Hriech zažíva ťažké časy. Samozrejme, nie v tom zmysle, že už viac nehrešíme. To skôr naša spoločnosť prestala určité postoje a správania pomenovávať ako „hriech“. To slovo znie príliš staromódne. Na myseľ nám prichádzajú obrazy nahnevaných kňazov, ktorí hrozia nemorálnym poslucháčom. A s tým nechceme byť spájaní.
Keď však prestaneme chápať, čo je hriech, stratíme biblické pochopenie toho, kým je Kristus a aký význam má kríž. D. A. Carson ich navzájom spája ako všetci verní kresťania:
Nemôžeme sa zhodnúť na tom, čo je spasenie, kým sa nezhodneme na tom, pred čím nás spasenie zachráni. Nie je možné úplne porozumieť tomu, aké je víťazstvo kríža bez toho, aby sme pochopili do hĺbky, čo je hriech. (Fallen: A Theology of Sin, str. 22)
Povrchné myšlienky o hriechu vedú k povrchným myšlienkam o Bohu a spaseniu. Neznalosť hĺbky nášho hriechu vedie k neznalosti krásy Ježiša Krista.
Falošní Kristovia
Lacné názory na Krista postavené na nedostatočnom pochopení hriechu sú všade okolo nás — každý z nich vyjadruje svoje mesiášske tvrdenia.
Ježiš — životný kouč
Ak vnímame hriech ako neúspech a ľudí ako prirodzene dobrých, nerozprávame sa o smrti, súde a pekle, ale namiesto toho sa zameriavame na Krista, ktorý nám môže pomôcť dosiahnuť naše nepravdepodobné ciele a najdivokejšie sny. Pomáha dobrým ľuďom stať sa skvelými. Zomrel, aby sme mohli naplno využiť náš potenciál.
Ježiš — sluha
Ak vnímame hriech ako nevyhnutný, „ľudský“, ako niečo obyčajné a triviálne a nie ako žalostné, mýlime si hriech s obyčajnými pošmyknutiami. Priznávame sa k tomu, že nie sme dokonalí, ale nie sme „zlí“. Ježiš potom chodí za nami s handrou a vedrom a upratuje náš neporiadok. Zomrel, aby zaplatil poplatok za toto upratovanie.
Humanitárny Ježiš
Ak vnímame hriech najmä ako záležitosť medzi dvomi ľuďmi (a nie medzi jedným človekom a svätým Bohom), robíme z dobrých vecí konečné. Ježiša úhľadne zapasujeme do nášho hnutia a hriech zvyčajne definujeme v zmysle bohatstva a chudoby. Ježiš je potom ten, kto prišiel napraviť nespravodlivosť, a sme z toho nadšení.
Kumbaya Ježiš
Ak vnímame hriech ako niečo oveľa menej závažné ako naše utrpenie, Ježiša poznáme iba ako nositeľa dobrej atmosféry. On počuje naše problémy a učí nás o vtákoch a kvetinách a vedie nás na zelené pastviny, vedľa tichých vôd. Pretože my všetci trpíme v hriešnom svete, nikdy nepovie ani neurobí nič, čo by zranilo naše city, alebo nám spôsobilo psychické problémy. Zomrel, aby sme sa mali lepšie.
Aby sme sa nenechali oklamať falošnými a pochybnými zobrazeniami Krista, musíme presne pochopiť, čo je to hriech a kam až siaha. Musíme si byť vedomí nielen našich vlastných hriechov a skazeností — čo predstavuje hromadu vysokú ako Mount Everest —, ale musíme sa znova oboznámiť s kostlivcom v skrini ľudstva: naším pôvodným hriechom v Adamovi. Takže opustíme korunu stromu nášho života a našich čias a cestujeme dole k hriechu pri koreni nášho rodostromu.
Jeho a náš hriech
Koľkí z nás premýšľajú nad tým, ako Adamov hriech ovplyvňuje ten náš — alebo ako nás jeho hriech pripravuje na to, aby sme pochopili Kristovu slávu? História nášho hriechu nás predchádza. Už dávno sme boli poslaní do otroctva. Všetci sme padli v úvodných kapitolách Knihy Genezis. A v tých istých kapitolách sa píše o príchode Ježiša, pravého Krista.
Ako sa Adamov hriech stal naším hriechom? Ako je možné, že „jeden priestupok viedol k odsúdeniu celého ľudstva,“ že „neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnymi“ (Rim 5:18-19)?
Zamyslite sa nad monumentálnou bitkou medzi Dávidom a Goliášom. Filištínsky obor sa posmieval Božiemu ľudu. Saul, Izraelský kráľ a obor, bol schovaný vo svojom stane. Dávid, neznámy pastier, chcel ísť bojovať. Goliáš sa mu posmieval a o chvíľu nato mu Dávid odsekol hlavu (1Sam 17:51).
Aj keď je nám tento príbeh veľmi dobré známy, možno sme sa nikdy neopýtali: „Prečo bojovali iba títo dvaja? Prečo mal boj jeden na jedného rozhodnúť celú bitku?“
Padli sme ako Goliáš
Kedy naposledy nejaká krajina začala bitku s inou krajinou vyslaním dvoch jednotlivcov na súboj? Toto je príklad starobylej praxe, keď najlepší bojovník, „šampión“, bojoval s protivníkom, až kým jeden z nich nezomrel.
