My sme sa do dnešnej veľkonočnej nedele zobudili ako ľudia, ktorí už vedia, že Ježiš Kristus, ktorý bol na Veľký piatok ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný, na tretí deň vstal z mŕtvych. Preto sme dnešné ráno začali tým radostným slávnostným „Haleluja“.
Ako to však vyzeralo v to prvé veľkonočné ráno v Jeruzaleme?
Aj tam sa veriaci stretli spolu. Jedenásť učeníkov, už bez Judáša. A ešte niektorí ďalší z kruhu Ježišových priateľov. Ale nepočujeme ich spievať. V to ráno im nebolo do spevu, ale skôr do plaču. Veď oni na Veľký piatok prežili najväčšiu hrôzu a bolesť svojho života, keď videli svojho milovaného Pána zomierať krutou smrťou na kríži.
Prežili s ním tri nezabudnuteľné roky. Ale teraz je všetkému koniec. On je v hrobe a im nezostalo nič iné, len smútiť a spomínať na mŕtveho.
A tak spomínajú najmä na posledný týždeň od Kvetnej nedele. Spomínajú na poslednú večeru, na Ježišov zápas v Getsemane, na Judášovu zradu, na svoju vlastnú zbabelosť, na Petrovo zapretie. A najmä na ten strašný deň Veľkého piatku, na tie rozvášnené davy, na falošných kňazov a najmä na Ježišovu popravu. Neopísateľnú bolesť a smútok prežíva toto spoločenstvo veriacich v to prvé veľkonočné ráno.
Ale do tejto trúchlivej a smútočnej atmosféry zrazu vtrhne niekoľko žien so správou, že Ježiš vstal z mŕtvych. Tak teraz už majú dôvod k spevu. Teraz už môže zaznieť aj ich „Haleluja“. Naozaj?
Čítame, že slová týchto žien sa ostatným zdali blúznením a neverili im. “Blúznite, milé sestry. Vaše zbožné prianie vydávate za skutočnosť. Však odkedy mŕtvi vstávajú z mŕtvych? Nože sa spamätajte, prestaňte tárať.” Tu prídu prví zvestovatelia vzkriesenia, ale ich zvesť sa nestretne s jasavým „Haleluja“, ale s neverou. Nie vo svete, medzi neveriaci, ale medzi veriacimi, medzi apoštolmi Ježiša Krista, ako ich tu nazýva evanjelista Lukáš. Svedectvo žien tu naráža na múry nevery veľkonočnej cirkvi.
Ale prečo potom veria tomu tieto ženy? Prečo vôbec prídu so zvesťou, ktorá znie tak neuveriteľne? Vari vedome klamú, alebo sú oklamané vlastnou fantáziou, zbožným prianím, takže nakoniec veria tomu, čomu veriť chcú? Platí vari o nich to, že čo sa babe chcelo, to sa babe prisnilo?
Zastavme sa dnešné ráno pri týchto zvestovateľoch Ježišovho vzkriesenia.
Veľkonočné udalosti mali svojich očitých svedkov. Niektorí boli svedkami toho, čo sa udialo na Veľký piatok. Iní boli svedkami toho, čo s odohralo na Veľkonočnú nedeľu. Ale len niektorí boli svedkami všetkých troch veľkonočných udalostí – smrti, pohrebu a vzkriesenia Krista. A je to práve táto skupina žien, o ktorej sme dnes čítali. Pozrieme sa preto na udalosti Veľkej noci ich očami. Očami trojnásobných svedkýň.
Na Veľký piatok stáli tieto ženy pod krížom. Stoja a dívajú sa na ten najhroznejší výjav vo svojom živote, keď na kríži umiera ich milovaný Pán. Kto sú vlastne tieto ženy? Evanjelista Marek o nich píše, že keď bol Ježiš v Galilei, tieto ženy chodili s ním a slúžili mu. A evanjelista Lukáš dopĺňa, že mu slúžili zo svojho majetku. Sú to ženy, ktoré pre Ježiša, tohto cestujúceho kazateľa z Nazareta, otvárali svoje príbytky, domy a slúžili mu svojou pohostinnosťou. Ale teraz sa úlohy vymenili. Teraz už neslúžia oni Ježišovi. Teraz slúži Ježiš im. Teraz on robí pre ne to, čo nikto iný urobiť nemôže. Ani sám pre seba, ani pre druhého. „Nikto nijakým činom nevykúpi svojho brata,” hovorí žalmista. Ani brata, ani sestru. Ale „Boh vykúpi moju dušu z pekla,” hovorí ten istý žalmista. A práve to sa teraz deje. Vtelený Boh v osobe Ježiša Krista práve teraz vykupuje našu dušu z moci pekla. I duše týchto žien, ktoré tu stoja ubolené, uplakané a netušia, že sa stávajú svedkyňami toho najväčšieho diela – diela vykúpenia človeka.
