník, ktorý venuje pozornosť litánii nespravodlivých zverstiev vo svete, nevidí metlu potratov ako významnú nespravodlivosť, ktorú treba pomenovať.
Jedným z vrcholov týždňa bola účasť na stretnutí spolupráce s desiatkami veriacich z celého sveta na tému pohlavia a sexuality, konkrétne o tom, ako táto otázka predstavuje „medzeru“, ktorá ovplyvňuje naše úsilie v evanjelizácii a učeníctve. Pri mojom stole boli účastníci z Anglicka, Kanady, Holandska, Ghany, Malawi a Grécka. Na druhý deň sa rozprúdila zaujímavá debata, pretože zatiaľ čo väčšina hneď videla „pohlavie a sexualita“ a predpokladala, že sa budeme venovať výzvam súvisiacim s LGBT, hŕstka ľudí, predovšetkým z Afriky a Ázie, si túto tému vybrala preto, lebo chcela preskúmať vzťahy medzi mužmi a ženami a širšie otázky týkajúce sa manželstva a rodiny. Diskutovali sme o tom, či sa máme prerozdeliť do rôznych skupín na základe týchto širších otázok, ale nakoniec sme sa rozhodli ponechať všetkých tam, kde boli. Táto rôznorodosť posunula rozhovor za hranice kultúrnych problémov a podnietila hlbšie skúmanie kresťanskej teológie tela – čo znamená byť stvorený na Boží obraz ako muž a žena. Takýto dialóg zdôrazňuje potrebu hlbšieho, biblicky zakotveného rámca, ktorý by dokázal hovoriť o týchto výzvach v každom kontexte.
Soulské vyhlásenie a teológia tela
Nie je prekvapením, že Soulské vyhlásenie vyvolalo rozsiahlu diskusiu, vrátane chvály za jeho prezentáciu evanjeliového príbehu a usmernenia pri biblickom výklade. (Pozri moje najdôležitejšie body.) Jeho dôraz na ľudskú antropológiu a biblický pohľad na sexualitu tiež zabrnkal na strunu a zdôraznil naliehavú potrebu silnej teológie tela uprostred prebiehajúcich diskusií o pohlaví a sexualite. Hoci niektorí kritizovali vyhlásenie za prílišné zdôrazňovanie tejto otázky, myslím si, že autori návrhu múdro nasmerovali svoju pozornosť práve sem. Otázky Čo znamená byť človekom? a Aký je význam našich tiel? sú zásadné. Zameranie vyhlásenia na tieto témy nie je len reakciou na polemiky západnej kultúry. Z mojich rozhovorov s veriacimi v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike je jasné, že o týchto otázkach sa diskutuje na celom svete.
Napriek tomu sa predstavenie Soulského vyhlásenia nezaobišlo bez problémov. V krátkom čase prešiel revíziou odsek o zlyhaniach cirkvi vo vzťahu k veriacim, ktorí zažívajú príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia, pričom sa z neho odstránila myšlienka, že zlyhania cirkvi možno pripísať „nevedomosti“ (čo sa pravdepodobne stretlo s odporom zo strany afrických cirkví) alebo len „diskriminácii“ (termín, ktorý podľa môjho názoru oprávnene kritizovali kórejskí cirkevní vedúci, ktorí si uvedomujú jeho posun od perspektívy zameranej na učeníctvo k právnym konotáciám). Začlenenie úprav vyvolalo otázku ďalších zmien a doplnení a procesu revízie. Odporúčal som doplniť jednu vetu, ktorá by zopakovala historický záväzok Lausanne k evanjelizácii ako „hlavnému záujmu“ (Manila 1989), najmä keď v častiach sveta najviac poznačených predovšetkým relativizmom a pluralizmom je prítomnosť a prax kresťanov vítaná, zatiaľ čo ohlasovanie nie.
Mnohí budú aj naďalej poskytovať spätnú väzbu, ale úprimne dúfam, že sa vyhlásenie od tohto momentu už nebude meniť. Súcitím s vedúcimi teologickej pracovnej skupiny Ivorom Poobalanom a Victorom Nakahom, ktorí sa boria s toľkými perspektívami. Keďže som bol súčasťou výborov zodpovedných za rezolúcie alebo poverených formulovaním niektorých dokumentov, poznám bolesti hlavy spojené so snahou o to, aby ste boli komplexní a struční, nehovoriac o zachované si jasnej hlavy uprostred kritiky.
Napriek obavám vyjadreným v súvislosti s jeho zavedením som za Soulské vyhlásenie vďačný a modlím sa, aby sa stalo dôležitým zdrojom informácií pre cirkev. Zakladá svoju antropológiu na biblickom príbehu stvorenia, pádu, vykúpenia a obnovy a pripomína nám, že kresťanská vízia nie je reakčná, ale pozitívne ohlasuje dobrý Boží plán pre ľudstvo.
