Vzhľadom na pohlavnú nerovnosť nás neprekvapuje, že Bohom určený komplementarizmus mužov a žien je predmetom sporov. Na jednej strane sa chceme pokoriť pred Bohom i jeden pred druhým a priznať si, že sa dopúšťame interpretačných chýb.
Na druhej strane nechceme podkopávať praktickú biblickú autoritu a tvrdiť, že všetko, čo máme, sú „výklady“. Konkurenčné výroky nevylučujú, že jeden z nich je správny alebo správnejší ako iný. „Poďte, vyjasnime si to“ je rovnako potrebná rada pre Boží ľud vtedy i dnes (Iz 1:18).
Preto by som sa rád vyjadril k niekoľkým častým námietkam proti komplementarizmu.
Námietka č. 1: Galaťanom 3:28
„Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ (Ga 3:28)
Podľa niektorých kresťanov tento text hovorí o úlohách v cirkvi na základe pohlavia. Pavlovo učenie v 1. liste Korinťanom a 1. liste Timotejovi bolo skôr príležitostné, ale oni tvrdia, že toto učenie je jednoznačne transkultúrne. Galaťanom 3:28 je presne ten verš. Na všetko, čo sa týka mužov a žien, aj na každý verš musíme nazerať cez túto optiku.
Z tohto verša sa pochybne stáva záver celej problematiky. Naozaj nás učí to, čo niektorí kresťania tvrdia? Vymazáva Galaťanom 3:28 rozdelenie úloh v cirkvi na základe pohlavia?
Vezmime do úvahy širší kontext listu Galaťanom. Pavol sa snaží nájsť teologické riešenie sporu medzi Židmi a pohanmi, ktorý sužuje cirkev. Hlavný problém je, či pohania musia začať žiť ako Židia, aby boli spasení. Pavol sa preto pýta širšiu otázku, čo znamená byť pravým Židom? Dostávame Ducha na základe zákona alebo viery (Ga 3:2)? Sme ospravedlnení zo zákona alebo z viery (Ga 2:16)? Pavlova jasná odpoveď znie, že pred Bohom sme ospravedlnení skrze vieru v Krista.
Niektorým Židom však hrozilo, že premrhajú tento dar. Napríklad Peter musel byť pokarhaný, pretože odmietol stolovanie s pohanmi (Ga 2:11-14). Niektorí v Galácii zrejme robili podobnú chybu, mysleli si, že Židia a pohania sú na inej duchovnej úrovni. Pavol proti tomu usilovne argumentuje, že všetci sme jedno v Kristovi.
Čo teda znamená, že sme všetci jedno? V akom zmysle neexistuje ani muž, ani žena? Rozdielnosť pohlaví už nie je dôležitá pre tých, ktorí sú v Kristovi? Určite nie, inak by Pavlovho odsúdenie sexuálnej intimity medzi osobami rovnakého pohlavia nedávalo zmysel (Rim 1:18-32).
Nikde v Pavlových listoch nemáme ani najmenší náznak, že by muž a žena prestali byť dôležitými kategóriami pre život a službu. Pavol nezatracuje rozdielnosť pohlaví vo všetkých oblastiach. Skôr Galaťanom pripomína, že keď ide o ospravedlnenie pred Bohom a jednotu v Kristovi, pohlavie, etnická príslušnosť a postavenie nepredstavujú žiadnu výhodu.
Teoreticky môžeme v presne vymedzenom zmysle povedať, že Pavol vyučuje o rovnosti pohlaví. Muži aj ženy sú pod dozorom zákona (Ga 3:23), obaja sú ospravedlnení z viery (Ga 3:24), obaja sú oslobodení z pút zákona (Ga 3:25), obaja sú Božími synmi v Kristovi (Ga 3:26), obaja sú oblečení v Kristovi (Ga 3:27) a obaja patria Kristovi ako dedičia podľa prisľúbenia (Ga 3:29). Pavol tým nechce povedať, že mužskosť a ženskosť sú v Kristovi zrušené, ale že pohlavná odlišnosť nepribližuje človeka k Bohu, ani ho od neho nevzďaľuje.