Ježiš, ktorý tu visí a umiera ako ten najposlednejší vyvrheľ, zavrhnutý a opustený všetkými, v skutočnosti koná najväčšie dielo spásy v dejinách. On nesie hriech sveta na sebe, i môj hriech, i tvoj hriech, vinu všetkých ľudí. On nesie na sebe i trest za hriech sveta. Trest za môj i tvoj hriech. Na sebe nesie celé odsúdenie celého sveta. On, Boží baránok, koná dielo spásy i pre tieto zúfalstvom a bolesťou naplnené ženy.
A keď Boh koná svoje dielo spásy, človek nemôže robiť nič iné, len sa dívať a pozerať sa. Lebo bezmocný nie je ten, ktorý je pribitý na kríži. Bezmocní sú tí, ktorí stoja pod krížom. Sú bezmocní čokoľvek urobiť so svojou vinou pred Bohom. Preto na kríži Boh koná všetko sám. Sám bez pomoci človeka. Lebo nie ten, kto visí na kríži, potrebuje našu pomoc. My, ktorí stojíme pod krížom, potrebujeme jeho pomoc, jeho spásu. Preto na kríži umiera ten, ktorý nesie meno Ježiš, čo v preklade znamená “Hospodin je spása”.
Takže v hodine Ježišovej smrti sa úlohy vymenili. Teraz už neslúžia ženy jemu, ale on slúži im. Ale nielen im, ale i nám. A zvláštne je to, že zatiaľ čo ženy slúžili Ježišovi svojim životom, on slúži im, i nám svojou smrťou. Lebo to najväčšie, čo prišiel on vykonať nie je spojené s jeho životom, ale s jeho smrťou. To najväčšie požehnanie nemáme z jeho života, ale z jeho smrti. Lebo jeho zástupná smrť za hriešneho človeka sa stala pre nás spásou.
Tie isté ženy, ktoré boli svedkyne Ježišovej smrti, boli i svedkyňami jeho pohrebu. Veď smrť a pohreb patria neoddeliteľne k sebe. Kto zomrie, toho i pochovajú. Ale nájde sa vôbec niekto, kto pochová Ježiša? Tohto Židmi zavrhnutého mesiáša a Rimanmi popraveného nepriateľa režimu? Kto sa odváži priznať k ukrižovanému Ježišovi? Predsa sa niekto nájde. Jozef z Arimatie. Židovský aristokrat. Ježišov tajný učeník. Tento muž má zrazu možnosť urobiť niečo, čo nikto iný v tej chvíli urobiť nemôže. Má možnosť si od Piláta vypýtať Ježišovo telo, lebo ako vysokopostavený Žid má prístup k rímskemu prokurátorovi a má možnosť pochovať Ježiša, lebo v Jeruzaleme má už pripravený hrob pre seba. A tak sa tento muž odhodlá na najodvážnejší krok vo svojom živote. Nemal odvahu sa priznať k živému Ježišovi, ale teraz má odvahu priznať sa k ukrižovanému Ježišovi, hoci riskuje nenávisť Židov i nenávisť Rimanov. Vystúpi z úzadia. Tak sa z tajného učeníka stane verejný vyznávač a to vo chvíli, keď všetci verejne známi vyznávači, Ježišovi učeníci, sa rozutekali a skrývali sa zo strachu pred Židmi.
Nikdy v dejinách ľudstva sa však nekonal taký pohreb ako bol Ježišov pohreb. Na tomto pohrebe nezaznelo slovo potešenia pre zarmútených. Lebo ich tešiteľ, ktorý ich doteraz tešil slovom: „Nech sa neľaká vaše srdce,” bol mŕtvy. Na tomto pohrebe sa nespievali piesne vzkriesenia, lebo ten, ktorý o sebe povedal: „Ja som vzkriesenie a život,” bol mŕtvy. Na tomto pohrebe nezaznelo slovo nádeje, lebo ten, ktorý bol „nádejou Izraela“, ba i nádejou celého sveta na vykúpenie zo života porušenosti, hriechu a smrti, bol mŕtvy.
