Keď pápež Lev III. korunoval franského kráľa Karola Veľkého na Vianoce roku 800 n. l., zaviedol do starobylého korunovačného obradu nový rituál. Čoskoro sa objavila otázka, či pápež korunováciou Karola Veľkého udelil Karolovi božskú autoritu, čím sa jeho vláda stala legitímnou, alebo len vykonal obradný akt, ktorým uznal Karola Veľkého za riadne ustanoveného kráľa od Boha.
Inými slovami, odkiaľ pochádzala autorita Karola Veľkého? Od Boha alebo od pápeža? Dôsledky tejto otázky sú obrovské a stali sa zdrojom konfliktu medzi cirkvou a štátom počas nasledujúcich štyristo rokov na Západe.[1]
Podobné otázky sa môžu objaviť aj v súvislosti s úlohou zboru pri uznávaní starších. Udeľuje staršiemu zbor prostredníctvom zborového hlasovania autoritu, alebo ho jednoducho uznáva ako dar, ktorý zboru dal Boh?
V tomto článku chcem objasniť, že mechanizmus potvrdzovania starších (zborové hlasovanie) nemožno chápať ako zdroj autority starších.
Hoci starší sú uznávaní zborom prostredníctvom hlasovania, svoju autoritu učiť a dohliadať neodvodzujú od zboru, ale od Boha. Ako píše Pavol v liste Efezanom 4:11, pastieri sú „darmi“ od Krista pre zbor. Alebo ako Pavol hovorí efezským starším v Skutkoch 20:28: „Vás Duch Svätý ustanovil za biskupov.“ Cirkev sa teda podriaďuje Kristovi tým, že prostredníctvom zborového hlasovania uznáva týchto starších za dary.
Tým sa líši od demokratickej „teórie súhlasu“ vlády, kde podľa klasického liberalizmu je moc delegovaná ľuďmi na vládu a pretrváva len s ich súhlasom.[2] Podľa takéhoto modelu „vlády… odvodzujú svoju spravodlivú moc od súhlasu tých, ktorým vládnu“ (Ústava USA).
Kľúčovým slovom je tu „odvodzovať“. Moc sa odvodzuje od súhlasu ľudí. Ak by sa takýto model aplikoval na cirkev, znamenalo by to, že autorita starších je odvodená od zhromaždenia. Vyzeralo by to nasledovne: Boh deleguje moc na zbor, ktorý zasa poveruje starších svojou autoritou.
Hoci sa takýto názor niekedy zamieňa s kongregacionalizmom, Písmo učí, že staršovstvo odvodzuje svoju autoritu priamo od Boha.[3] V skutočnosti tak staršovstvo, ako aj zbor odvodzujú svoju autoritu priamo od Boha: staršovstvo má učiť a dohliadať na zbor; zbor má staršovstvo uznávať, podriaďovať sa mu a v prípade potreby ho aj odvolať. Pozri obrázok 2:
Toto je ďalej objasnené rozlišovaním medzi osobou a úradom. Starší nemajú autoritu z povahy svojej osoby, ale z povahy svojho úradu. Tu môžu byť užitočné politické paralely. Eduard Heger má autoritu na základe úradu, ktorý zastáva, nie na základe niečoho, čo je vlastné jeho osobe. Voľby neudeľujú autoritu úradu premiéra, voľby vymenúvajú osobu do úradu. Podobne ani hlasovanie v zbore nedáva úradu staršieho autoritu, len udeľuje tento úrad konkrétnej osobe.
Ako píše Jonathan Leeman: „Podriadiť sa človeku znamená podriadiť sa tomuto človeku. Podriadiť sa úradu však znamená podriadiť sa tomu, kto úrad ustanovil. To znamená, že podriadiť sa staršiemu znamená podriadiť sa Bohu, pretože Boh ho ustanovil za staršieho. Každý rodič, ktorý nechal deti s opatrovateľkou a prišiel domov, kde mu opatrovateľka povedala o zlom správaní jeho detí, tejto dynamike celkom dobre rozumie. Na druhý deň ráno rodič povie dieťaťu: „Tým, že si neposlúchol toho, komu som ťa nechal na starosti, si neposlúchol mňa.“[4]
Prostredníctvom tohto úradu starší preberajú autoritu, ktorú nemali pred uznaním za staršieho a ktorú nebudú mať, ak prestanú slúžiť ako starší. „Hlasovanie“ teda treba chápať ako potvrdenie konkrétneho človeka ako Kristovho daru pre pastierstvo cirkvi.
Podrobnejšia schéma by mohla vyzerať nasledovne (pozri obrázok 3).
Boh poveril zbor, aby potvrdil starších, ktorí sú Bohom poverení vyučovať a dohliadať na zbor, a podriadil sa im. V prípade potreby môže zbor starších odvolať. Starší aj zbor túto autoritu dostávajú priamo od Boha.