Námietka č. 2: Efezanom 5:21
„Navzájom sa podriaďujte v bázni pred Kristom.“ (Ef 5:21)
Nikto by nemal popierať, že sa máme navzájom milovať, uprednostňovať druhým pred sebou samými, zaobchádzať s inými jemne, reagovať láskavo a správať sa k ľuďom s úctou a pokorou. Predpokladám, že je to istý druh „vzájomného podriadenia sa“, ale naozaj hovorí text o tomto? Niektorí kresťania tvrdia, že vzájomná podriadenosť maže rozdiely v manželských povinnostiach a štruktúrach autority. Manželky sa majú podriadiť svojim mužom (grécke slovo je len naznačené, ale neuvádza sa vo verši 22), no iba v kontexte už vzájomného podriadenia sa. Obstojí takýto argument?
Ak chceme porozumieť veršu 21, musíme sa pozrieť na nasledujúce verše. Po príkaze podriadiť sa jeden druhému Pavol opisuje správny vzťah medzi jednotlivými stranami. Manželky by sa mali podriadiť manželom, deti by mali poslúchať svojich rodičov a otroci svojich pánov. Keď Pavol prikazuje vzájomnú podriadenosť, myslí na konkrétne vzťahy.
Nejde mu o to, aby sa všetci k sebe správali láskavo a s úctou (hoci aj to je dobrá myšlienka), ale aby sa kresťania podriaďovali tým, ktorí majú nad nimi autoritu: manželky manželom, deti rodičom, otroci pánom. Podriadiť sa jeden druhému z úcty ku Kristovi znamená, že sa podriadime tým, ktorí majú nad nami autoritu. (Musím tiež zdôrazniť, že „jeden druhému“ neznamená vždy obojstrannosť. Pozri napríklad Mt 24:10; Lk 12:1; 1Kor 7:5; 1Kor 11:33).
Akýkoľvek iný význam Efezanom 5:21 nezodpovedá gréckemu textu. Slovo podriadenosť (hypotasso) sa v Novej zmluve nikdy nepoužíva ako všeobecná láska a úcta k druhým. Hypotasso sa v Novej zmluve okrem Ef:21 vyskytuje 37-krát, vždy v súvislosti so vzťahom, v ktorom má jedna strana autoritu nad druhou.
Tak sa Ježiš podriaďuje (hypotasso) svojim rodičom (Lk 2:51), démoni učeníkom (Lk 10:17, 20), telo zákonu (Rim 8:7), stvorenie márnosti (Rim 8:20), Židia Božej spravodlivosti (Rim 10:3), občania panovníkom a vládnym predstaviteľom (Rim 13:1, 5; Tít 3:1; 1Pt 2:13), duch prorokov prorokom (1Kor 14:32), ženy v cirkvi (1Kor 14:34), kresťania Bohu (Heb 12:9; Jk 4:7), všetky veci Kristovi alebo Bohu (1Kor 15:27-28; Ef 1:22; Flp 3:21; Heb 2:5, 8; 1Pt 3:22), Syn Bohu (1Kor 15:28), manželky manželom (Ef 5:24; Kol 3:18; 1Pt 3:1, 5, otroci pánom (Tít 2:9; 1Pt 2:18), mladší starším (1Pt 5:5) a kresťania spolupracovníkom evanjelia (1Kor 16:16). Nikde v Novej zmluve hypotasso neodkazuje na vzájomné cnosti trpezlivosti, láskavosti a pokory. Jedna strana, osoba alebo vec sa má podriadiť autorite druhej.
Námietka č. 3: Otroctvo
Kresťanov často privádza do rozpakov zdanlivá ľahostajnosť Biblie voči otroctvu alebo dokonca jeho schvaľovanie. Keďže novozmluvné domáce predpisy prikazujú podriadenosť manželky a poslušnosť otroka, niektorí kresťania usudzujú, že oba príkazy vymyslela kultúra. Tvrdia, že Boh nevytvoril otroctvo ani vedúcu úlohu muža, len ich upravil. Nová zmluva tieto vzory nevyvracia, naopak podporuje rovnosť a úctu medzi všetkými ľuďmi, a tým zasieva semienka úplnej emancipácie žien a otrokov v budúcnosti.
Čo si máme myslieť o tomto argumente? Najlepšie urobíme, ak najprv dôkladne preskúmame biblický pohľad na otroctvo. Je pravda, že Biblia priamo neodsudzuje otroctvo. Nezabúdajme však, že otroctvo v starovekom svete sa netýkalo rasy. V Amerike nemôžete hovoriť o otroctve bez toho, aby ste spomenuli černochov a belochov. Ale v starovekom svete išlo o iný kontext. Otroctvo sa týkalo mnohých vecí, ale nie rasy.
