Cirkev a služba

Kedy praktizovať cirkevnú disciplínu? Ako konfrontovať hriech?

Väčšina cirkevnej disciplíny by sa mala diať v bežnom fungovaní vzťahov od pondelka do soboty. Nie, neznamená to, že cirkev má byť miesto, kde sa ľudia celý čas navzájom naprávajú. To by bolo hrozné. Cirkev by jednoducho mali charakterizovať ľudia, ktorí túžia po zbožnosti. Členovia cirkvi zvyčajne túžia po náprave, neutekajú pred ňou, pretože chcú rásť.

„Hej Ryan, môžeš mi dať spätnú väzbu o tom, ako som viedol stretnutie? Čo som mohol spraviť lepšie?“

„Zach, chcem aby si vedel, že mi stále môžeš hovoriť do manželstva a vyjadrovať sa k tomu, ako vnímaš moju lásku k manželke. A hoci môj telesný človek to nechce veľmi rozoberať… no povedz mi, aký som rodič?“

Autori niekedy rozlišujú formatívnu a korektívnu disciplínu. Formatívna disciplína nás učí. Korektívna disciplína znamená napravovanie chýb. Obe však idú ruka v ruke. Jedna bez druhej môže len ťažko fungovať. Disciplína, či už formatívna, alebo korektívna, má byť v  živote cirkvi príznačná nielen v nedeľu, ale aj od pondelka do soboty. Možno by ste povedali, že disciplína je len ďalší spôsob, ako opísať proces učeníctva. Kedy sa majú učeníctvo a disciplína prejavovať? Celý týždeň. Presne vtedy.

ŤAŽŠIA OTÁZKA

Tu však vyvstáva ťažšia otázka: Kedy posunúť proces disciplíny na ďalšiu úroveň – od jedného svedka k dvom, či trom, alebo od dvoch, či troch svedkov k celému zboru?

Na to neexistuje žiadna jednoduchá šablóna. Každý prípad sa musí posudzovať samostatne podľa jeho vlastnej podstaty. Boli napríklad také situácie, kedy naši starší videli potrebu zaoberať sa daným prípadom dlho, no tiež sme zažili situácie, kedy sme sa prípadmi zaoberali mesiace, či dokonca roky, a nikdy sme ich neposunuli na ďalšiu úroveň.

Najčastejšie sa to deje v prípadoch, kedy ľudia s nami spolupracujú v boji so svojim hriechom. Pamätám si, ako naše staršovstvo pracovalo s manželským párom až štyri či päť rokov. Bolo to tak dlho, že počas tohto obdobia starší, ktorí začali pomáhať tomuto páru, vystúpili zo staršovstva, pretože im vypršalo funkčné obdobie. Do staršovstva vstúpili noví ľudia, ktorých museli oboznámiť so situáciou. Tento prechod sa počas riešenia problémov manželov odohral niekoľkokrát. Ani jedného z nich nikdy verejne nevylúčili zo zboru.

TROCHU ĽAHŠIA OTÁZKA

Vyvstáva tu o niečo jednoduchšia otázka, teda aspoň teoreticky: Ktoré hriechy si vyžadujú verejné odhalenie a exkomunikáciu? Staršia generácia autorov by v odpovedi na túto otázku často zostavila zoznam hriechov z Písma, ako napríklad tie z 1. listu Korinťanom 5 a 6: „Ale teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s takým, ktorý sa nazýva bratom, no pritom je smilník, lakomec, modloslužobník, rúhač, opilec alebo vydierač“ (1Kor 5:11). Ak by sme sa riadili len týmto zoznamom, znamenalo by to, že máme exkomunikovať lakomca, no toho, čo spreneveril majetok, nie? Podvodníka áno, no vraha a pedofila nie? Defraudanti, vrahovia a pedofili sa v týchto zoznamoch nespomínajú.

Myslím si, že dané zoznamy nemôžeme považovať za úplné. Pavol tu opisuje druh hriechov, ktorými najčastejšie rozoznáme ľudí, ktorí stále neveria a nerobia pokánie (pozri 1Kor 6:9-10).

Krátkou odpoveďou na vyššie uvedenú otázku je podľa mňa toto: iba tie hriechy, ktoré sú viditeľné, závažné bez pokánia sú hodné vystaveniu a exkomunikácii. Hriech musí spĺňať všetky tri podmienky, nie len jednu z nich.

(i) Hriech musí byť viditeľný.

Hriech musí byť viditeľný očami, alebo počuteľný ušami. Nemôže byť niečím, o čom máte podozrenie, že by sa mohlo potichu skrývať v srdci človeka. Pavol vo svojom zozname spomína lakomstvo, no nemôžete niekoho obviniť z lakomstva a exkomunikovať ho z cirkvi, ak o tom nemáte viditeľný dôkaz. Svetský právny systém starostlivo hľadá dôkazy. Či by v tom cirkev mala byť menej dôsledná? Ježiš nechce davovú spravodlivosť.

Všimnite si však, že hovorím „viditeľný“, nie „verejný“. Napríklad smilstvo nie je verejné. Je to súkromná vec. Preto hovorím „viditeľný“.

(ii) Hriech musí byť závažný

Úzkosť, strach a stres môžu byť hriechom. Určite však nie sú hodné vystavenia verejnosti a exkomunikácie.

Keď napríklad pristihnem brata, ako prikrášľuje nejaký príbeh, no on to popiera, možno tým hreší. Nejdem s tým však na verejnosť. Peter nám hovorí, že „láska prikrýva množstvo hriechov“ (1Pt 4:8). Jednou z hlavných charakteristík zdravého zboru je určite ochota prehliadať mnohé, dokonca väčšinu hriechov, s ktorými sa stretávame u našich členov.