Toto všetko dobre zhrnul kongregacionalistický teológ R. W. Dale:
Ani Nová zmluva v nás nevyvoláva dojem, že by autorita biskupov, starších, pastorov bola odvodená od cirkvi alebo že by ich úrad bol vytvorený cirkvou. Cirkev určila, akí ľudia majú tento úrad zastávať, ale úrad bol ustanovený Kristom; cirkev určila, kto má uplatňovať autoritu, ale autorita pochádza od neho.[5]
Pokračuje:
Pri voľbe svojich predstaviteľov cirkev nekoná sama za seba, ale za Krista. Ustanovuje ľudí, ktorých vyvolil on, a ustanovuje ich, aby uplatňovali autoritu, ktorú udelil on.[6]
Ak autorita staršieho pochádza od Boha, čo sa teda presne deje, keď zbor „menuje“ staršieho? Vymenovanie je uznaním alebo potvrdením zboru, že budúci starší má biblické kvalifikácie, ktoré sa nachádzajú v 1Tim 3:1-7 a Tít 1:5-9. Je to potvrdenie: „Tento muž má biblickú kvalifikáciu a je zjavne Kristovým darom pre náš zbor“ (Ef 4:11). Z rovnakého dôvodu, ak zbor pochopil, že navrhovaný starší nespĺňa biblické kvalifikácie, mal by hlasovať proti.
Ak to teda zhrnieme, musia sa stať dve veci, aby mal človek autoritu staršieho. Zbor ho musí uznať alebo potvrdiť v tejto funkcii a Boh ho musí autorizovať.
ZÁVER
V tomto všetkom ani zbor, ani starší nie sú suverénni alebo autonómni – obaja sa podriaďujú Kristovi tak, že uplatňujú autoritu, ktorú každému z nich delegoval. A keď každá časť pracuje správne, celé telo rastie tak, že sa buduje v láske.
Ďalšie zdroje:
- How do elders relate to the authority of the congregation? https://www.9marks.org/answer/how-do-elders-relate-authority-congregation/
- Jonathan Leeman, Don’t Fire Your Church Members (B&H Publishing, 2016).
- R. W. Dale, A Manual of Congregational Principles (Congregational Union of England and Wales, 1892)
POZNÁMKY:
[1] Brian Tierney, The Crisis of Church & State, 1050-1300: With Selected Documents (Prentice-Hall, 1964), 17-18.
[2] Hobbes napríklad píše: „Je totiž zrejmé… že právo všetkých panovníkov je pôvodne odvodené od súhlasu každého z tých, ktorým majú vládnuť“ (Leviathan, 3.42).
[3] Zdá sa, že Francis McLean vyjadril model „teórie súhlasu“, keď vo svojom výročnom liste ako cirkevný tajomník Metropolitnej baptistickej cirkvi v roku 1885 napísal: „Je všeobecne známym základným princípom našej národnej vlády, že jej zákony odvodzujú svoju platnosť od súhlasu tých, ktorej vládne. Väčšina tvorí zvrchovanú moc. Akékoľvek iné základné formy prinášajú revolúciu. V našom prípade to bola revolúcia.“ Výročná správa úradníka, 1. január 1885, MS-1582, Box 6, Folder 05. Správy 1874-1913. Archív CHBC, Washington D.C. Ďalší metropolitný pastor, William H. Young, zároveň tvrdil, že ako jediný uznaný starší má vo funkcii pastora „nespochybniteľnú“ autoritu nad zborom, a pri prijatí úradu pastora v roku 1885 im napísal: „Ako pastor mám jedinečné postavenie, odlišné od ktoréhokoľvek iného člena cirkvi. Vaše hlasy ma postavili do pozície jedinej a najvyššej hlavy celej náboženskej činnosti zboru, a to bez akejkoľvek výnimky. To mi dáva autoritu, ktorá je nespochybniteľná, nakoľko mi bola udelená vašou zámernou a neobmedzenou voľbou. V tejto oficiálnej funkcii pastora už moje pokyny a rozhodnutia nie sú moje, ale vaše, keďže zastupujem cirkev a nie seba. Vo všetkých záležitostiach cirkevnej správy som jediným výkonným činiteľom a moje rozhodnutia, hoci sú otvorené návrhom, sa majú vykonávať bezodkladne a úprimne, inak musím byť vyzvaný, aby som sa vzdal svojej funkcie, čo bezodkladne urobím, keď sa takéto skutočnosti niekedy prejavia.“ List Williama H. Younga Metropolitnej baptistickej cirkvi, 16. decembra 1885, MS-1090, Box 5, Folder 04. William H. Young. Archív CHBC, Washington D.C.
[4] Jonathan Leeman, Don’t Fire Your Church Members. (B&H Publishing, 2016).
[5] R. W. Dale, A Manual of Congregational Principles (Congregational Union of England and Wales, 1892), 99.
[6] Dale, 100.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