Prečo však Pavol alebo Ježiš neodsúdili otroctvo? Po prvé, ich cieľom nebola politická a sociálna revolúcia. Iste, diali sa aj politické a sociálne zmeny, ale ich hlavným cieľom bol duchovný. Hlásali posolstvo viery, pokánia a zmierenia s Bohom. Nevyjadrovali sa ku každej politickej a sociálnej otázke tej doby. Pavol sa v knihe Skutkov apoštolov usiluje ukázať, že byť kresťanom neznamená, že sa človek stáva buričom alebo vzbúrencom.
Nová zmluva neodsudzuje otroctvo priamo, pretože otroctvo v starovekom svete nebolo vždy nežiaduce (vzhľadom na rôzne alternatívy). Niektorí ľudia sa predávali do otroctva, aby unikli pred krutou chudobou. Iní vstupovali do otroctva s nádejou, že splatia dlhy alebo sa stanú rímskymi občanmi. Otroctvo nemuselo byť trvalým stavom. Niekedy išlo o krok k lepšiemu životu.
Samozrejme, nechceme vykresľovať otroctvo optimisticky. Bolo neľudské a neznesiteľné. Páni mohli so svojimi otrokmi zaobchádzať kruto a nútiť ich, mužov aj ženy, mladých aj starých, k sexuálnej degradácii. Napriek tomu otroctvo niekedy predstavovalo zvládnuteľné východisko z hroznej chudoby.
V Starej zmluve existovalo viacero spôsobov, ako mohli otroci získať slobodu. Za istých okolností ste boli oslobodení po šiestich rokoch. Inokedy si vašu slobodu mohol kúpiť príbuzný alebo vy sami. A v jubilejnom roku boli hebrejskí otroci prepustení a dostali späť svoje dedičstvo. Stará zmluva upravovala otroctvo viacerými spôsobmi bez toho, aby ho priamo odsúdila.
Napriek tomu ho Biblia nikdy ani netoleruje a už vôbec nevyzdvihuje. Otroctvo sa neoslavuje ako Boží dar, akým sú napríklad deti. Boh pred pádom vyhlásil prácu za dobrú, nie otroctvo. Ján Chryzostom, ktorý kázal v štvrtom storočí, vysvetľoval časť o manželstve v Efezanom 5 a o otroctve v Efezanom 6 veľmi odlišným jazykom. O tom, prečo sa majú manželky podriadiť svojim mužom, píše:
Keď žijú v harmónii, deti sú dobre vychované, domácnosť je v poriadku a susedia, priatelia a príbuzní sa tešia z vône… Tak ako keď vojenskí generáli uzatvoria mier, všetky veci sú tomu náležite podriadené. Tak je to tu. Preto hovorí: „Ženy podriaďte sa svojim mužom ako Pánovi.“
Chryzostom predpokladá, že podriadenosť v manželstve je bezvýhradne dobrá. Ale keď sa v Efezanom 6 hovorí o otroctve, komentuje to:
Ak by sa však niekto pýtal, odkiaľ je otroctvo a prečo sa dostalo do ľudského života… Poviem vám to. Otroctvo je plodom chamtivosti, úpadku, divošstva; veď vieme, že Noe nemal sluhu, ani Ábel, ani Set, ani tí, čo prišli po nich. Je plodom hriechu, vzbury proti rodičom.
Chryzostom pristupuje k otroctvu úplne odlišne ako k podriadenosti. Hlavné postavenie a podriadenosť v manželstve boli pre neho samozrejmé, ale nikdy neobhajoval otroctvo.
Otroctvo nikdy nie je zakorenené v dobrých Božích zámeroch pre jeho stvorenie. V skutočnosti by novodobé otroctvo bolo v Starej zmluve zakázané. „Kto niekoho ukradne a potom ho predá, alebo ho uňho nájdu, musí zomrieť.“ (Ex 21:16). Už len tento príkaz by nedovolil nič také ako obchod s africkými otrokmi. Podobne aj 1. Timotejovi 1:8-10:
Vieme však, že Zákon je dobrý, ak ho človek používa podľa jeho zámeru a uvedomuje si, že Zákon nie je určený spravodlivému, ale pre tých, čo prestupujú Zákon, pre vzdorovitých, bezbožných a hriešnikov, pre nehanebníkov a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov a súložníkov s mužmi, pre obchodníkov s ľuďmi, pre klamárov a krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa ešte prieči zdravému učeniu.
Biblia jasne odsudzuje zajatie a predaj niekoho do otroctva.