Spojenie evanjelizácie a sociálnej činnosti
Jednou z pretrvávajúcich výziev pre Lausanne – a vlastne aj pre globálny evanjelikalizmus – je udržanie správneho dôrazu na evanjelizáciu aj sociálnu činnosť. Dejiny moderného misijného hnutia ukazujú trajektóriu podceňovania evanjelizácie a obrátenia v prospech sociálnej činnosti. Ak nebudete bubnovať na bubon evanjelizácie a učeníctva, časom tento bubon stratíte.
Samotní John Stott a Billy Graham neboli zajedno v tom, na čo sa má Lausanne zamerať. Pri pohľade na Lausanne dnes je jasné, že Stott túto debatu vyhral. Možno by však Lausanne prospelo viac Grahamovej zdržanlivosti rozšíriť zameranie organizácie na všetko dobré, v čom by sa cirkev mohla angažovať. Hoci v otázke holistickej misie som sám skôr Stottov človek, na tomto kongrese som cítil Grahamovo bremeno. Lausanne by urobilo dobre, keby v budúcnosti zúžilo svoje oblasti zamerania na otázky, ktoré najviac súvisia so svetovou misiou, učeníctvom a evanjelizáciou nedosiahnutých skupín ľudí, aby sa tento ústredný aspekt nestratil v spleti toľkých konkurenčných priorít.
Jedným zo spôsobov, ako by Lausanne mohlo zostať na správnej ceste, by bolo zopakovať apoštolské učenie o Kristovom návrate, aby súdil živých a mŕtvych – predstavu večnej stávky pri prijatí alebo odmietnutí Krista – ako jeden z hlavných motívov naliehavosti evanjelizácie. Hoci Záväzok z Kapského mesta má pravdu v tom, že náš evanjelizačný zápal sa zakladá na láske, a nie na hrozbe večného súdu, tento druhý aspekt nesmie v našom ohlasovaní chýbať, inak sa už nebudeme podobať Ježišovi, ktorého učenie zaznievalo na túto varovnú nôtu oveľa častejšie ako na tomto Lausannskom kongrese.
Vízia do budúcnosti
Napriek výzvam zo Štvrtého kongresu v Lausanne najviac vynikla nádherná neporiadnosť ľudí z celého sveta, ktorí sa stretli. Diskusia a debata je jednou z najväčších lekcií Lausanne za uplynulé roky. Spolupráca sa nezaobíde bez určitej miery konfliktu. Rozprávanie Douga Birdsalla o histórii Lausanne ukazuje, ako celé hnutie od začiatku začalo konfliktom a pretrvalo ho. Dôležité je vyhnúť sa sporom, ktoré nehovoria o podstatných otázkach pod povrchom.
Globálna cirkev je mnohostranný multikultúrny fenomén. Počas mnohých bohoslužieb (ktoré viedla predovšetkým známa kórejská skupina Isaiah 6tyOne a Gettys) som plakal, keď sme stáli bok po boku s toľkými veriacimi z toľkých častí sveta, s rukami zdvihnutými vysoko v uctievaní nášho Trojjediného Boha. Neviem, či niekedy budem recitovať Apoštolské vyznanie viery o „spoločenstve svätých“ rovnakým spôsobom. Pri prechádzaní sálou, najmä v deň, keď mali mnohí na sebe tradičné odevy svojich rodných krajín, ma hlboko dojala bohatá rozmanitosť vystavených kultúr, niečo, čo vo mne vyvolalo túžbu po domove, s ktorým sa ešte len stretnem – po novom nebi a novej zemi, kde každý kmeň a národ prinesie svoje kultúrne dary k nohám Kráľa Ježiša.
Ďalším vrcholom bolo stretnutie s čitateľmi z Etiópie, Kene, Indie a Kórey, ktorí sa podelili o to, ako moja práca ovplyvnila ich životy a službu. Tieto rozhovory mi poskytli nový pohľad na moje písanie a naplnili ma odhodlaním pozerať sa za horizont Severnej Ameriky na potreby globálnej cirkvi.
Štvrtý kongres v Lausanne mi pripomenul, že bez ohľadu na to, ako bláznivo sa svet teraz javí, cirkev bude v poriadku. Boží ľud je živý, prekvitá a tlačí sa dopredu – všade a všadiaľ – s dobrou správou o Ježišovi Kristovi. Dokonca aj uprostred nezhôd a sporov pôsobí Boží Duch, ktorý priťahuje ľudí k sebe a zjednocuje svoj ľud pre úlohy, ktoré má pred sebou.
Nech cirkev spoločne ohlasuje a ukazuje Krista!
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