Takže Goliáš, bojovník Filištíncov, vykrikoval:
Vyberte si muža, ktorý by zostúpil ku mne. Ak bude vládať bojovať so mnou a zabije ma, tak budeme vašimi sluhami, ale ak ja premôžem jeho a zabijem ho, vy nám budete poddaní a budete nám slúžiť. (1Sam 17:8-9)
Dávid a Goliáš sa stretli ako zástupcovia, ako bojovníci, tí najlepší z oboch strán a bojovali za osud svojich ľudí. Keby Dávida zabili, Izrael by slúžil Filištíncom.
Čo sa stalo, keď Adam padol? Náš bojovník sa stretol so satanom na bojisku, jeho manželka stála vedľa neho a on bol porazený. Mal rozdrviť hlavu hada, ale podľahol. Náš zástupca, náš bojovník, odmietol umlčať klamlivý jazyk hada a namiesto Božej slávy hľadal svoju vlastnú. Vzal si ovocie aj so svojou ženou a jedli.
Otrávení už pri koreni
Adam ako bojovník ľudskej rasy, ako oficiálny zástupca zmluvy s naším Stvoriteľom, padol potom, čo sa postavil na stranu Božieho nepriateľa a jeho deti zdedili jeho porušenie aj vinu. V Adamovi sa rodíme neschopní poslúchať Boha, neschopní žiť v láske, neschopní konať dobro alebo uniknúť jeho vine. Všetci Adamovi synovia a dcéry sú od prirodzenosti deťmi hnevu, synovia neposlušnosti a ochotní otroci toho, komu náš otec podľahol: satana (Ef 2:1-3).
V našom otcovi Adamovi: „Nieto spravodlivého ani jedného, nieto rozumného, nikoho, kto by hľadal Boha; všetci sa odklonili, napospol sa stali neužitočnými, nieto, kto by činil dobré, nieto ani jedného“ (Rim 3:10-12). Naše srdcia sú klamlivé nad všetko a zradné (Jer 17:9). Boli sme zrodení v hriechu (Ž 51:7).
Naša vina nespočíva iba v našich túžbach, pýche, klamstvách, odmietnutí Božej slávy, ale v Adamovi. Náš bojovník pokľakol bez toho, aby prelial krv nepriateľa, a vďaka tomuto prvému chutnému zahryznutiu, my, jeho deti stále cítime chuť prekliatia. My sami v našich životoch potvrdzujeme oddanosť diablovi, každú hodinu a rôznymi spôsobmi. Strom našej rasy je otrávený už pri koreni.
Príbeh dvoch bitiek
Toto nás privádza k Nemu — nie k víle sudičke, politickému aktivistovi alebo sluhovi —, ale k Ježišovi Kristovi, druhému Adamovi. Prvý Adam bol predobrazom Majstra, ktorý mal prísť a bojovať proti tým istým nepriateľom, ktorí vzali Adamovu hlavu (Rim 5:14).
Tam, kde hriech prišiel na svet prostredníctvom jedného človeka (Rim 5:12), odpustenie prichádza cez druhého (Kol 1:14). Adamov priestupok priniesol smrť všetkým, ktorí sú jeho (Rim 5:15); Ježišove víťazstvo prináša večný život všetkým, ktorí mu patria (Rim 5:17). Tam, kde Adam priviedol svoje deti k odsúdeniu a úpadku a ponúkol ich satanovi a hriechu ako otrokov, druhý Adam oslobodzuje svojich bratov pre svojho Otca a prináša im Jeho plnú láskavosť a pomoc vo svätosti (Rim 5:16).
V boji o záhradu bol svet prekliaty. V bitke, ktorá zúrila v Getsemane a skončila pred múrmi Jeruzalema, vykúpení všetkých čias boli požehnaní. Nášho prvého bojovníka porazil svet, telo a diabol; náš pravý Bojovník porazil svet, telo, diabla — a smrť pre svoj ľud. V Adamovi sme sa všetci stali otrokmi a nepriateľmi Boha; v Kristovi sme synmi a dcérami Božími a v nadchádzajúcich vekoch kráľmi a kráľovnami.
Keď zabudneme na náš rodokmeň — keď zabudneme, že sme sa narodili v hriechu, vinní a skazení v Adamovi, nasledovníci diabla —, zľahka si navzájom liečime rany. Rozdávame karikatúry Krista. Naša potreba Ježiša sa mení podľa výkonu a sme intelektuálne alebo prakticky pokúšaní hroznou predstavou, že si môžeme zaslúžiť Božie prijatie našimi dobrými skutkami. Ale táto studňa je príliš hlboká, náš hriech príliš starý, naše otroctvo príliš konečné. Potrebovali sme iného bojovníka, iného Adama: Ježiša Krista, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a vládne, a ktorý sa čoskoro vráti.
Poznámka redaktora: Prevzaté z Chcem viac