Hoci Pavol nepodporoval rozsiahlu politickú revolúciu a zrušenie otroctva, povzbudzoval otrokov, aby získali slobodu, ak to bolo možné. „Nech každý zotrvá v tom stave, v ktorom bol povolaný. Bol si povolaný ako otrok? Nech ťa to netrápi! Ale ak by si sa aj mohol stať slobodným, radšej to využi!“ (1Kor 7:20-21). Keď Pavol poslal Onezima, otroka na úteku, ktorý sa stal kresťanom, späť k jeho kresťanskému pánovi Filemonovi, Pavol radil Filemonovi:
Veď azda preto na chvíľu odišiel, aby si ho prijal navždy, už nie ako otroka, ale viac ako otroka, ako milovaného brata, milého najmä mne, no tým viac tebe — aj podľa tela, aj v Pánovi. (Flm 1:15-16)
Pavol ani zďaleka neoznačil otroctvo za dobré, ale povzbudzoval otrokov, aby získali slobodu, ak je to možné. Vyzýval pánov ako Filemona, aby svojich otrokov neprijímali ako otrokov, ale ako bratov.
Podstatné je, že Biblia regulovala otroctvo, kde existovalo, bez toho, aby ho podporovala. Viem si predstaviť, že ak by dnes Pavol písal rodinám s nevlastnými deťmi a nevlastnými rodičmi, mohol by povedať niečo ako: „Deti, poslúchajte svojich nevlastných otcov v Pánovi, lebo tak je to spravodlivé. Nevlastní otcovia, milujte svoje nevlastné deti, akoby boli vaše vlastné. Veď Boh vás miluje, hoci ste mu kedysi nepatrili.“
Ak by nám to Pavol napísal, vedeli by sme, ako sa majú deti a nevlastní otcovia k sebe správať, ale nemali by sme žiadne dôvody myslieť si, že Pavol schvaľuje rozvod a nové manželstvo. Uvedomili by sme si, že sa k situácii vyjadruje neutrálne. Upravuje usporiadanie, ktoré už existuje a nenaznačuje, že by malo zaniknúť, hoci takéto vzťahy neboli od začiatku súčasťou dobrého Božieho plánu.
Námietka č. 4: Ženy v službe v Biblii
„A čo všetky ženy, ktoré slúžia v Biblii?“ pýtajú sa niektorí. Ženy v službe nie sú problém (treba ich podporovať). Problémom sú ženy na nevhodných pozíciách v službe. Niektorí kresťania, samozrejme, tvrdia, že pre ženy neexistujú nevhodné úlohy.
Na podporu svojho tvrdenia poukazujú na nespočetné množstvo žien v Biblii, ktoré podľa nich zastávajú vedúce pozície. Mohli by sme napríklad tvrdiť, že príkazy v 1. listu Timotejovi 2 sa týkajú výlučne situácie v Efeze, pretože mnoho žien v celej Biblii učilo a malo autoritu nad mužmi.
Pozrime sa v krátkosti na niekoľko najčastejších príkladov a zistime, či tieto ženy uplatňovali autoritu a venovali sa vyučovaniu, ktoré nie je v súlade so vzorom z knihy Genezis a s činnosťami, ktoré Pavol zakázal.
Debora
Zdá sa, že Debora je jasnou výnimkou z pravidla v 1. listu Timotejovi 2. Bola prorokyňou a sudkyňou a dohliadala na obdobie víťazstva a pokoja v Izraeli.(Sdc 4-5). Hoci Debora plnila tieto dôležité úlohy, vykonávala ich jedinečne ako žena a iným spôsobom ako muži, ktorí slúžili v týchto funkciách.
Po prvé, zdá sa, že je jedinou sudkyňou bez vojenskej funkcie. Namiesto toho Debora dostáva pokyn, aby poslala po Baráka (muža), ktorý bude viesť vojenské manévre (Sdc 4:5-7). Dokonca keď Debora ide s Barákom do boja, je to on, kto vedie 10 000 mužov (Sdc 4:10, 14-16).
Po druhé, Barák je pokarhaný za to, že trval na tom, aby Debora išla s ním. Debora ochotne odovzdala Barákovi vedenie a potom keď váhal, zahanbila ho (Sdc 4:9). Preto sa nepreslávil Barák, ale Jael, žena Kénitu Chebera (Sdc 4:9, 22). Po tretie, nech už Debora zdieľala s Barákom akýkoľvek druh autority, nebola to kňazská alebo učiteľská autorita.