Čo je teda závažným hriechom? Je to hriech, ktorý nám bráni naďalej veriť, že niekto má Božieho Ducha a je kresťanom, ak k tomu ešte aj odmieta robiť pokánie. Spomeňte si na to, čo znamená členstvo: je to potvrdenie vyznania viery človeka cirkvou. Závažný hriech je taký, kvôli ktorému je ťažké, či dokonca nemožné stáť pred svetom, ktorý vás pozoruje a naďalej potvrdzovať vyznanie viery ako dôveryhodné. Môžem s čistým svedomím naďalej potvrdzovať vieru niekoho, kto popiera, že zveličil príbeh, no nemôžem to isté robiť s čistým svedomím pri niekom, kto zotrváva v sexuálnom hriechu, verbálnom zneužívaní, alkoholizme a podobne.

Nie sú kritéria pre „závažnosť“ hriechu do istej miery subjektívne? Áno, sú. Práve preto môže byť ten istý hriech v jednej situácií hodný exkomunikácie, kým v inej situácii nie. Závisí to od množstva faktorov. Aké by to bolo jednoduché, ak by nám Písmo poskytovalo presný postup, ako máme konať v akejkoľvek a každej možnej situácii. Nech je to akokoľvek, Pán chce, aby sme Ho prosili o múdrosť a kráčali vo viere. To je mimochodom ďalší dôvod, prečo by sa cirkvi mali usilovať vychovávať čo najviac starších. Nechcete predsa, aby bremeno posudzovania takýchto ťažkých záležitostí niesli dvaja, či traja ľudia skôr, ako sa upovedomí cirkevný zbor.

(iii) Hriech musí byť bez pokánia.

Osoba bola konfrontovaná vo svojom hriechom. Či už prizná, alebo neprizná, že je to hriech a či sľúbi, alebo nesľúbi, že ho zanechá, nakoniec sa ho odmietne vzdať. Stále sa k nemu vracia. Nemôže byť (alebo nebude) od neho oddelený, ako blázon a svojho bláznovstva.

Ako ale máme konfrontovať hriech?

Ježiš niekedy v hneve prevracal stoly. Apoštoli niekedy verejne prehovárali ku konkrétnym jednotlivcom ostrým jazykom (spomeňte si na Petra a Šimona čarodejníka v Skutkoch 8, alebo Pavla v 1. Korinťanom 5). A niekedy môžu nastať zriedkavé situácie, kedy vaša náprava blížneho musí byť na  stupnici ostrosti na bode 9 alebo 10.

Vo väčšine prípadov by mal však spôsob vašej konfrontácie, či vypočúvania niesť tieto vlastnosti:

  • Diskrétnosť: Postup podľa Matúša 18 naznačuje, že by sme mali prípad riešiť v čo najmenších kruhoch.
  • Miernosť: Pavol nám hovorí, aby sme ľudí napravovali „duchom miernosti“ (Ga 6:1).
  • Ostražitosť: V tom istom verši Pavol dodáva, „a každý daj si pozor sám na seba, aby si i ty nebol pokúšaný“. Júda súhlasí: „Nad inými však majte súcit s bázňou, nech sa vám protiví aj ich plášť poškvrnený telom“ (verš 23). Hriech je záludný. Je ľahké nechať sa chytiť, aj keď sa snažíte pomôcť iným.
  • Súcitnosť: Júda to dvakrát zdôrazňuje: „majte súcit“ a „majte súcit“ (verše 22, 23). Váš tón by mal byť milosrdný a chápavý, nie sebaspravodlivý, akoby ste nikdy nemali tendenciu robiť tie isté chyby.
  • Nestrannosť: Nemali by sme mať predsudky, no mali by sme sa snažiť vypočuť si obe strany príbehu (pozri 1Tim 5:21).
  • Zrozumiteľnosť: Pasívna agresivita, alebo sarkazmus sú neprípustné, pretože tie chránia len vás. Namiesto toho by ste mali byť ochotní stať sa zraniteľnými. To dosiahnete tak, že budete komunikovať zrozumiteľne, najmä ak idete osobu, ktorá bojuje s hriechom poprosiť, aby ho otvorene vyznala. Zľahčovanie môže v týchto prípadoch pôsobiť zmierňujúco a napomôže k tomu, aby sa človek otvoril. Nesmie to však byť na úkor zrozumiteľnosti. Čím viac sa kruh rozšíri, tým viac musíte byť jasnejší. Koniec koncov, trocha kvasu prekvasí celé cesto (1Kor 5:6). Ľudí treba upozorniť.
  • Rozhodnosť: Čo sa týka posledného kroku disciplíny – exkomunikácie alebo vylúčenia – musí byť rozhodujúca činnosť celej cirkvi: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom“ (1Kor 5:7); bludárovi sa vyhýbaj“ (Tít 3:10). Musí byť jasné, že daný človek viac nie je členom cirkvi, ani viac nie je vítaný pri Pánovom stole.

Pri náprave je vždy dôležitá múdrosť, pretože žiadne dve situácie nie sú rovnaké. Je ľahké povedať, že „S touto osobou sme to riešili takto.“ Hoci sa z minulých prípadov môžeme veľa naučiť, pri výslednom rozhodnutí sa musíme riadiť princípmi Božieho Slova, vedením jeho Ducha a starostlivo skúmať podrobnosti a osobitosti každej situácie.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks

Témy:

Jonathan Leeman

je starším zboru vo Washington, D.C. a šéfredaktorom v 9Marks. Napísal niekoľko kníh o cirkvi. S manželkou majú štyri dcéry a žijú v Marylande, USA.

Jonathan Leeman tiež napísal