Nikdy predtým a nikdy potom sa neodohral tak bezútešný a beznádejný pohreb ako bol Ježišov pohreb. Veľký piatok tak končí úplnou beznádejou tých, ktorí sa nadejali, že Ježiš je ten, ktorý prišiel vykúpiť človeka. Ich nádej končí v Ježišovom hrobe zavalenom kameňom. Žiaden návrat z pohrebu nebol taký ťažký ako návrat z Ježišovho pohrebu. Bol to návrat z cintorína pochovaných nádejí.
Ženy, ktoré sa na Veľký piatok stali svedkyne Ježišovej smrti, Ježišovho pohrebu sa na Veľkonočnú nedeľu stanú svedkyňami Ježišovho vzkriesenia. Ako vlastne k tomu došlo?
Ženy, ktoré slúžili živému Pánovi, chcú slúžiť i mŕtvemu. A tak v nedeľu skoro ráno prichádzajú k hrobu, aby urobili to, čo nestihli urobiť v piatok – pomazať mŕtve telo voňavými masťami. Nič netušiac prichádzajú k hrobu, od ktorého v piatok odchádzali s veľkou bolesťou a beznádejou. Ale na svoje veľké prekvapenie zisťujú, že už prišli neskoro. Hrob je prázdny a Ježiša niet. Niekto ich už predbehol.
Kto to bol? Boh, ktorý vzkriesil svojho syna z mŕtvych. Boží poslovia anjeli im oznamujú: „Niet ho tu, bol vzkriesený”. To znie tak slávne, tak úžasne, že sa tomu ani nechce veriť. On skutočne vstal a žije. Ale to potom znamená, že všetko je inak. Na Veľký piatok sa zdalo, že všetkému je koniec. Že Ježiš je definitívne porazený. Že lož, nenávisť a smrť sú mocnejšie než láska, pravda a život. Ale na Veľkonočnú nedeľu sa ukázalo, že to nie je koniec, ale len začiatok. Že nie Ježiš je porazený, ale smrť je porazená. Smrť našla svojho premožiteľa v Ježišovi. Lebo láska je silnejšia ako smrť. A táto ukrižovaná a vzkriesená láska začne odteraz svoj víťazný pochod dejinami sveta. Lebo vďaka tejto láske neriešiteľný problém človeka – jeho hriech, vina a stratenosť – našiel svoje riešenie v obeti Ježiša Krista. Teraz už nemusíme utekať od Boha. Teraz už môžeme utekať k nemu. A pre obeť jeho syna môžeme nájsť milosť a odpustenie.
Ženy sa vracajú od hrobu. Už druhý krát v krátkom čase sa vracajú od toho istého hrobu. Ale aký to rozdiel od ich prvého návratu na Veľký piatok! Tento druhý návrat od Ježišovho prázdneho hrobu je tá najslávnejšia, najúžasnejšia, najradostnejšia cesta, akú kedy tieto ženy prešli. K hrobu šli s bolesťou v srdci, od hrobu sa vracajú s nevýslovnou radosťou. Idú od hrobu, do ktorého s Ježišom pochovali všetky svoje nádeje. Ale Ježišovo vzkriesenie znamená i vzkriesenie ich nádejí. Keď on žije, potom smrť našla svojho premožiteľa! Potom je pravdou každé slovo, ktoré povedal a každý sľub, ktorý vyslovil. Taký návrat od hrobu, aký zažili tieto ženy na Veľkonočnú nedeľu, tento svet ešte nezažil!
A my sa dnes môžeme k nim pripojiť. Aj my sme dnes boli pozvaní k Ježišovmu hrobu, aby sme aj my z úst Božích poslov počuli zvesť vzkriesenia: „Niet ho tu, lebo vstal. Hrob je prázdny, lebo ukrižovaný je vzkriesený. Ten, ktorý zomrel, žije.” A tak sa pri Ježišovom prázdnom hrobe rodí veľkonočná viera. Viera, ktorá vyznáva: Jeho hrob je prázdny, i náš hrob bude prázdny. On vstal z mŕtvych, aj my vstaneme z mŕtvych. On žije, i my žiť budeme naveky. Naveky s Ním. Amen.