Prorokyne
Okrem Debory sa v Starej a Novej zmluve nachádzajú aj iné prorokyne: Miriam (Ex 15:20), Chulda (2Krľ 22:13), Noadja (Neh 6:14), Anna (Lk 2:36) a Filipove dcéry (Sk 21:8-9). Dve poznámky nám pomôžu uviesť službu prorokýň do správneho kontextu.
Najprv si pripomeňme, že novozmluvné proroctvo nebolo totožné s inými formami služby slovom. Duch iba občas zjavil slovo novozmluvným prorokom. Vždy ho museli zvážiť s ohľadom na prijaté učenie. Filipove dcéry a proroci v Korinte neboli kazateľky alebo autoritatívne učiteľky.
Po druhé, v Starej zmluve, kde má proroctvo absolútnu autoritu, vidíme, že prorokyne vykonávajú svoju službu inak ako proroci. Miriam slúžila ženám (Ex 15:20), Debora a Chulda prorokovali viac súkromne ako verejne. Na rozdiel od prorokov, ako boli Izaiáš alebo Jeremiáš, ktorí verejne hlásali Božie Slovo, aby ho všetci počuli, Debora súdila tých, ktorí k nej prišli v súkromí (Sdc 4:5) a Baráka poučovala individuálne. Chulda prorokovala súkromne poslom, ktorých k nej poslal Joziáš (2Krľ 22:14-20). Noadja, posledná prorokyňa v Starej zmluve, sa postavila proti Nehemiášovi spolu so zlým prorokom Šemajom. Príklad neposlušnej Noadji nám nič nehovorí o Božom pláne pre ženy v službe.
Priscilla
Priscilla/Priska, ktorá sa trikrát spomína v Skutkoch apoštolov a trikrát v listoch, bola zjavne dobre známa v ranej cirkvi (Sk 18:2, 18, 26; Rim 16:3; 1Kor 16:19; 2Tim 4:19). Najčastejšie sa spomína pred svojím manželom Akvilom, čo môže, ale nemusí byť významné.
Možno bola z nich dvoch významnejšia alebo sa obrátila skôr ako jej manžel, alebo ju jednoducho učeníci spoznali ako prvú (ako keď sa dlho kamarátite so Sally a potom sa vydá za Joea, takže ich oslovujete „Sally a Joe“). Spoločne vyučovali vplyvného učiteľa Apolla. Opäť však v súkromí (Sk 18:26). Priscilla mohla byť vzdelaná, múdra a vplyvná, ale nič nenasvedčuje tomu, že by vyučovala mužov.
Féba
Pavol odporúča Fébu Rimanom ako diakonku zboru v Kenchreách (Rim 16:1). Znamená to, že Féba bola diakonka alebo všeobecne služobníčka. Samotné slovo je nejednoznačné. V každom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by služobníčka Féba bola učiteľkou alebo vedúcou nad mužmi.
Júnia
Pavol pozdravuje Andronika a Júnia a oslavuje ich ako „vynikajúcich apoštolov“ (Rim 16:7). Niektorí kresťania používajú tento verš ako argument, že žena môže mať autoritu nad mužmi, pretože Júnia (žena) bola apoštolom. Tento argument je chabý z niekoľkých dôvodov.
Po prvé, je pravdepodobné, že Júnia (grécky iounian) je muž, nie žena. Po druhé, „známi medzi apoštolmi“ naznačuje, že Júnia sa tešila úcte apoštolov, nie že bola apoštolom. Po tretie, aj keby Júnia bola žena a bola apoštolom, nie je jasné, či bola apoštolom ako Dvanásti. „Apoštol“ sa môže používať v menej technickom význame ako posol alebo zástupca (2Kor 8:23; Flp 2:25).
Evodia a Syntycha
Evodia a Syntycha (obe ženy) boli Pavlovými spolupracovníčkami, ktoré sa po jeho boku bojovali za evanjelium (Flp 4:3). Nič tu nenaznačuje vyučovanie alebo autoritu nad mužmi. Existujú stovky spôsobov, ako pracovať pre evanjelium bez toho, aby sa porušili pravidlá v 1 Timotejovi a vzory, ktoré sa nachádzajú vo zvyšku Písma.
Jednoznačne musíme podporiť dôležitú prácu, ktorú Evodia a Syntycha vykonali a ktorú naďalej vykonávajú milióny žien v prospech evanjelia. Ich služba nijako nenarúša biblické učenie o mužoch a ženách v cirkvi.
