Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho. Táto vec sa dotkla ninivského kráľa. Ten vstal z trónu, zložil plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do prachu. V Ninive dal vyhlásiť: Na základe nariadenia kráľa a jeho hodnostárov nech ani ľudia, ani zvieratá, ani dobytok, ani ovce nič neokúsia, nech sa nepasú a nepijú vodu! Nech sa aj ľudia a j zvieratá oblečú do vrecoviny a nech hlasno volajú k Bohu. Nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má na rukách. Kto vie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval a môže sa odvrátiť od svojho páľčivého hnevu, aby sme nezahynuli.
Jonáš 3:5-9
Ako na Jonášovu zvesť reagujú jeho poslucháči? Ninivčania uverili Bohu, nie Jonášovi, ale Bohu, ktorý Jonáša poslal. Veď Jonáš nekázal svoje slovo, ale Božie slovo. Podľa čoho však zistíme, že niekto uveril? Existuje len jeden dôkaz o tom, že sa človek naozaj stretol s Bohom a tým je pokánie. Vtedy si človek ako prvú vec vo svojom živote začne riešiť svoj hriech, svoju vinu.
Kráľ mesta vyhlasuje všeobecný pôst. Sám ide príkladom, keď si vyzlieka kráľovské rúcho, oblieka si vrecovinu a sadá si na znak pokánia do prachu a popola. Smútočné vrece, prach i pôst boli v tej dobe viditeľným a verejným prejavom zármutku a ľútosti nad hriechom. My si dnes nesypeme prach a popol na hlavu. Ani sa neobliekame do vrecoviny. Ale Nová zmluva hovorí o inom prejave ľútosti a pokánia. Blahoslavení plačúci, hovorí Ježiš na adresu kajúcnych. (Mt 5,4) Bedákajte, nariekajte a plačte!, píše apoštol Jakub. (Jk 4,9) Plač, slzy, žalosť, poznáme to vo svojom živote ? Kedy sme naposledy plakali nad svojím hriechom ?
Kráľ vyzýva obyvateľov mesta, nech hlasno volajú k Bohu. Svoj zármutok a ľútosť nad hriechom majú obrátiť na volanie k Bohu o odpustenie. Neexistuje nemé pokánie. Čo z toho, ak len plačem nad sebou a zároveň nevolám k Bohu a neprosím o odpustenie? Potom môj plač, moje slzy, moja ľútosť je len sebaľútosť, v ktorej ľutujem seba a nie svoj hriech. Keď Boží Duch obviní z hriechu, vedie nás k tomu, aby sme nielen slzy ronili, ale aj k Bohu volali. Aby sme vyznávali svoj hriech a prosili o odpustenie. Lebo len Boh môže odpustiť. Nemôžeme žiť zo sebaodpustenia, len z Božieho odpustenia.
Pane, daruj nám milosť k pokániu!