Vyvolená pani
Niektorí tvrdia, že „vyvolená pani“ v 2. Jánovom liste je kazateľkou/staršou cirkvi. Vyvolená pani však nie je kazateľkou cirkvi, ona je cirkvou. Nielenže je list príliš všeobecný na to, aby bol adresovaný konkrétnej osobe (porov. 3Jn 1), a často používa ženský obraz cirkvi (porov. Ef 5; Zj 12), ale čo je najrozhodujúcejšie, Ján v celom liste používa druhú osobu množného čísla, čo naznačuje, že nemá na mysli jednotlivca, ale zbor veriacich (v. 6, 8, 10, 12).
Námietka č. 5: Dary a povolanie
Ženy majú dôležité duchovné dary vrátane darov učenia a vedenia. Všetci poznáme ženy, ktoré sú skvelé organizátorky, administrátorky, komunikátorky a vedúce. Nikto nechce týmito darmi plytvať. Biblia však stanovuje určité spôsoby, ako sa tieto dary majú používať. Ženy môžu a mali by využívať mocné dary vyučovania za predpokladu, že to nebude nad mužmi. Vyučovanie detí a iných žien určite nie je mrhaním ženských darov.
Okrem toho, argument, že ľudia mali úžitok z nesprávne využívaných darov žien (ktoré vyučovali mužov), je založený viac na následku, než poslušnosti. To, že si nás Boh vôbec používa, keď sa zdá, že sa ako cirkev často odkláňame od jeho slova, je svedectvom o Božej milosti, nie plánom na službu.
Boh požehnal verejné vyučovanie žien nad mužmi napriek nim samým, tak ako si Boh použil mňa, aby som požehnal iných napriek mne samému. Cieľom v oboch prípadoch je jasnejšie poznanie pravdy a jej priblíženie. „Ale veď to funguje“ je nesprávnym meradlom našej vernosti.
Rovnako nemôžeme rozhodovať o vedení cirkvi na základe všeobecného odvolávania sa na kňazstvo všetkých veriacich. Hovorí sa: „Áno, áno, všetci kňazi v Starej zmluve boli muži, ale to nemá žiadny vplyv na novozmluvné modely vedenia, pretože teraz sme všetci ‘kráľovským kňazstvom’ a ‘svätým národom’“ (pozri 1Pt 2:9). Je pravda, že my, ženy aj muži, sme kráľovským kňazstvom.
Petrov novozmluvný opis cirkvi je však len opakovaním Božieho slova, ktoré dal ľudu na Sinaji, keď vyhlásil: „Budete mi kráľovstvom kňazov, svätým národom“ (Ex 19:6). Kňazstvo všetkých veriacich je starozmluvná myšlienka (a týka sa našej spoločnej svätosti, nie nášho spoločného obdarovania). Ak bolo v Starej zmluve mužské kňazstvo v súlade s kňazským kráľovstvom každého človeka, nemáme dôvod pochybovať, že v Novej zmluve je mužské staršovstvo v rozpore s kňazstvom veriacich.
Podobne aj odvolávanie sa na povolanie nie je veľmi presvedčivé. Pred rokmi vyšli v rímskokatolíckom časopise First Things dve eseje o vysvätení žien (za a proti). Žena, ktorá písala v prospech ordinácie žien, ukončila svoj článok odvolaním sa na zmysel pre povolanie:
Veľa sa tu hovorilo o tom, prečo neexistuje dôvod nevysväcovať ženy. Ešte je potrebné povedať pár slov o tom, prečo by sa to malo urobiť. … Ako raz povedala sestra Thekla: „Jediné ospravedlnenie mníšskeho života spočíva jednoducho v tom, že Boh k nemu niektorých ľudí povoláva.“ Z rovnakého dôvodu jediné ospravedlnenie pre vysvätenie žien spočíva v tom, že Boh k tomu povoláva niektoré ženy.
Hoci môže niektorá žena úprimne vnímať povolanie, urobiť z toho rozhodujúci faktor je až nebezpečne subjektívne. Nemám problém s tým, keď ľudia hovoria o svojom poslaní, kazateľskom alebo inom, ako o „povolaní“, ak tým myslia uznanie duchovného cieľa svojej práce. Vnútorné pocity a dojmy sú však pri rozoznávaní svojho povolania veľmi neistým faktorom. Objektívne Božie zjavenie v Písme musí mať prednosť pred naším subjektívnym chápaním Božej vôle pre náš život.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
